Konkrétne to bol deviaty ročník, ktorí niektorí považujú za zbytočný, no keď sa pozriem späť, vidím, že mi niečo chýba... Ten rok by toho mohol spraviť veľa. Možno by som sa vedel lepšie rozhodnúť, čo so mnou v živote bude, no takisto mi mohol moje rozhodovanie sťažiť. Možno by som mohol ešte aspoň jeden rok rozvíjať svoj "talent črevného pisateľa". A možno nie, sám neviem, na čom som...
No je neskoro na to, obzerať sa späť... Vystriem sa a hľadím pred seba... čo vidím? Temnotu... ale to dnes z našich radov vidí asi každý. Ešte aj Dombo. Posledný marcový týždeň nás čakajú "matury". Písomné, našťastie, ešte sa tak celkom netreba bifliť, ale predsa len, mám obavy. Keď mi niečo nevyjde, môžem sa ísť modliť, že mi Lucka pomôže tak, ako sme sa dohodli. Dobrá víla moja :)
Sloh zvládnem,veď predsa, hádam, písať viem! Aspoň ľudia okolo mňa tak vravia. A ja im verím, veď predsa by mi neklamali! Mám ich rád... lebo mi klamú :)
Osem rokov s tou istou zbierkou xychtov poznačí každého, najmä ak ti xychty sedia okolo vás za lavicami a zdieľajú dosť podobné útrapy, ktoré vám chystajú s krásnou pravidelnosťou iné xychty, ktoré zrejme AŽ TAK MOC nemusíte. Sedel som tam s nimi a naše vzťahy boli, veru, rôzne. S niektorými som si rozumel na začiatku a teraz ma nenávidia, s inými som si nerozumel nikdy.
No až také zlé to, zase, nie je! Mal som pri sebe niekoho, kto to so mnou vydržal FAKT neskutočne dlho! Ešte aj andulka mi skapala skôr. Ak by som tam nemal aspoň tohto jedného blázna, asi by som sa na to zvysoka "vyonďeu" a pratal sa na učňovku. To by bolo radosti! Stolár by bol zo mňa! Nie spievajúci kaderník! Ani politizujúci boxer! Nie, nie... píšuci stolár! Mama zo mňa vždy chcela murára! Ale ja by som jej robil naprieky! Šak puberta, ne?
Naozaj, musím povedať, že môj život sa radikálne zmenil keď na školu nastúpil Jožko Černek. Dal dokopy partiu detí a nás, takmer dospelých. Aj keď musím povedať, že odvahu na to, vystúpiť na pódium som nenabral, no vtrieť som sa tam vtrel a musím povedať, že sa mi to zapáčilo. Herec zo mňa nikdy nebude, no som našepkávač s praxou /nielen divadelnou/ a svetluška-začiatočník. Keď medzi nimi sedím, mám pocit, akoby som bol niečoho súčasťou, a TO je poslanie dramatického krúžku!
Bez nich by ma už našli s hlavou v dekli od záchodu. Najmä odkedy nám ich zrenovovali ma to tam ťahalo! Už to tam tak nepáchne a človek si počas samovraždenia posedí v príjemnom prostredí a možno stretne niekoho známeho pri bližšie nešpecifikovanej činnosti. Môže si aj pokecať, no nie dlho... Darmo, vždy som vravel, že prestávky sú príliš krátke! Príliš krátke na poriadny rozhovor...
Sedávam tam už osem rokov a nikdy som nezažil, že by sa tam všetci na niekoho vykašľali! A aj keď sa stalo, že som zrazu videl takmer tridsať zátylkov, a ja mal som chuť hrýzť, niekto bol pri mne... Týmto mu vyslovujem veľké ďakujem a sľubujem, že už ho nespomeniem v žiadnom blogu, ani keby prosil! Vždy sa našiel niekto, kto ma podržal, vždy sa našiel niekto, kto potreboval chytiť. A ja som pomohol. Alebo som zavrel oči a začal som si nahlas spievať. Ľudia miznú, keď spievam... a problémy s nimi...
Sedel som tam takmer polovicu svojho života, a ak by nám nemenili pravidelne tried/n/u, asi by som skolaboval... Sakra, veď tí ľudia mi vzali detstvo! zatiaľ, čo som sedel na fyzike a počítal, akou rýchlosťou dopadne telo nespratného siedmaka zo stromu, mohol som behať po vonku a odskúšať si to sám!
K záveru by som chcel pozdraviť svojich spolužiakov! Chcel som o nich niečo napísať, no nepatrí sa písať nepekne! A, povedzme si to otvorene, pekného by bolo až príliš málo. No napriek tomu som im vďačný, lebo ma naučili vážiť si ľudí, ktorý o moju osobu úprimne majú záujem, aj keď to niekedy tak nevyzerá, však Lucy?:)
Odtrpel som si tam osem rokov a som úprimne rád, že sa to končí... treba ísť ďalej, a ja ďalej ísť chcem! No mám s tým taký malý problém... nechce sa mi lúčiť s niektorými individuami, ktoré som tu postretával. Menovať nebudem, lebo by som na niekoho iste zabudol a hanbu im tiež robiť nechcem.
Ďakujem Monike, že mi to schválila... :)
