Je to o mne. Je to o tebe. Je to o nás...

Vpíjajú sa do pokožky,

akoby mohli všetko.

Akoby boli dokonalé.

Nie sú.

Sú len viac, ako ja.

Sú len viac, ako ty.

Sú len viac, ako my.

Sú len,...

Viac.



A ja som len chcela, aby si bol bližšie.
Dážď je zvláštny. Niekedy spája, no inokedy rozdeľuje. Nemôžem za to, že rád mokneš a ja som mala dáždnik. Vážne som chcela, aby si bol bližšie.

Spojilo nás slnko.

Na chvíľu...



Možno som nedostupná.
... zavolajte neskôr prosím...

Možno som nedobytná.
... ako Ľubovniansky hrad. Nikdy nebol dobytý. Vraj bol chránený akýmisi čarami.
„Nikto a nikdy ho nedobyje...“.
Nikto a nikdy ho nedobyl.
On ešte stále stojí. Lenže už je iná doba. A ja mám ešte život pred sebou.
„Nikto...“.
A možno niekto a niekedy...

Možno sa len snažím skryť.
Za svoj smiech. Príliš veľa sa smejem. Keď práve nie som zamračená. S tebou nie som.

Možno som hanblivá.
Nehanbím sa spievať, keď kráčam po ulici. Nehanbím sa spoznávať nových ľudí a rozprávať. Nehanbím sa vystúpiť na pódium. Nehanbím sa robiť zo seba klauna. Nehanbím sa. Ale som hanblivá.

Možno sa len bojím.
Bojím sa skúsiť niečo nové. Bojím sa všetkého, čo je 1.krát.

Možno som len iná.
Som len Ja .

Možno si raz poviem: Bála som sa . Ale už sa nebojím. Už som zažila všetko.

Možno si raz poviem: Bola som hanblivá . Ale už nie som. Už ťa poznám viac, ako seba.

Možno si raz poviem, že hry na schovávačky mi nikdy nešli. Raz ma predsa musel niekto nájsť. Možno som len chcela trochu uvoľniť atmosféru. Alebo sa niečomu vyhnúť. Ale už nechcem. No smiať sa budem aj naďalej.

Možno si raz poviem: Bola som nedobytná. Ale už nie som. Si NIEKTO . Tebe sa jednoducho podarilo poraziť ma.

Možno si raz poviem: Bola som nedostupná. Ale ty si stále volal. A ja som nakoniec zodvihla.

Možno si raz poviem: Bola som iná.
Ale ja som stále iná.
Som to Ja.