reklama

Moje pozitívne zážitky s hipoterapiou

Tento článok je o mojich skúsenostiach s jazdením na koni a celkovo o mojom vzťahu ku koňom.

Moje pozitívne zážitky s hipoterapiou
Ja na koni (17 rokov)
Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Ja na koni (17 rokov)
Ja na koni (17 rokov) 
Úžasné.
Úžasné. 

Hannah Cockcroft paralympijská víťazka na vozíku z roku 2012
Hannah Cockcroft paralympijská víťazka na vozíku z roku 2012  

Vynikajúci nápad.
Vynikajúci nápad. 

 Zvieratá všeobecne sú pre ľudí darom - ako zdroj lásky, radosti, liečia človeka už len svojou prítomnosťou. Sú to úžasní pomocníci nielen pre ľudí s telesným postihnutím.

 Od malička som mal rád zvieratá, predovšetkým psov a kone. Môj ocko bol veterinárny lekár. Zaoberal sa predovšetkým kynológiou (disciplína o psoch). Vedel liečiť aj kone. Keď som bol malý chlapec, chodieval som s mamkou pravidelne na liečenia do Českej republiky. Konkrétne do mestečka „Železnice“, ktoré sa nachádza asi 100 km východne od Prahy.  Nachádzala sa tam liečebňa pre deti s poruchami pohybu najmä s detskou mozgovou obrnou. Každý rok sa na tamojšom námestí na jar a na jeseň konal jarmok. Na jar sa nazýval „Pouť“ a na jeseň bolo „Posvícení“. Každá slávnosť bola spojená s viacerými atrakciami hlavne pre deti. Veľmi sa mi to páčilo. Nachádzali sa tam kolotoče, ktoré spríjemňovali slávnostnú atmosféru. Najväčším lákadlom pre mňa boli malé poníky. Vtedy som sa prvýkrát povozil na koni. Splnil sa mi tak môj veľký sen. Moje ďalšie zážitky súvisiace s koňom, boli, keď som navštevoval základnú školu. V tom čase som 7 rokov chodieval jazdiť na jazdecký areál na Popradskej ulici v Košiciach. Nachádzal sa v krásnom prostredí na kopci, z ktorého bol veľmi pekný výhľad na celé Košice. Môj kôň sa volal Iskiernik. Bol to hucul (tieto plemená sú spoľahlivé, skromné, obratné, vytrvalé, majú široký zadok a vynikajú pokojným temperamentom). Bol veľmi milý a vhodný na hipoterapiu. Pomáhal aj iným deťom s telesným znevýhodnením. Chodieval pravidelne aj na jazdecké preteky. Trikrát som bol na nich  ako divák. Vždy, keď som prišiel jazdiť, doniesol som mu kockový cukor, ktorý mal veľmi rád. Taktiež si pochutil na suchom tvrdom chlebe. Počas jazdenia si dával trávu. Cez jar, leto a jeseň som jazdil vonku a v zime väčšinou v hale. Keď som na ňom sedel, používal som stále takzvaný „voltížny pás“, ktorého som sa pevne držal.  Je to špeciálny pás používaný na určitý druh jazdeckých pretekov. Občas som sedel na koni aj v sedle. Ocko ho viedol. Držal ho na uzde. Isko pôsobil na mňa veľmi pozitívnou energiou. Niekedy sa vyskytli aj nepredpokladané situácie, kedy sa Isko splašil. Raz na jeseň, keď som jazdil vonku, fúkal studený vietor, sedel som na Iskovi, ocko položil na mňa deku, aby mi nebola zima. Iskovi sa však vtedy splašil v momente ju a zhodil ju na zem. Bolo to nečakané. Mal som čo robiť, aby som nespadol na zem. Ďalší zážitok s Iskom mám spojený s mojím bratrancom Janíkom, ktorého som občas brával so sebou na jazdiareň, aby si mohol aj on zajazdiť. Raz sme chceli vyskúšať sedieť na Iskovi obaja naraz. Jemu sa to však nepáčilo, začal kmitať zadkom a zhodil Janíka dolu. Našťastie sa nám nič vážne nestalo.  Janík bol tiež veľmi rád, že si mohol zažiť ten úžasný pocit sedieť na koni. Odporúčam každému kto má možnosť, aby si jazdenie na koni vyskúšal. Je to úžasný pocit.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ako pomáhajú kone vozičkárom vo Veľkej Británii

Preložil som článok s výbornou myšlienkou.  Aké úžasné nápady, riešenia vznikajú, keď sa začnú ľudia sústrediť na to, aby si vzájomne pomáhali... Svet by bol úžasným miestom, keby každý venoval svoje sily na niečo verejnoprospešné, krásne, tvorivé, užitočné.  Zmizli by problémy s bariérami - architektonickými aj ľudskými. Nechýbali by peniaze na najdôležitejšie veci - školstvo a zdravotníctvo, sociálne veci.... Dlho by som mohol písať, čo všetko by sa dalo urobiť, keby ľudia nemysleli hlavne na seba, namiesto vyrábania dlhého zoznamu sa však radšej poďme tešiť, že máme šancu sa učiť žiť a myslieť na prospech všetkých.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Prístupnosť parkov a prírody všeobecne pre vozičkárov považujem za veľmi dôležitú súčasť života. Na Slovensku je často problematické ísť niekam na prechádzku do lesa alebo do hôr s vozičkármi. Bojíme sa, že dostaneme niekde v lese defekt na kolese.

