reklama

Marián Kozák hovorí o jazykovom kurze v Anglicku z pohľadu vozičkára

Veľmi rád spomínam na pekné zážitky zo svojho života. Tu je jeden z najkrajších zážitkov.

Marián Kozák hovorí o jazykovom kurze v Anglicku z pohľadu vozičkára
Ja pred sídlom britského premiéra (úrad vlády Downing Street 10) V tom čase bol premiérom Tony Blair.
Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)


V tomto článku budem písať o svojom mesačnom jazykovom pobyte v Anglicku, ktorý som absolvoval v júni roku 1998. Bol to pre mňa úžasný zážitok. Išiel som tam spolu s mojím ockom a sestrou Marcelkou. Navštívil som aj Londýn. Bol som tiež pri Buckinghamskom paláci. A následne sme boli aj pred sídlom britského premiéra na Downing Street 10. Našiel som vo svojom archíve článok , ktorý vyšiel v denníku Košický večer v prílohe dňa 10.7. 1998. (Hoci odvtedy uplynulo už 23 rokov, stále vo mne zostávajú živé spomienky na tento pobyt.) Je to rozhovor s pani redaktorkou, ktorá dlhodobo písala rôzne články týkajúce sa ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Začiatok rozhovoru

Marián Kozák hovorí o jazykovom kurze v Anglicku z pohľadu vozičkára

 

Marián Kozák má devätnásť rokov. Narodil sa s ťažkým te­lesným postihom. Po rodi­čoch však zdedil veľa húžev­natosti a on sám si dokázal vypestovať napriek nepriazni osudu, alebo práve vďaka ne­mu, taký krásny nadhľad a jemný humor, že ho možno odporučiť ako čítankový vzor optimizmu. I keď on sám ho­vorí, že občas je to smiech cez slzy. Pred pár dňami sa vrátil z Jazykovej školy v Anglicku. Táto cesta mu dala viac, ako vynikajúce znalosti z angličtiny a mnohé skúse­nosti by sa dali a vlastne aj mali využiť vo vzťahu k hendikepovaným aj u nás.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 

Pomohla nadácia

"Angličtinu sa učím osem rokov," hovorí Marián a pokračuje: "Ako samouk. Mojím snom bolo dostať sa (tak ako sa môžu zdraví študenti) do nejakej jazy­kovej školy v Anglicku. Ono sa totiž hovorí, a napokon je to aj pravda, že "anglická" angličtina je krajšia i kvalitnejšia ako „americká". Lenže my, vozíčkari, to máme ťažké. Už vôbec dostať sa do tej­to ostrovnej krajiny je problémom a to nehovo­rím o nákladoch spoje­ných s cestou, ubytova­ním a školným. Napokon som objavil jednu nadáciu , ktorej poslaním je podpo­riť stredoškolské, vysokoškolské a iné vzdelanie detí z detských domov, sirôt, polosirôt a telesne postihnutých. Ona totiž na štúdium poskytuje šti­pendium. Takže prvý prob­lém mi pomohla riešiť spomínaná nadácia. Spomedzi škôl som si vybral "Regency School of English

SkryťVypnúť reklamu
reklama

pre zahranič­ných študentov v meste Ramsgate. Potom nasle­dovalo vybavovanie. A pretože sám cestovať ne­môžem, šiel so mnou môj ocko.

Marián v Anglicku absolvo­val mesačný jazykový kurz a neubrániac sa nadšeniu v hla­se nám ukazuje certifikát. Dozvedáme sa, že mestečko Ramsgate má asi 40 tisíc obyvateľov. Je položené juž­ne od Londýna asi 90 kilometrov od jeho prvého predmestia. Podľa Mariána je to malé mestečko s veľmi milými ľuďmi a príjemnou at­mosférou. Kolorit mu dodá­vajú senzačné obchodíky s vysokou kultúrou.

 

Konečne na ostrove

„Dorazili sme do cieľa a môj prvý dojem? Úžasný! Bol som síce unavený, ale pozitívny pocit jednoznačne prevládol. V prvom rade som bol rád, že sa mi splnil sen. Videl som tie nádherné parky, anglické trávniky... Bývali sme v stoizbovom hoteli, ktoré­ho súčasťou bola aj škola stojaca hneď vedľa."

SkryťVypnúť reklamu
reklama

O tejto známej jazykovej škole nám povedal, že na nej vyučujú všeobecnú, ale aj špeciálnu, napríklad obchod­nú angličtinu. Možno si zapla­tiť aj súkromného učiteľa. Nav­števujú ju seniori aj teenageri.

 

Najkratší pobyt trvá týždeň, najdlhší rok.

„Keď sme tam prišli, naj­prv sme sa ubytovali. Na druhý deň bol štátny sviatok, takže sme mali čas poobzerať sa po meste. Ale vrátim sa k ubytovaniu. Obsluha bola fajn. Ak mi napríklad niek­de bránil schod v pohybe, okamžite tam dali rampu. Bol som tam iba jediný vozíčkar a z môjho pohľadu bolo fantastické, že oni sa prispôsobovali mojim po­trebám. U nás, bez ohľadu na to, aký máte zdravotný stav a aké sú vaše mož­nosti, musíte sa prispôso­biť väčšine. Napríklad priestory školy boli straš­ne bariérové, lenže oni ve­deli, že ja som na vozíku a tak skupina, v ktorej som bol ja, sa učila v klubovni priamo v hoteli."Budova bola veľmi stará (Do klubovne mi spravili rampu).

 

Test ako má byť

 

Na úvod kurzu musí každý absolvovať vstupný test. Podľa toho ako ho zvládne, zaradia ho do prísluš­nej skupiny. Robí sa z anglickej gramatiky. Test má tri strany a treba určiť správnu odpoveď zo štyroch ponúknutých mož­ností.

Mne veľmi vy­hovoval, pretože som ne­musel pí­sať. Nie ako u nás v škole, kde ma každý núti píš, píš a ja nevládzem. (Chodil som na obchodnú pre ľudí s telesným postihnutím. Vôbec tam nebrali ohľad na to, keď mal niekto postihnuté ruky).  V Anglicku som mal možnosť ukázať čo viem bez obmedze­nia. Takéto testy by sa mohli robiť aj na našich školách."

 

Bolo tam päť skupín a každá z nich mala viacero tried. Marián urobil testy výborne, do­stal sa do štvrtej skupiny, teda k viac ako pokročilým. (V piatej, posled­nej, boli veľmi pokročilí.)

„Už keď čítali, kto do ktorej skupiny patrí, bola v klubovni hotela zriade­ná trieda. Nik nepovedal, že je to preto, že som na vozíčku... A skupina jedno­ducho fungovala v hotelo­vých priestoroch. Vyučo­vanie okrem pondelka sme mali od deviatej do pol jednej. Deň sa začínal typickými anglickými raňajkami - toasty s vajíčkom, džemom, džúsom. Hlavný čašník bol Angličan, ostatní študenti, ktorí si prácou zarábali na ubytovanie.

 

Marián má angličtinu rád. Ako on vraví, je príjemná už tým, že automaticky, ak sa ňou človek vyjadruje, je veľ­mi zdvorilý. Je nepísaným ob­radom opýtať sa pri stretnu­tí, ako sa máte a či je všetko v poriadku.

„Volali ma "young man,"(mladý muž) pochvaľuje si oslovenie Marián. Keďže ľudia s telesným postihom vyzera­jú mladšie, u nás na Sloven­sku im zvykneme surovo ty­kať.

 

 

S neformálnosťou určite viac

Každý vravel ako je to s vyučovaním jazyka v jeho krajine a zhodli sme sa na tom, že všade sa prihliada na gramatiku, ale komuni­kácia je takmer nulová. Hodina obyčajne prebieha tak, že sa preberie grama­tika, učiteľ dá domácu úlohu a zazvoní. Ale tam nie. Museli sme stále ko­munikovať, lebo inak by nám nik nerozumel. Naprí­klad pri rozhovore s per­sonálom som niektoré slo­víčka či frázy síce vedel, ale bolo ich treba z hlavy vytiahnuť. Keď som ich nevedel, musel som požiadať, aby mi „to" povedali opisom. Tak som sa per­manentne vzde­lával. Vyučova­nie bolo sympa­tické aj svojou neformálnos­ťou. Na všetko sme sa mohli spýtať. Učiteľka chcela vedieť, ako je to s mo­jím písaním. Pove­dal som, že keď je dlhý diktát, nie som dostatoč­ne rýchly. Na druhú hodi­nu mi priniesla predtlačený text, kde som len slová, o ktoré išlo, dopisoval. Hrali sme množstvo hier zameraných na konverzá­ciu. V piatky sme si v rám­ci vyučovania išli sadnúť na drink, alebo čaj. Kole­govia vždy hľadali takú krčmu, aby som sa tam mohol dostať aj ja. Učiteľ­ka nám často doniesla keksíky, čo ma mimoriadne tešilo, lebo je ich tam veľa výborných a v meste sme často robili prieskum sladkostí..."

Marián spomína ako v ob­chodných domoch videl špe­ciálne vozíky pre vozíčkarov. Dali sa vpredu pripnúť a člo­vek mohol pohodlne nakupo­vať. „Hlavná ulica bola celá bezbariérová, aj do kostola som mohol ísť cez rampu. Predvčerom som bol v Dóme Svätej Alžbety. (V tom období tam rampa pre vozičkárov ešte nebola urobená) Ocko mi musel pomôcť cez tri schody a Košice ma­jú päťkrát viac obyvate­ľov, sme druhým najväč­ším mestom na Slovensku! Videl som tam špeciálnu reštauráciu, autobusy, taxíky, všetko pre vozíčka­rov.(V tom období v Košiciach ešte neexistovali nízko podlažné autobusy.) Vzťah ľudí k nám je tam podstatne odlišný. S vozíčkarmi automaticky rátajú a ja som si nepripa­dal iný. Bolo to úžasné... Všímal som si aj starých ľudí. Žijú v skromných, ale krásnych, kvetmi a rastli­nami vyzdobených dom­čekoch. Starí manželia sa vždy vedú za ruky.

 

Všetko je v ľuďoch

 

Čo mi to celé dalo? Od­hliadnuc od podstatného zdokonalenia sa v angličti­ne (i keď je to podľa mojich cieľov ešte stále má­lo), som videl, ako si mož­no skvalitniť život, čo všetko sa dá zlepšiť. Po­chopil som ale, že to pre­dovšetkým musia ľudia chcieť. Videl som mnoho dobrých ľudí, ktorí mi nie­len pomáhali, ale celý po­byt mi veľmi spríjemnili. Našiel som si priateľov z mnohých kútov sveta.

 

A certifikát? Považujem ho za svoj čiastkový ús­pech, za jeden z kamien­kov na mojej ceste. Treba ísť však ďalej a bojovať. Uvedomujem si totiž, že mnohí telesne postihnutí majú talent, ale tým, že sú zatvorení v ústave, sa to o nich ani nevie. Majú svoj je­diný svet ohraničený mú­rom, v ktorom svoje schopnosti nemôžu rozví­jať a uplatniť a ktorý ich preto ničí. Treba im po­môcť, umožniť im pozná­vať všetko, čo ich zaují­ma,“ rozlúčil sa s nami Marián.

 

Jeho postrehy nás utvrdili v názore, že situácia s telesne postihnutými by sa aj v Koši­ciach mohla zlepšiť. A pod­statne. Pravda, chce to len „maličkosť". Zbúrať bariéru v našom myslení a začať ko­nečne brať týchto ľudí ako partnerov, ktorí nepotrebujú náš súcit, ale pomoc tam, kde na to príroda zabudla. Napokon všetci sme jej sú­časťou, takže by to malo byť čosi automatické a nie okáza­lé gesto dobrej vôle.

 

Koniec rozhovoru

 

Článok bol uverejnený v tlačenej verzii denníka Košický večer v prílohe "Večer magazín" dňa 10.7. 1998

 

Nikdy na tento pobyt nezabudnem. Zažil som veľa pekných zážitkov. Videl som veľa zaujímavých vecí. Stretol som veľa príjemných ľudí z celého sveta. Ďakujem svojmu ockovi, vďaka ktorému som mohol tento úžasný pobyt absolvovať. Mal som možnosť vidieť na vlastné oči, že ak je spoločnosť vyspelá, hľadajú sa spôsoby ako sa veci dajú riešiť. Ak spoločnosť nie je vyspelá, hľadajú sa dôvody prečo sa veci nedajú riešiť.

 

Marián Kozák

Marián Kozák

Marián Kozák

Bloger 
  • Počet článkov:  64
  •  | 
  • Páči sa:  270x

Som vozičkár. Vyštudoval som sociálnu prácu .Aktívne sa venujem nezávislému životu, osobnej asistencii, architektonickým bariéram 30 rokov. Preto chcem blogovať o týchto témach upozorňovať na nich, navrhovať dobré riešenia a pomáhať druhým ľuďom. Pokiaľ považujeme naše zdravotné postihnutie za tragédiu, budeme ľutovaní. Pokiaľ sa hanbíme za to, kto sme, naše životy sa budú považovať za zbytočné. Pokiaľ zostaneme v tichosti, ostatní nám budú hovoriť, čo môžeme robiť. (Adolf Ratzka ) Kto chce, hľadá spôsob. Kto nechce, hľadá dôvod. - František Vláčil Zoznam autorových rubrík:  Nezaradená

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu