Našiel som vo svojom archíve článok , ktorý vyšiel v denníku Košický večer dňa 5.3. 1999 pod názvom "Konečne normálny život". (Hoci odvtedy uplynulo už 23 rokov, stále vo mne zostávajú nezabudnuteľné spomienky na tento projekt.) Je to rozhovor s pani redaktorkou, ktorá dlhodobo písala rôzne články týkajúce sa ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím.
Začiatok rozhovoru.
Agentúra osobnej asistencie sa úspešne rozbehla
Bezprostrednosť, pochopenie pre každého, nádej a optimizmus, hádam tak by sa stručne dalo charakterizovať to, čo si z Detského klubu pre telesne postihnuté deti a mládež vždy odnášam. A nielen ja. Ako som sa presvedčila, v podstate každý, kto prekročí jeho prah. Tento tón či atmosféru mu hneď pri vzniku dali do vienka jeho „rodičia“, pani Dagmar a pán Marián. Za posledné tri mesiace sa tu počet návštevníkov poriadne zvýšil. Ako sme už písali, práve Detský klub pre telesne postihnuté deti a mládež vo výberovom konaní projektov, riešiacich decentralizáciu sociálnych služieb v Slovenskej republike, iniciovaný programom Európskej únie PHARE, spomedzi päťdesiat uchádzačov sa dostal projektom - Agentúra osobnej asistencie - medzi tých jedenásť, ktoré dostali subvenciu na samotnú realizáciu práve od PHARE. Pomocou projektov ako je tento sa skúma možnosť efektívnejšieho poskytovania sociálnych služieb novými formami práce.
Je dobré, že sa osobnej asistencie, u nás zatiaľ ojedinelej formy pomoci, ujali práve tu, pretože pani Dagmar a pán Marián sústavne hľadajú možnosti, ako zlepšiť a v konečnom dôsledku aj zabezpečiť nezávislý život ľuďom s ťažkým telesným postihom. Osobná asistencia totiž dáva najväčšiu šancu zvýšiť kvalitu života. Prečo? Inžinierka Kozáková sa vyjadrila: "Osobný asistent predstavuje pre človeka s ťažkým zdravotným postihom v podstate jeho ruky a nohy, asi tak, ako tlmočník kompenzujúci postihnutému sluch a reč." Výhodou je, že hendikepovaný si sám určí, čo potrebuje a sám si vyberie aj asistenta, ktorý mu bude najviac vyhovovať.
Pilotná skupina 20 ľudí začala s asistentmi spolupracovať prvého decembra. Je zostavená tak, aby bola akousi reprezentačnou vzorkou populácie. Všetci sú telesne postihnutí, dvaja nevidiaci, jeden ťažko zrakovo a traja aj mentálne postihnutí. Dvaja zo skupiny sú dospelí. Pani Kozáková skomentovala: "Vybrali sme najťažšie postihnutých. Gro tvorí mládež, predpokladáme totiž, že práve na tejto skupine sa dá najlepšie monitorovať miera nezávislosti života, teda osamostatňovanie. U nich je túžba po nezávislosti najsilnejšia."
Momentálne je osobných asistentov vyše sto. Do klubu sme prišli krátko pred hodinou angličtiny a bolo tam ako v úli.
Najbližšie k nám sedeli Jožo a slečna Eva (nevidiaca). Jožo je študent. O možnosti robiť asistenta sa dozvedel z letáčika v škole. "Priviedlo ma sem vnútorné presvedčenie. Chcel som pomáhať, ale nevedel som ako. Keby ste sa ma pred pol rokom opýtali, ako spoločnosť pomáha hendikepovaným, asi by som vám odpovedal inak. Teraz vidím, že je potrebné ešte veľmi veľa urobiť pre našich hendikepovaných priateľov. Najväčší problém vidím v tom, že títo ľudia sa jednoducho nemôžu slobodne pohybovať. Bránia im v tom bariéry, čo nie je voči nim fér. Slečne Eve, ktorá vyučuje angličtinu, zháňam
odbornú literatúru a čítam jej z nej." A čo na novú formu hovorí slečna Eva? "Som veľmi spokojná a veľmi by som si želala, aby osobní asistenti existovali aj naďalej."
Presunuli sme sa k dlhovlasej Dominike. Momentálne má prerušené štúdium na Technickej univerzite a uvažuje, či v ňom bude pokračovať: "Asi si urobím nadstavbu v niektorej sociálnej oblasti. Zháňala som pôvodne nejakú prácu a od priateľa som sa dozvedela, že by som to mohla skúsiť v detskom klube. Pozval ma, aby som sa prišla pozrieť. Priznávam, zo začiatku som mala obavy, aj veľké zábrany. Najťažší bol prvý moment - prejsť cez bránu klubu, ale neľutujem. Najväčší problém je v tom, že sme nevyrastali s nimi, čo je veľká chyba. Tu si človek uvedomí, že život má iné hodnoty."
Najviac nás upútal Ľubo, študent, budúci manažér. Sedel pri veľmi ťažko telesne i mentálne postihnutom Jarkovi. Jarko mal zjavne radosť zo svojho veľkého priateľa. Objímal ho. A Ľubo? Správal sa fantasticky. Priateľsky chytil Jarka za ruku, utrel mu tvár a čosi mu hovoril. Jarko sa šťastne usmial. O osobnej asistencii sa dozvedel od priateľky, ktorá na stretnutie do klubu prišla skôr. "Rozprávala mi o tom s takým nadšením, že ma to hneď oslovilo. Bolo to niečo nové, čo som dovtedy nepoznal. Neviem, azda je to chyba spoločnosti, že som sa nemal možnosť stretnúť s telesne postihnutými, a to je chyba. Veľmi ma prekvapila radosť týchto ľudí, entuziazmus a množstvo energie, ktorej majú na rozdávanie. Jednoznačne by som ich zaradil do bežného života, pretože aj oni nám vedia pomôcť. Títo ľudia by určite mali chodiť do integrovaných škôl a mali by mať možnosť navštevovať aj rôzne kultúrne a spoločenské akcie. Nie je správne, že to, čo je pre nás bežné a normálne, je pre nich nedostupné. Pýtate sa, prečo som si vybral Jarka? Azda preto, lebo som pri ňom videl jeho mamku a chcel som veľmi pomôcť." Ľubo hodiny, ktoré s Jarkom trávi, už ani neráta. Pani Valika, matka Jarka sa vyznala: "Táto forma asistencie ma veľmi odbremeňuje, ale rovnako je podstatné, že Jarko sa na svojho asistenta úžasne teší. Je to pre nás oboch výrazná pomoc."
Bratia Marek a Miňo - sú mladí chalani. Zatiaľ vychutnať všetko, čo k mladosti patrí, veľmi nemohli. Bez elektrických vozíkov by boli totiž stratení. Navyše rodičovská opatera, na ktorú boli doposiaľ výhradne odkázaní, je predsa len iná, ako keď sa o nich starajú rovesníci, s ktorými môžu prebrať to, čo ich zaujíma. Zhodli sa na tom, že s asistentmi-vysokoškolákmi majú množstvo rovnakých koníčkov. "Pravdu povediac, je fajn po toľkých rokoch nebyť až tak závislý na rodičoch," komentuje Marek a Miňo dodáva: "Na jednej strane sa určite pomohlo rodičom, ale aj nám."
Viktor si chcel nájsť stálejšiu prácu. Je asistentom pani Márie. "Pomáham pri preprave, nakupujem a z času na čas robím aj domáce práce. Niekedy s pani Máriou chodím na prechádzky. Na mojom vzťahu k postihnutým sa veľmi veľa zmenilo. Uvedomujem si, koľko sme im všetci dlžní, napríklad keď sa nevieme dostať ani len do obchodu. Tovar obdivujeme iba zvonku. Zaráža ma aj prístup niektorých ľudí, s ktorými prichádzame do styku, správajú sa často bezohľadne. Veľmi obdivujem optimizmus hendikepovaných a mení sa môj pohľad na život."
Kultivovaná pani Mária vie svoje. Zažila rôzne formy i takzvanej starostlivosti a takpovediac aj obdobie temna, keď boli vozíčkari celkom izolovaní od vonkajšieho sveta. S optimizmom však konštatovala: "Osobná asistencia znamená veľký posun v našom živote, pretože je založená nie na blahosklonnosti, či na báze milosrdnej pomoci. Robia ju ľudia, ktorí do toho šli dobrovoľne. Práve preto je asistencia progresívna. Je veľmi oslobodzujúce mať istotu, že pomoc príde vtedy, keď ju potrebujete. Som sociálna pracovníčka a poznám stovky ľudí, ktorí by takúto formu pomoci potrebovali."
Lucia, študentka, pomáha Majkovi s nemčinou: "Na vnímaní ľudí s telesným postihom sa u mňa nič nezmenilo. Brala som ich vždy normálne, i keď som vedela o ich sťažených podmienkach. Myslím si, že mnohí nosia bariéry voči nim aj v duši. Aby sa zmenilo myslenie ľudí, je potrebné, aby sa problematike väčšmi venovali médiá a azda aj verejnosť s predsudkami vo svojom vnútri pochopí, že ľudia s telesným postihom sú súčasťou nášho života a že nás vzájomný kontakt obohacuje."
Ako posledného sme oslovili Majka ktorý mal možnosť túto formu starostlivosti vidieť i v zahraničí: "Osobnú asistenciu sme si po prvý raz s otcom všimli vo Švédsku a práve báza vzájomného vzťahu asistenta a hendikepovaného nám bola hneď od začiatku sympatická. Na jednej strane ide o priateľský vzťah, ktorý je na druhej strane vymedzený "pracovnou" dohodou. Osobná asistencia dáva nám postihnutým naozaj možnosť otvoriť dvere smerom k nezávislosti a neraz aj šancu zbaviť sa pocitu nemohúcnosti. Mnohí si ešte stále neuvedomujú fakt, že trebárs to, že niekto nemôže chodiť, vôbec neznamená, že nemôže byť dobrý, ba vynikajúci v niektorej inej sfére. Vozíčkar je úplne normálny človek."
Zdá sa, že osobná asistencia je pre hendikepovaných šanca a súčasne aj veľká nádej začať žiť aspoň sčasti tak ako vy, alebo ja - normálne. Nebyť v úlohe prosebníka, nečakať na to, keď si niekto nájde čas pomôcť. Začať trebárs študovať efektívne, skúsiť si to, čo dovtedy nebolo možné. Nájsť si vynikajúceho spolupracovníka a azda aj priateľa. Zbaviť sa na druhej strane záťaže predsudkov, ktoré mnohí ešte stále nosíme v duši, navonok deklarujúc, čo vlastne chcú? A oni chcú naozaj len jedno - nezávislosť.
Koniec rozhovoru.
"Služba osobnej asistencie ponúka život, ústavné zariadenia ponúkajú prežitie – v lepšom prípade.
Ako ukazuje súčasná pandémia Korony v mnohých krajinách, ľudia v ústavoch sú v ohrození.
Ústavné zariadenia si vyžadujú náklady, služba osobnej asistencie si vyžaduje pracovnú silu a môže poslúžiť
ako nástroj trhu práce. Napríklad vo Švédsku je týmto spôsobom podporených viac ako 50 000 ľudí
alebo 0,5% obyvateľstva – hlavne mladších ľudí pri prechode zo školy do pracovného života, či
prisťahovalci a prisťahovalkyne –, ktorí/ktoré by boli inak nezamestnanými. Priame platby za službu
osobnej asistencie podporujú „nezávislý život a začlenenie do spoločnosti“ - Adolf Ratzka
Potvrdzujem tieto slová. Osobná asistencia znamená, že ľudia so zdravotným znevýhodnením môžu viesť porovnateľný život ako ľudia bez zdravotného znevýhodnenia. Osobná asistencia je nástroj, ktorý vedie k nezávislému životu.
Marián Kozák