V tomto článku budem písať o svojom mesačnom jazykovom pobyte v Anglicku, ktorý som absolvoval v júni roku 1998. Bol to pre mňa úžasný zážitok. Išiel som tam spolu s mojím ockom a sestrou Marcelkou. Navštívil som aj Londýn. Bol som tiež pri Buckinghamskom paláci. A následne sme boli aj pred sídlom britského premiéra na Downing Street 10. Našiel som vo svojom archíve článok , ktorý vyšiel v denníku Košický večer v prílohe dňa 10.7. 1998. (Hoci odvtedy uplynulo už 23 rokov, stále vo mne zostávajú živé spomienky na tento pobyt.) Je to rozhovor s pani redaktorkou, ktorá dlhodobo písala rôzne články týkajúce sa ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím.
Začiatok rozhovoru
Marián Kozák hovorí o jazykovom kurze v Anglicku z pohľadu vozičkára
Marián Kozák má devätnásť rokov. Narodil sa s ťažkým telesným postihom. Po rodičoch však zdedil veľa húževnatosti a on sám si dokázal vypestovať napriek nepriazni osudu, alebo práve vďaka nemu, taký krásny nadhľad a jemný humor, že ho možno odporučiť ako čítankový vzor optimizmu. I keď on sám hovorí, že občas je to smiech cez slzy. Pred pár dňami sa vrátil z Jazykovej školy v Anglicku. Táto cesta mu dala viac, ako vynikajúce znalosti z angličtiny a mnohé skúsenosti by sa dali a vlastne aj mali využiť vo vzťahu k hendikepovaným aj u nás.
Pomohla nadácia
"Angličtinu sa učím osem rokov," hovorí Marián a pokračuje: "Ako samouk. Mojím snom bolo dostať sa (tak ako sa môžu zdraví študenti) do nejakej jazykovej školy v Anglicku. Ono sa totiž hovorí, a napokon je to aj pravda, že "anglická" angličtina je krajšia i kvalitnejšia ako „americká". Lenže my, vozíčkari, to máme ťažké. Už vôbec dostať sa do tejto ostrovnej krajiny je problémom a to nehovorím o nákladoch spojených s cestou, ubytovaním a školným. Napokon som objavil jednu nadáciu , ktorej poslaním je podporiť stredoškolské, vysokoškolské a iné vzdelanie detí z detských domov, sirôt, polosirôt a telesne postihnutých. Ona totiž na štúdium poskytuje štipendium. Takže prvý problém mi pomohla riešiť spomínaná nadácia. Spomedzi škôl som si vybral "Regency School of English
pre zahraničných študentov v meste Ramsgate. Potom nasledovalo vybavovanie. A pretože sám cestovať nemôžem, šiel so mnou môj ocko.
Marián v Anglicku absolvoval mesačný jazykový kurz a neubrániac sa nadšeniu v hlase nám ukazuje certifikát. Dozvedáme sa, že mestečko Ramsgate má asi 40 tisíc obyvateľov. Je položené južne od Londýna asi 90 kilometrov od jeho prvého predmestia. Podľa Mariána je to malé mestečko s veľmi milými ľuďmi a príjemnou atmosférou. Kolorit mu dodávajú senzačné obchodíky s vysokou kultúrou.
Konečne na ostrove
„Dorazili sme do cieľa a môj prvý dojem? Úžasný! Bol som síce unavený, ale pozitívny pocit jednoznačne prevládol. V prvom rade som bol rád, že sa mi splnil sen. Videl som tie nádherné parky, anglické trávniky... Bývali sme v stoizbovom hoteli, ktorého súčasťou bola aj škola stojaca hneď vedľa."
O tejto známej jazykovej škole nám povedal, že na nej vyučujú všeobecnú, ale aj špeciálnu, napríklad obchodnú angličtinu. Možno si zaplatiť aj súkromného učiteľa. Navštevujú ju seniori aj teenageri.
Najkratší pobyt trvá týždeň, najdlhší rok.
„Keď sme tam prišli, najprv sme sa ubytovali. Na druhý deň bol štátny sviatok, takže sme mali čas poobzerať sa po meste. Ale vrátim sa k ubytovaniu. Obsluha bola fajn. Ak mi napríklad niekde bránil schod v pohybe, okamžite tam dali rampu. Bol som tam iba jediný vozíčkar a z môjho pohľadu bolo fantastické, že oni sa prispôsobovali mojim potrebám. U nás, bez ohľadu na to, aký máte zdravotný stav a aké sú vaše možnosti, musíte sa prispôsobiť väčšine. Napríklad priestory školy boli strašne bariérové, lenže oni vedeli, že ja som na vozíku a tak skupina, v ktorej som bol ja, sa učila v klubovni priamo v hoteli."Budova bola veľmi stará (Do klubovne mi spravili rampu).
Test ako má byť
Na úvod kurzu musí každý absolvovať vstupný test. Podľa toho ako ho zvládne, zaradia ho do príslušnej skupiny. Robí sa z anglickej gramatiky. Test má tri strany a treba určiť správnu odpoveď zo štyroch ponúknutých možností.
Mne veľmi vyhovoval, pretože som nemusel písať. Nie ako u nás v škole, kde ma každý núti píš, píš a ja nevládzem. (Chodil som na obchodnú pre ľudí s telesným postihnutím. Vôbec tam nebrali ohľad na to, keď mal niekto postihnuté ruky). V Anglicku som mal možnosť ukázať čo viem bez obmedzenia. Takéto testy by sa mohli robiť aj na našich školách."
Bolo tam päť skupín a každá z nich mala viacero tried. Marián urobil testy výborne, dostal sa do štvrtej skupiny, teda k viac ako pokročilým. (V piatej, poslednej, boli veľmi pokročilí.)
„Už keď čítali, kto do ktorej skupiny patrí, bola v klubovni hotela zriadená trieda. Nik nepovedal, že je to preto, že som na vozíčku... A skupina jednoducho fungovala v hotelových priestoroch. Vyučovanie okrem pondelka sme mali od deviatej do pol jednej. Deň sa začínal typickými anglickými raňajkami - toasty s vajíčkom, džemom, džúsom. Hlavný čašník bol Angličan, ostatní študenti, ktorí si prácou zarábali na ubytovanie.
Marián má angličtinu rád. Ako on vraví, je príjemná už tým, že automaticky, ak sa ňou človek vyjadruje, je veľmi zdvorilý. Je nepísaným obradom opýtať sa pri stretnutí, ako sa máte a či je všetko v poriadku.
„Volali ma "young man,"(mladý muž) pochvaľuje si oslovenie Marián. Keďže ľudia s telesným postihom vyzerajú mladšie, u nás na Slovensku im zvykneme surovo tykať.
S neformálnosťou určite viac
Každý vravel ako je to s vyučovaním jazyka v jeho krajine a zhodli sme sa na tom, že všade sa prihliada na gramatiku, ale komunikácia je takmer nulová. Hodina obyčajne prebieha tak, že sa preberie gramatika, učiteľ dá domácu úlohu a zazvoní. Ale tam nie. Museli sme stále komunikovať, lebo inak by nám nik nerozumel. Napríklad pri rozhovore s personálom som niektoré slovíčka či frázy síce vedel, ale bolo ich treba z hlavy vytiahnuť. Keď som ich nevedel, musel som požiadať, aby mi „to" povedali opisom. Tak som sa permanentne vzdelával. Vyučovanie bolo sympatické aj svojou neformálnosťou. Na všetko sme sa mohli spýtať. Učiteľka chcela vedieť, ako je to s mojím písaním. Povedal som, že keď je dlhý diktát, nie som dostatočne rýchly. Na druhú hodinu mi priniesla predtlačený text, kde som len slová, o ktoré išlo, dopisoval. Hrali sme množstvo hier zameraných na konverzáciu. V piatky sme si v rámci vyučovania išli sadnúť na drink, alebo čaj. Kolegovia vždy hľadali takú krčmu, aby som sa tam mohol dostať aj ja. Učiteľka nám často doniesla keksíky, čo ma mimoriadne tešilo, lebo je ich tam veľa výborných a v meste sme často robili prieskum sladkostí..."
Marián spomína ako v obchodných domoch videl špeciálne vozíky pre vozíčkarov. Dali sa vpredu pripnúť a človek mohol pohodlne nakupovať. „Hlavná ulica bola celá bezbariérová, aj do kostola som mohol ísť cez rampu. Predvčerom som bol v Dóme Svätej Alžbety. (V tom období tam rampa pre vozičkárov ešte nebola urobená) Ocko mi musel pomôcť cez tri schody a Košice majú päťkrát viac obyvateľov, sme druhým najväčším mestom na Slovensku! Videl som tam špeciálnu reštauráciu, autobusy, taxíky, všetko pre vozíčkarov.(V tom období v Košiciach ešte neexistovali nízko podlažné autobusy.) Vzťah ľudí k nám je tam podstatne odlišný. S vozíčkarmi automaticky rátajú a ja som si nepripadal iný. Bolo to úžasné... Všímal som si aj starých ľudí. Žijú v skromných, ale krásnych, kvetmi a rastlinami vyzdobených domčekoch. Starí manželia sa vždy vedú za ruky.
Všetko je v ľuďoch
Čo mi to celé dalo? Odhliadnuc od podstatného zdokonalenia sa v angličtine (i keď je to podľa mojich cieľov ešte stále málo), som videl, ako si možno skvalitniť život, čo všetko sa dá zlepšiť. Pochopil som ale, že to predovšetkým musia ľudia chcieť. Videl som mnoho dobrých ľudí, ktorí mi nielen pomáhali, ale celý pobyt mi veľmi spríjemnili. Našiel som si priateľov z mnohých kútov sveta.
A certifikát? Považujem ho za svoj čiastkový úspech, za jeden z kamienkov na mojej ceste. Treba ísť však ďalej a bojovať. Uvedomujem si totiž, že mnohí telesne postihnutí majú talent, ale tým, že sú zatvorení v ústave, sa to o nich ani nevie. Majú svoj jediný svet ohraničený múrom, v ktorom svoje schopnosti nemôžu rozvíjať a uplatniť a ktorý ich preto ničí. Treba im pomôcť, umožniť im poznávať všetko, čo ich zaujíma,“ rozlúčil sa s nami Marián.
Jeho postrehy nás utvrdili v názore, že situácia s telesne postihnutými by sa aj v Košiciach mohla zlepšiť. A podstatne. Pravda, chce to len „maličkosť". Zbúrať bariéru v našom myslení a začať konečne brať týchto ľudí ako partnerov, ktorí nepotrebujú náš súcit, ale pomoc tam, kde na to príroda zabudla. Napokon všetci sme jej súčasťou, takže by to malo byť čosi automatické a nie okázalé gesto dobrej vôle.
Koniec rozhovoru
Článok bol uverejnený v tlačenej verzii denníka Košický večer v prílohe "Večer magazín" dňa 10.7. 1998
Nikdy na tento pobyt nezabudnem. Zažil som veľa pekných zážitkov. Videl som veľa zaujímavých vecí. Stretol som veľa príjemných ľudí z celého sveta. Ďakujem svojmu ockovi, vďaka ktorému som mohol tento úžasný pobyt absolvovať. Mal som možnosť vidieť na vlastné oči, že ak je spoločnosť vyspelá, hľadajú sa spôsoby ako sa veci dajú riešiť. Ak spoločnosť nie je vyspelá, hľadajú sa dôvody prečo sa veci nedajú riešiť.
Marián Kozák