S Mariánom Kozákom hovoríme o 6. svetovom kongrese zdravotne postihnutých občanov v Japonsku

V tomto článku budem spomínať na 6. svetový kongres občanov so zdravotným postihnutím. Konal sa v Japonsku v Sappore v októbri roku 2002. Organizovala ho celosvetová organizácia s názvom "Disabled Peoples International".

S Mariánom Kozákom hovoríme o 6. svetovom kongrese zdravotne postihnutých občanov v Japonsku
Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Našiel som vo svojom archíve článok , ktorý vyšiel v tlačenej verzii denníka "Košický večer"  dňa 13.11. 2002. (Hoci odvtedy uplynulo už 19 rokov, veľmi rád spomínam na tento kongres)). Je to rozhovor s pani redaktorkou, ktorá dlhodobo písala rôzne články týkajúce sa problematiky ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím.

 

Začiatok rozhovoru

S Mariánom Kozákom hovoríme o 6. svetovom kongrese zdravotne postihnutých občanov v Japonsku

 

Z Japonska sa v uplynulých dňoch vrátil Marián Kozák mladší. V Sappore sa totiž konal 6. svetový kongres zdravotne postih­nutých občanov. Zúčastnilo sa na ňom 3500 ľudí a Marián, štu­dent Fakulty sociálnych vied Univerzity Konštantína filozofa v Nitre, reprezentoval Slovensko v sekcii nezávislý život. Požiadali sme ho krátko po návrate o rozhovor.

 

•    Je príjemné pre nás Koši­čanov vedieť, že ste obhajo­vali farby Slovenska v Japon­sku. Ako ste sa vlastne do Sappora dostali?

-     Bol som delegovaný ako kan­didát "Asociácie organizácií zdra­votne postihnutých občanov Slo­venska" a prednášal som na tému osobná asistencia. Spolu so mnou tam bola Alenka Kánová, naša majsterka sveta v pingpon­gu.

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 

•     Detský klub zdravotne po­stihnutých detí a mládeže od­viedol v rámci Slovenska práve v osobnej asistencii hodný kus práce a viem, že na programe ste sa osobne podieľali. Mala prednáš­ka úspech?

-     Stretla sa s veľmi pozitívnou odozvou. Len pre zaujímavosť, mnohí dovtedy nevedeli, kde vlastne Slovensko je. Pre Japon­sko sme možno trochu exotickí.

 

•    O čom sa najviac na ta­kom veľkolepom stretnutí ho­vorilo?

-     Najviac sa diskutovalo o tom, že zdravotne postihnutí sú rôzni a keďže postihnutie je naozaj indi­viduálne, je potrebný ku každému aj špecifický prístup so všetkým čo k tomu patrí. Hovorili sme aj o tom, že všetci zdravotne postih­nutí majú právo na nezávislý život, na rovnaké príležitosti, právo na právo a aj právo bojovať za seba, atď. Prínos stretnutia vidím najmä v množstve kontaktov, ktoré budú osožné pri ďalšej spolupráci. Podnetné sú informácie o riešení problémov v konkrétnych kraji­nách.

Skryť Vypnúť reklamu

 

Čo vás zaujalo, ako ste vnímali rozdiel medzi Euró­pou a Japonskom?

-     Cesta bola síce dlhá, ale úžasná. Zážitky ďaleko prekonali moje očakávania. Prvé čo ma prekvapilo bol fakt, že v Japonsku sa jazdí po ľavej strane ako v Anglicku a veľmi teplé počasie. Čo by som chcel ale vyzdvihnúť, je sprá­vanie sa Japoncov nielen voči se­be navzájom, ale aj k nám. Sú úpl­ne iní ako my. Neprestajne sa usmievajú, pri pozdrave sa uklo­nia. Je to ich zvyk a musím pove­dať, že veľmi dobrý, vlastne ešte pred rozhovorom vzdáte úctu to­mu druhému. Aj keď nevedeli dobre jazyk /angličtinu/, získali si vás týmto pros­tým gestom, vychádzajúcim z ich prirodzenosti. Naučil som sa nie­koľko fráz i pozdravov a boli šťas­tní, že s nimi takto nadväzujem kontakt. Rozdiely vidím jednak v technickej vyspe­losti, ale aj v obrov­ských vzdialenostiach tejto veľkej a pozoruhodnej krajiny. Mal som dojem, že lietadlá použí­vajú ako my autá. Ale najväčšie rozdiely sú práve v jedinečných zvykoch Japoncov - v ich mentali­te. Neprezentujú trebárs problé­my tak ako my. Nepostrehol som tam závisť. Oni - keď aj majú a iste ich trápia problé­my - nikdy ich nenosia na tvá­ri a nezaťažujú nimi druhých.

Skryť Vypnúť reklamu

 

• Lenže telesne po­stihnutý problém má...

- Vo vyspelej krajine, a to by som chcel zdôrazniť, nie je pro­blém s existenciou zdravotne po­stihnutých. Zistil som, že v Japon­sku napríklad môžu cestovať vša­de. Ani ja som nemal žiadne pro­blémy dostať sa trebárs do lietad­la. Šiel som cez špeciálny tunel, dokon­ca ako prvý. Keď sme šli z Tokia do Sappora, v lietadle cestovalo asi 70 vozičkárov. Trpezlivo kaž­dého naložili. V samotnom meste sú chodníky absolútne bezbarié­rové, dokonca dlažba je prispô­sobená aj pre nevidiacich /tzv. chodiace drážky/. Nebolo zaťaž­ko dostať sa ani do obchodov. Sú v tejto oblasti naozaj vyspelejší, najmä v spôsobe a systéme do­pravy. Japonci sú obdivuhodní organizátori. Vrátim sa ku kongre­su. K dispozícii bolo asi 30 auto­busov a 20 taxíkov. Ľudia boli roz­miestnení v rôznych hoteloch a bolo potrebné ich odviezť do veľkej kongresovej haly. Pomáha­li nám pokojne, bez stresujúcich momentov vyložiť, naložiť. Taxíky boli priestranné. Dobrovoľníci mali podľa druhu pomoci tričká rov­nakej farby, čo bol výborný nápad, pretože sme sa hneď mohli obrátiť na kompetentného. Na­príklad tlmočníci boli v bie­lom, v inom tí, čo mali na starosti

Skryť Vypnúť reklamu

jedlo, atď. Orga­nizácia bola ta­ká perfektná, že v nás vzbudzo­vala nesmierny obdiv.

 

• Porovnaj­te život telesne postihnutého tam a u nás. Zaujímajú ma vaše osobné závery z cesty.

- Len ako príklad - v Sappore bol program nabitý, no mesto som chcel vidieť. Predstavte si, len mňa s ockom do centra odviezol auto­bus bez toho, aby sa niekto čudo­val, že nie je kapacitne vyťažený. Neviem si predstaviť, že by to u nás bol ochotný urobiť šofér pre jedného človeka. V rámci kongre­su nám Japonci ukázali i niečo z ich kultúry a pre mňa to bolo fas­cinujúce. Napríklad aj to, že "zdraví" ľudia v jednom z programov tancovali na vozíčkoch. Podstata vystúpenia bola v tom, že všetci sa môžeme stať inými ale že sa toho nemusíme báť. A závery?

 

Na kongrese sme komunikovali väčšinou anglic­ky. Oficiálne sa prekladalo do šiestich jazykov, (angličtina, francúzština, španielčina, čínština, japončina a kórejčina) čiže musíme pochopiť, že bez znalos­ti jazykov to jednoducho nejde. Z cesty pre mňa vyplý­va, že je po­trebné hovoriť o problemati­ke nezávislé­ho života ľudí s postihom vo svete, ale naj­mä u nás. Je potrebné zme­niť ešte veľa vecí, trebárs v doprave,(nie vo všetkých mestách na Slovensku sú k dispozícii bezbariérové autobusy a električky. Veľkým problémom je dodnes medzimestská hromadná doprava.) ale najmä v nás samotných. Prestať si závi­dieť a začať si pomáhať a do­priať si navzá­jom. Chýba nám otvore­nosť. Nechce­me žiadne vý­hody, len mož­nosti a šance presne také aké majú os­tatní.

 

• Naj, naj zážitky?

- Radosť z rozhovorov s novi­nármi, ktoré som poskytol ako občan Slovenska zahraničným médiám.

Súdiac podľa množstva foto­grafií, zachytávajúcich Mariána na Kongrese je potrebné dodať, že sa práve náš Košičan medzi domácimi tešil nesmiernemu zá­ujmu. Jeho príjemné vystupova­nie, znalosť problematiky a výbor­né jazykové znalosti si získali ob­div.

 

Koniec rozhovoru

 

Ďakujem svojmu ockovi, ktorý ma sprevádzal na tejto  úžasnej, ďalekej a veľmi inšpiratívnej ceste.

 

Marián Kozák

 

Marián Kozák

Marián Kozák

Bloger 
  • Počet článkov:  38
  •  | 
  • Páči sa:  154x

Som vozičkár. Vyštudoval som sociálnu prácu (PhDr.).Aktívne sa venujem nezávislému životu, osobnej asistencii, architektonickým bariéram 25 rokov. Preto chcem blogovať o týchto témach na SME. Zoznam autorových rubrík:  Nezaradená

Prémioví blogeri

Skryť Zatvoriť reklamu