Môžeme ísť na prechádzku do prírody.
Môžeme ísť na prechádzku do prírody. 

alebo sa nám zlomí nejaká dôležitá súčiastka. Vozík sú naše nohy. Vo Veľkej Británii našli riešenie tohto problému. Využívajú na to poníky. Môžeme sa aj my inšpirovať.

 

Poníky a koče umožňujú vozičkárom prekonať bariérový prístup do britského vidieka. Bolo by výborné, keby tento program dostával viac pozornosti a podpory od verejnosti. Vozíčkarom sa vďaka tejto myšlienke otvárajú nové možnosti dostať sa aj na ťažko dostupné miesta. Ak napr. budeme chcieť ísť výlet a preskúmať 100 míľ /160 km/ dlhú trasu v južnom Anglicku, môžeme využiť internetovú službu WheelchairTravel.org, ktorá ako prvá uverejnila túto neuveriteľnú príležitosť. Je to inšpirácia pre všetky národné parky v Británii a po celom svete, je to nielen výborný nápad, ale aj dobrá reklama.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ak hovoríme o tradičnom bezbariérovom prístupe, máme predovšetkým na mysli len rampy, výťahy, cesty a chodníky. Je dôležité sprístupniť prírodu aj vidiek pre vozičkárov. Potrebu debariérizovať britský vidiek podporil aj princ Charles, ako aj britská paraolympijská hviezda Hannah Cockcroft, ktorá poukázala na to, že aj trate, ktoré sú určené pre vozíky, majú viaceré nedostatky, ako sú schody a ploty.  Hannah vyhrala dve zlaté medaily vo svojej pretekárskej kariére na vozíčku v Londýne v roku 2012. Verejne skonštatovala, že mnoho miest, oblastí je pre imobilných ľudí nedostupných, ale nemuselo by byť. Všetko závisí od

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Kôň ťahá vozičkára z mora
Kôň ťahá vozičkára z mora  

ľudskej ochoty sprístupniť takéto miesta aj ostatným. Nikto nechce, aby sa debariérizovalo pomocou betónových chodníkov, sú aj iné možnosti, ako krásne miesta na svete sprístupniť aj ľuďom imobilným. Výbornou ukážkou je využitie poníkov, o ktorom je tento príspevok.

 Pony Access je systém navrhnutý Simonom Mulhollandom, ktorý umožňuje ľuďom so zdravotným postihnutím  využívať kone na prekonávanie bariér vo  vonkajšom prostredí  na vidieku.

Vďaka nemu je dnes  región South Downs Way je úplne bezbariérový. Nie je tam žiadny betón ani vysušené kúsky bahna nič nebolo vyrezané ani vyrúbané. Vidiek zostáva úplne nedotknutý. Jedinou zmenou je, že ľudia, ktorí používajú invalidné vozíky v South Downs Way, vďaka poníkom, ktorí ťahajú bezbariérové vozy (koče), už viac nemusia iba sedieť na parkovisku a snívať. Pony Access umožňuje vozičkárom, aby preskúmali britský južný vidiek ľahkým a bezpečným spôsobom.

Andy Gattiker, dôstojník z Národnej železničnej spoločnosti sa najviac pričinil o to, aby sa tento región South Downs Way sa stal prvým bezbariérovým regiónom v rámci  vidieka, a to nielen v Anglicku, ale na celom svete. Jeho podpora a nadšenie sprístupniť vidiek aj ľuďom so zdravotným postihnutím je veľká. Už nám nemusí byť ľúto, že nemôžeme na vozíčku navštíviť žiadne prírodné parky. Môžeme sledovať motýle, škovránky, obdivovať  kvety, hádzať kamienky do potoka, chodiť so psom na prechádzky atď.

Je možné do týchto kočov naložiť nielen mechanický, ale aj elektrický vozík. Dokázali sme naložiť vozíky, ktoré vážili až 160 Kg.  Naše kone to zvládli vynikajúco.

Sú zo úžasné a veľmi užitočné a zvieratá. Kiežby sa aj u nás na Slovensku takýmto spôsobom debariérizoval náš vidiek. Bolo by to úžasné  pre všetkých ľudí, nielen s pohybovým obmedzením.

Marián Kozák

 Článok o poníkoch je preložený z angličtiny a je upravený.

 

 

Obrázok blogu

 

 

Fotka Zdroj: https://maithancailin.wordpress.com/2012/09/01/paralympics-proud-to-be-disabled/

Zdroj: https://disabilityhorizons.com/2013/05/pony-access-making-horses-part-of-disabled-peoples-lives/

 

Ja s ockom a kamarátom v roku 1996.
Ja s ockom a kamarátom v roku 1996. 
Marián Kozák

Marián Kozák

Bloger 
  • Počet článkov:  64
  •  | 
  • Páči sa:  270x

Som vozičkár. Vyštudoval som sociálnu prácu .Aktívne sa venujem nezávislému životu, osobnej asistencii, architektonickým bariéram 30 rokov. Preto chcem blogovať o týchto témach upozorňovať na nich, navrhovať dobré riešenia a pomáhať druhým ľuďom. Pokiaľ považujeme naše zdravotné postihnutie za tragédiu, budeme ľutovaní. Pokiaľ sa hanbíme za to, kto sme, naše životy sa budú považovať za zbytočné. Pokiaľ zostaneme v tichosti, ostatní nám budú hovoriť, čo môžeme robiť. (Adolf Ratzka ) Kto chce, hľadá spôsob. Kto nechce, hľadá dôvod. - František Vláčil Zoznam autorových rubrík:  Nezaradená

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu