reklama

"Konečne normálny život"

V tomto článku spomínam na začiatky osobnej asistencie v Košiciach. Bola tam zriadená prvá agentúra osobnej asistencie.

"Konečne normálny život"
Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Našiel som vo svojom archíve článok , ktorý vyšiel v denníku Košický večer dňa 5.3. 1999 pod názvom "Konečne normálny život". (Hoci odvtedy uplynulo už 23 rokov, stále vo mne zostávajú nezabudnuteľné spomienky na tento projekt.) Je to rozhovor s pani redaktorkou, ktorá dlhodobo písala rôzne články týkajúce sa ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím.

 

Začiatok rozhovoru.

Agentúra osobnej asistencie sa úspešne rozbehla

Bezprostrednosť, pochopenie pre každého, nádej a op­timizmus, hádam tak by sa stručne dalo charakterizovať to, čo si z Detského klubu pre telesne postihnuté deti a mládež vždy odnášam. A nielen ja. Ako som sa presved­čila, v podstate každý, kto prekročí jeho prah. Tento tón či atmosféru mu hneď pri vzniku dali do vienka jeho „ro­dičia“, pani Dagmar  a pán Marián. Za posledné tri mesiace sa tu počet návštevníkov poriadne zvýšil. Ako sme už písali, práve Detský klub pre telesne postihnuté deti a mládež vo výberovom konaní projektov, riešiacich decentralizá­ciu sociálnych služieb v Slovenskej republike, iniciovaný programom Európskej únie PHARE, spomedzi päťdesiat uchádzačov sa dostal projektom - Agentúra osobnej asis­tencie - medzi tých jedenásť, ktoré dostali subvenciu na samotnú realizáciu práve od PHARE. Pomocou projektov ako je tento sa skúma možnosť efektívnejšieho poskyto­vania sociálnych služieb novými formami práce.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 

Je dobré, že sa osobnej asis­tencie, u nás zatiaľ ojedinelej formy pomoci, ujali práve tu, pretože pani  Dagmar a pán Marián  sústavne hľadajú možnosti, ako zlepšiť a v koneč­nom dôsledku aj zabezpečiť ne­závislý život ľuďom s ťažkým te­lesným postihom. Osobná asis­tencia totiž dáva najväčšiu šan­cu zvýšiť kvalitu života. Prečo? Inžinierka Kozáková sa vyjadrila: "Osobný asistent predstavu­je pre človeka s ťažkým zdra­votným postihom v podstate jeho ruky a nohy, asi tak, ako tlmočník kompenzujúci postihnutému sluch a reč." Výhodou je, že hendikepovaný si sám určí, čo potrebuje a sám si vyberie aj asistenta, ktorý mu bude najviac vyhovovať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 

Pilotná skupina 20 ľudí začala s asistentmi spolupracovať pr­vého decembra. Je zostavená tak, aby bola akousi reprezen­tačnou vzorkou populácie. Všet­ci sú telesne postihnutí, dvaja nevidiaci, jeden ťažko zrakovo a traja aj mentálne postihnutí. Dvaja zo skupiny sú dospelí. Pani Kozáková skomentovala: "Vy­brali sme najťažšie postihnu­tých. Gro tvorí mládež, pred­pokladáme totiž, že práve na tejto skupine sa dá najlepšie monitorovať miera nezávis­losti života, teda osamostatňovanie. U nich je túžba po nezávislosti najsilnejšia."

 

 Mo­mentálne je osobných asisten­tov vyše sto. Do klubu sme priš­li krátko pred hodinou angličti­ny a bolo tam ako v úli.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Najbližšie k nám sedeli Jožo a slečna Eva (nevidiaca). Jožo je študent. O možnosti robiť asis­tenta sa dozvedel z letáčika v škole. "Priviedlo ma sem vnú­torné presvedčenie. Chcel som pomáhať, ale nevedel som ako. Keby ste sa ma pred pol rokom opýtali, ako spoločnosť pomáha hendikepovaným, asi by som vám od­povedal inak. Teraz vidím, že je potrebné ešte veľmi veľa urobiť pre našich hendikepovaných priateľov. Najväčší problém vidím v tom, že títo ľudia sa jednoducho nemôžu slobodne pohybovať. Bránia im v tom bariéry, čo nie je vo­či nim fér. Slečne Eve, ktorá vyučuje angličtinu, zháňam

odbornú literatúru a čítam jej z nej." A čo na novú formu hovorí slečna Eva? "Som veľmi spokojná a veľmi by som si želala, aby osobní asistenti existovali aj naďalej."

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 

Presunuli sme sa k dlhovlasej Dominike. Momentálne má pre­rušené štúdium na Technickej univerzite a uvažuje, či v ňom bude pokračovať: "Asi si uro­bím nadstavbu v niektorej sociálnej oblasti. Zháňala som pôvodne nejakú prácu a od priateľa som sa dozvede­la, že by som to mohla skúsiť v detskom klube. Pozval ma, aby som sa prišla pozrieť. Priznávam, zo začiatku som mala obavy, aj veľké zábra­ny. Najťažší bol prvý mo­ment - prejsť cez bránu klubu, ale neľutujem. Najväčší problém je v tom, že sme nevyrastali s nimi, čo je veľká chyba. Tu si človek uvedomí, že život má iné hodnoty."

Najviac nás upútal Ľubo, štu­dent, budúci manažér. Sedel pri veľmi ťažko telesne i mentálne postihnutom Jarkovi. Jarko mal zjavne radosť zo svojho veľkého priateľa. Objímal ho. A Ľubo? Sprá­val sa fantasticky. Priateľsky chy­til Jarka za ruku, utrel mu tvár a čosi mu hovoril. Jarko sa šťastne usmial. O osobnej asistencii sa do­zvedel od priateľky, ktorá na stretnutie do klubu prišla skôr. "Rozprávala mi o tom s takým nadšením, že ma to hneď oslo­vilo. Bolo to niečo nové, čo som dovtedy nepoznal. Ne­viem, azda je to chyba spoloč­nosti, že som sa nemal mož­nosť stretnúť s telesne po­stihnutými, a to je chyba. Veľ­mi ma prekvapila radosť tých­to ľudí, entuziazmus a množ­stvo energie, ktorej majú na rozdávanie. Jednoznačne by som ich zaradil do bežného ži­vota, pretože aj oni nám vedia pomôcť. Títo ľudia by určite mali chodiť do integrovaných škôl a mali by mať možnosť navštevovať aj rôzne kultúrne a spoločenské akcie. Nie je správne, že to, čo je pre nás bežné a normálne, je pre nich nedostupné. Pýtate sa, prečo som si vybral Jarka? Azda pre­to, lebo som pri ňom videl je­ho mamku a chcel som veľmi pomôcť." Ľubo hodiny, ktoré s Jarkom trávi, už ani neráta. Pani Valika, matka Jarka sa vyznala: "Táto forma asistencie ma veľmi odbremeňuje, ale rovnako je podstatné, že Jarko sa na svojho asistenta úžasne teší. Je to pre nás oboch výrazná pomoc."

 

Bratia Marek a Miňo - sú mladí chalani. Zatiaľ vychut­nať všetko, čo k mladosti patrí, veľmi nemohli. Bez elektrických vozíkov by boli totiž stratení. Na­vyše rodičovská opatera, na kto­rú boli doposiaľ výhradne odká­zaní, je predsa len iná, ako keď sa o nich starajú rovesníci, s kto­rými môžu prebrať to, čo ich za­ujíma. Zhodli sa na tom, že s asistentmi-vysokoškolákmi majú množstvo rovnakých koníčkov. "Pravdu povediac, je fajn po toľkých rokoch nebyť až tak závislý na rodičoch," komen­tuje Marek a Miňo dodáva: "Na jednej strane sa určite po­mohlo rodičom, ale aj nám."

Viktor si chcel nájsť stálejšiu prácu. Je asistentom pani Márie. "Pomáham pri preprave, na­kupujem a z času na čas ro­bím aj domáce práce. Nieke­dy s pani Máriou chodím na prechádzky. Na mojom vzťa­hu k postihnutým sa veľmi veľa zmenilo. Uvedomujem si, koľko sme im všetci dlžní, napríklad keď sa nevieme dostať ani len do obchodu. Tovar obdivujeme iba zvon­ku. Zaráža ma aj prístup niektorých ľudí, s ktorými pri­chádzame do styku, správa­jú sa často bezohľadne. Veľ­mi obdivujem optimizmus hendikepovaných a mení sa môj pohľad na život."

Kultivovaná pani Mária vie svo­je. Zažila rôzne formy i takzva­nej starostlivosti a takpovediac aj obdobie temna, keď boli vozíčkari celkom izolovaní od von­kajšieho sveta. S optimizmom však konštatovala: "Osobná asistencia znamená veľký posun v našom živote, preto­že je založená nie na blahosklonnosti, či na báze milo­srdnej pomoci. Robia ju ľu­dia, ktorí do toho šli dobro­voľne. Práve preto je asis­tencia progresívna. Je veľmi oslobodzujúce mať istotu, že pomoc príde vtedy, keď ju potrebujete. Som sociálna pracovníčka a poznám stov­ky ľudí, ktorí by takúto for­mu pomoci potrebovali."

Lucia, študentka, pomáha Majkovi s nemčinou: "Na vnímaní ľudí s telesným postihom sa u mňa nič nezmenilo. Brala som ich vždy normálne, i keď som vedela o ich sťažených pod­mienkach. Myslím si, že mno­hí nosia bariéry voči nim aj v duši. Aby sa zmenilo myslenie ľudí, je potrebné, aby sa pro­blematike väčšmi venovali médiá a azda aj verejnosť s predsudkami vo svojom vnút­ri pochopí, že ľudia s teles­ným postihom sú súčasťou nášho života a že nás vzájom­ný kontakt obohacuje."

Ako posledného sme oslovili Majka  ktorý mal mož­nosť túto formu starostlivosti vi­dieť i v zahraničí: "Osobnú asis­tenciu sme si po prvý raz s otcom všimli vo Švédsku a práve báza vzájomného vzťahu asistenta a hendikepovaného nám bola hneď od začiatku sympatická. Na jed­nej strane ide o priateľský vzťah, ktorý je na druhej strane vymedzený "pracov­nou" dohodou. Osobná asis­tencia dáva nám postihnu­tým naozaj možnosť otvoriť dvere smerom k nezávislosti a neraz aj šancu zbaviť sa po­citu nemohúcnosti. Mnohí si ešte stále neuvedomujú fakt, že trebárs to, že niekto nemôže chodiť, vôbec ne­znamená, že nemôže byť dobrý, ba vynikajúci v nie­ktorej inej sfére. Vozíčkar je úplne normálny človek."

Zdá sa, že osobná asistencia je pre hendikepovaných šanca a súčasne aj veľká nádej začať žiť aspoň sčasti tak ako vy, ale­bo ja - normálne. Nebyť v úlohe prosebníka, nečakať na to, keď si niekto nájde čas pomôcť. Za­čať trebárs študovať efektív­ne, skúsiť si to, čo dovtedy ne­bolo možné. Nájsť si vynikajú­ceho spolupracovníka a azda aj priateľa. Zbaviť sa na druhej strane záťaže predsudkov, kto­ré mnohí ešte stále nosíme v duši, navonok deklarujúc, čo vlastne chcú? A oni chcú nao­zaj len jedno - nezávislosť.

 

Koniec rozhovoru.

 

"Služba osobnej asistencie ponúka život, ústavné zariadenia ponúkajú prežitie – v lepšom prípade.

Ako ukazuje súčasná pandémia Korony v mnohých krajinách, ľudia v ústavoch sú v ohrození.

Ústavné zariadenia si vyžadujú náklady, služba osobnej asistencie si vyžaduje pracovnú silu a môže poslúžiť

ako nástroj trhu práce. Napríklad vo Švédsku je týmto spôsobom podporených viac ako 50 000 ľudí

alebo 0,5% obyvateľstva – hlavne mladších ľudí pri prechode zo školy do pracovného života, či

prisťahovalci a prisťahovalkyne –, ktorí/ktoré by boli inak nezamestnanými. Priame platby za službu

osobnej asistencie podporujú „nezávislý život a začlenenie do spoločnosti“ - Adolf Ratzka

 

Potvrdzujem tieto slová. Osobná asistencia znamená, že ľudia so zdravotným znevýhodnením môžu viesť porovnateľný život ako ľudia bez zdravotného znevýhodnenia. Osobná asistencia je nástroj, ktorý vedie k nezávislému životu.

 

Marián Kozák

 

Marián Kozák

Marián Kozák

Bloger 
  • Počet článkov:  64
  •  | 
  • Páči sa:  270x

Som vozičkár. Vyštudoval som sociálnu prácu .Aktívne sa venujem nezávislému životu, osobnej asistencii, architektonickým bariéram 30 rokov. Preto chcem blogovať o týchto témach upozorňovať na nich, navrhovať dobré riešenia a pomáhať druhým ľuďom. Pokiaľ považujeme naše zdravotné postihnutie za tragédiu, budeme ľutovaní. Pokiaľ sa hanbíme za to, kto sme, naše životy sa budú považovať za zbytočné. Pokiaľ zostaneme v tichosti, ostatní nám budú hovoriť, čo môžeme robiť. (Adolf Ratzka ) Kto chce, hľadá spôsob. Kto nechce, hľadá dôvod. - František Vláčil Zoznam autorových rubrík:  Nezaradená

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu