Anglický denník: 13. Skutočné tváre Angličanov a vyhorený Pier Brightonu

Písmo: A- | A+

Anglická mentalita, taká pekná na pohľad, ukázala aj svoju odvrátenú stránku. A naopak, starý a zničený Pier ma očaril svojou zničenou krásou.

Viac ako tri roky dozadu som si po škole zažila môj vysnívaný rok v Anglicku. Spočiatku ma k tomu sprevádzala trochu tŕnistá cesta, keď tento môj “sen” začal skôr ako nočná mora. Usadila som sa ako operka v Birminghame, druhom najväčšom anglickom meste, a s mojou novou rodinou som si vôbec nesadla. Absolvovala som prvé pocity stratenosti, zodpovednosti, aj osamelosti, keď som si to musela vyriešiť aj zvládnuť sama. No po troch týždňoch som nabrala odhodlanie presunúť sa inam, vymeniť upršané mesto za slnečný vidiek na juhu blízko oceánu a starostlivosť o dieťa za dvoch psov. Vtedy sa začal život v mojom osobnom raji. Písala som si v tom čase denník z každého dňa, ktorý som chcela spracovať do blogu, no až doteraz som sa k tomu nedostala. Zážitky preto prinášam trochu oneskorene, ale vďaka denníkovým zápiskom sú stále rovnako čerstvé a osobné. 

Predchádzajúcu časť si môžete prečítať tu.

(01 – 18/02/2018)

Február sa na svet pozeral dvomi tvárami – jedna bola podozrivo jarná, plná kvetov a tepla vo vzduchu, druhá upršaná a chladná, s občasnými popraškami snehu. A spolu s ním to vyzeralo, že má dve tváre všetko. Práca, ktorá niekedy dávala zabrať a boli veci čo hnevali, ale inokedy plynula príjemne a s humorom. Ľudia a ich povahy, pri ktorých som si priala, aby si Slováci niektoré veci požičali a iné by som radšej nahradila práve tou našou mentalitou, na ktorú som sa dovtedy len hnevala a odrazu mi miestami chýbala. Brighton, niekedy slnečný a takmer letný aj počas zimy so svojím živým Pierom a hrajúcimi kolotočmi, ale aj ufučaný a šedý so siluetou toho rozpadajúceho sa starého Pieru na pozadí. A nakoniec aj ja sama. Spokojná, ponorená vo svojich činnostiach a ďalších plánoch cez deň, kým po nociach ma prenasledovali nočné mory o samote.

Skryté povahy sa odhaľujú a čokoláda vylieva

(01 – 07/02/18 – Štvrtok – Streda)

Týždeň návštev Brightonu, snežienok aj prvého snehu, nezdravého množstva horúcej čokolády, ktorá končila už aj inde, ako v mojom žalúdku a občasných problémov s anglickými náturami, ktoré tiež nie sú len pekné úsmevy a priateľské správanie. Niekedy ma budili zlé sny, inokedy úsmev na tvári vyčarilo hrajúce staré piano.

Občas námraza a občas...
Občas námraza a občas... 
... snežienky.
... snežienky. 

01/02/18 – Štvrtok

Vitaj druhý mesiac roka. 

Aj február beriem ako tú druhú polovicu skúšobnej verzie z roka, ale začala som ho celkom slušne. Ráno som vyvenčila psov a potom už namaľovala linky, prehodila batoh cez plece, nasadla do auta a... nemohla som vyjsť. Zapadla som v bahne a asi by som sa nikam ďalej nedostala, keby práve robotník od susedov nešiel okolo a nepomohol mi. Takže mu vlastne vďačím za celý zvyšok dňa. (Wilbo mu neskôr v ten deň poďakoval tiež. Zakradol sa im tam kým pracovali... a zjedol im všetky sendviče).

Nakoniec som teda úspešne vyzdvihla Báru a zamierili sme do Brightonu. Bol to pekný deň. Ako by povedali Briti „lovely”. 

Na to slovo som pomaly dostávala alergiu. Asi ako keď je tu v každom druhom mojom zápisku niečo „krásne”, tak bolo pre Britov všetko „lovely”. Avšak až do bodu, keď to začínalo byť absurdné. To slovo bolo použité na všetko a na každého. Opisovali ste svoj deň? Lovely. Ako ste vyzerali? Lovely. Ako bolo v práci? Lovely. Šliapli ste do psieho hovna? Lovely. 

Problém s tým bol v tom, že je to dobré slovo aj na ironické používanie, avšak to som u nich akosi nikdy nezaregistrovala. Všetko bolo jednoducho tak lovely, až sa to slovo pre mňa stalo akýmsi symbolom určitej neúprimnosti, pretože človek začal mať pocit, že žiadnemu ich komentáru ani názoru nemôže dôverovať. Že všetky musia byť prehnane pozitívne, ale tak to samozrejme v realite nikdy nie je. Miestami, a v krátkych chvíľach, som si priala radšej tú úprimnú slovenskú negativitu. 

Čo ma samozrejme prešlo hneď potom, ako som sa domov vrátila a aj som ju dostala. 

Pekný deň to bol vo všetkých významoch. Ako som sedela vo vlaku, na moment som privrela oči a počúvala tú angličtinu okolo s vedomím, že sa veziem do Brightonu. Ešte aj po čase mávam takéto uvedomenia, čo stále účinkujú pozdvihnutím nálady.

Zamierili sme najskôr na pláž, kde sme si kúpili horúcu čokoládu, sadli si do kameňov a rozprávali sa hľadiac na rozbúrené vlny. A môžem s čistým svedomím prehlásiť, že ani to ma nikdy neprestane baviť. Sedieť na tých hnedo-modrých kameňoch a dívať sa na vlny obmývajúce breh s mólom vo výhľade, počúvať škrekot čajok a piť horúcu čokoládu.

Odtiaľ sme sa vybrali najesť do Bon Apettit, kde som skončila už klasicky a zjedla viac, ako by na moju váhovú kategóriu malo byť povolené. Stavili sme sa v poľskom obchode, čo je pre mňa vždy kúsok domova v cudzine, samozrejme aj v Poundlande a v potravinách. Nikam sme sa neponáhľali, všetko sme zvládli v pokoji, všetko sme si spolu užili. Obe sme zase mali myšlienky o tom, že chceme žiť v Brightone, pretože to je jednoducho čarovné mesto. Plné života a pritom stále akési... útulné. 

Doma som vzala bafkáčov na prechádzku a potom som mala rozhovor so Sophie. Konečne sa rozhodlo o väčšine môjho roku. Zostávam do septembra a vraj, ak sa bývalá operka bude chcieť vrátiť, tak bude musieť až po mne. Tá sa beztak stále neozýva. Uf. Takže sa nemusím báť, že by som tu jar a leto nemala isté. To je asi najlepšia správa za posledný čas a naozaj som cítila, ako sa mi z hrude odvalil balvan obáv, že by som za chvíľu už mala ísť preč. Nemusím, zostávam! 

Oslávila som to horúcou sprchou, pozeraním Priateľov so sladkými chilli čipsami a chrápajúcim Wilbom vedľa mňa. Lovely. 

02/02/18 – Piatok

Do práce sa mi nechcelo, ale už som zažila aj horšiu nevôľu. Boli sme tam štyri ženy, takže to bolo celkom v pohode. Aj ľudí bolo tak, že väčšinu času som mala čo robiť, ale zároveň som sa nemusela naháňať. Zostala som až do konca, takže som bola spokojná, že som si niečo zarobila. Doma klasika.

Wilbo sa už odmietal vzdialiť od mojich nôh. Aby sa uistil, že bez neho nikam nepôjdem... tak ich radšej rovno zaľahol.
Wilbo sa už odmietal vzdialiť od mojich nôh. Aby sa uistil, že bez neho nikam nepôjdem... tak ich radšej rovno zaľahol.  

Počula som v tento deň hrať Davea na piano. Aj on aj Sophie mali každý svoju pracovňu. Tá jeho mala svoje filmové čaro, za čo mohlo veľké množstvo kníh a zbierok filmov, trochu neporiadku a veľké množstvo záhadných papierov. A pod knižnicou staré piano, ktorého klávesy už vyzerali všelijako. Podozrievala som ho, že je nefunkčné a jednoducho tam proste… zostalo, lebo sa ho nikomu nechcelo dávať preč. Nefunkčné sa mi ale možno zdalo iba preto, že kým som tam upratovala, párkrát som tam niečo zaťukala a keďže ja na piano hrať neviem, neznelo to vôbec dobre. Teraz ale, keď som si robila večeru, odrazu sa domom rozľahla neznáma melódia a Sophie sa usmiala, že Dave hrá na piano. Bolo to celé čarovné  – oni dvaja, ten dom, tá pracovňa, to staré piano a ten starý profesor, čo sa odrazu rozhodol, že nechá hudbu z neho rozoznieť sa okolím. 

03/02/18 – Sobota

Opäť raz Brighton. 

Tentoraz nie taký pekný ako vo štvrtok, pretože sa vrátilo upršané počasie. Ale nevadí. Pri dobrej hudbe som zo seba spravila človeka, vzala batoh, kľúče od auta a išlo sa. Stretla som sa konečne zase s Kikou, takže sme mohli precvičiť slovenčinu na sebe navzájom. Dobre sa s ňou kecá, stále akosi máme o čom. Najskôr sme zaparkovali v kaviarni, kde som si dopriala horúcu čokoládu a čučoriedkový muffin. Je inak možné, že to množstvo horúcej čokolády tu ma zabije skôr, ako vôbec budem mať možnosť odísť.

Napriek tomu aké bolo počasie, išli sme pozrieť na pláž. Nefúkalo, mrholilo len občas a málo, takže to bolo veľmi fajn. To je tu super na tom že... je umrholený šedý február, čo mi na Slovensku vždy prišlo, že ani nevieš, že existuješ. Vlastne nič poriadne neexistuje, len sa akosi prežíva. Tu sa vyberieš prejsť k mólu, kde aj cez pochmúrny február škriekajú čajky, hrá veselá hudba, kolotoče sa točia, automaty hrajú, stánky predávajú. A je to super – ten kontrast živej nálady a mŕtveho obdobia.  

Na záver už sme sa len najedli, potom som ulovila sladké chilli čipsy, ktoré sú mojou novou závislosťou, ak si to ešte nezaregistroval sám, a išli sme na vlak. Mám to rada. Keď idem večer vlakom z Brightonu po stretku s nejakou novou známou a pozerám von oknom na tú zahmlenú krajinu s dobrou hudbou v slúchadlách. Moja láska k tomuto miestu ma niekedy desí.

04/02/18 – Nedeľa

Dnes na Middle aj s Bárou a bez Ellie. Ale dnes ma trochu nahnevali. 

Prišla za nami Eileen, aby sme sa nerozprávali svojím jazykom, ale anglicky aj medzi sebou, pretože nás môžu počuť zákazníci, alebo si zamestnanci myslia, že hovoríme o nich. Že vraj sme vo dverách a rozprávame sa tam. Asi sa to niekomu snívalo, lebo s Bárou máme väčšinou príliš veľa práce aj za nich na to, aby sme niekde stáli. Ak je čas, sme zalezené pri umývačke, okolo ktorej sa oni ani neobtrú a od zákazníkov aj dvier je to ďaleko. Jedine kuchárky sú tam s nami, takže buď sa to nepáči im, lebo nás podozrievajú, že ich ohovárame (aj keď si skôr myslím, že musia vedieť všetko a vadí im, ak od nás niekedy niečo nezachytia) alebo si to vymyslela Ellie. Chápem, že to môže byť nepríjemné, ak sa niekto baví v cudzom jazyku. Preto to nerobíme medzi nimi, len medzi sebou, keď tam spolu upratujeme riady a človeku sa vtedy nechce premýšľať nad iným jazykom, ak naozaj nemusí. Hlavne teda v prípade Báry, ktorá vie anglicky menej a s týmto jazykom sa teda my dve hlbšie neporozprávame. Takže... chápala by som tú výčitku za inej situácie, za tejto veľmi nie. Ale! Stále je možnosť, že sa sťažovala tá naša umývačka, s ktorou sme si tam najbližšie a vadí jej, že ju takto vyraďujeme. To dáva asi najviac zmyslu, inak neviem, čo je za problém, že si občas pri riadoch, kde sme viac-menej len my dve, niečo prehodíme.

Pomaly som začínala registrovať chyby aj v anglickej mentalite. Ich slušnosť a priateľskosť bola naozaj super vec a chýba mi aj teraz, pretože vždy je pri práci s ľuďmi lepšie, ak sa s vami niekto baví pekne – nech to je aj „len” naučené, alebo dokonca vyslovene falošné, na tú krátku chvíľu to je jedno – ako keď na vás niekto nepríjemne vyletí hneď na privítanie. Ale časom, keď už ide o tie vzťahy, v ktorých je človek mesiace, tak zistí, že tá priateľskosť siaha len do plytkej úrovne a nikam ďalej k telu si človeka nepustia, a že tá slušnosť je naučená a pekné úsmevy často potom neúprimné. Nielen voči cudzincom, ale aj voči svojim. Všetci sú lovely a super, ale v momente ako ten človek odíde, aj v Anglicku to tak prestáva byť. Čo teda nie je prekvapivé, ľudia sú ľudia, ale tento kolektív najskôr naozaj nepôsobil ako jeden z „týchto”. No nakoniec nebol žiadnou výnimkou. 

Bolo celkovo veľmi veselé, byť cudzincom medzi domácimi pracovníkmi. Možno niekedy zabúdali, že hovoríme ich jazykom – ja osobne som im teda rozumela všetko, keď som prekonala to prvotné zvykanie si na rôzne prízvuky – alebo nás len brali ako cudzí článok, pred ktorým môžu rozprávať. Takže celý ten kolektív čašníkov, kuchárok, rôznych pomocníkov a pracovníkov, čo vyzeral tak rozprávkovo, usmievavo a uvoľnene, začal časom ukazovať svoju odvrátenú tvár. Po mesiacoch tam som si už zvykla na to, že kým som bola v kuchyni pri umývačke, počula som nadávanie kuchárok na ľudí z obsluhy a akonáhle som vošla zase do kuchynky na prípravu jedál do spoločnosti obsluhy, počula som nadávanie na kuchárky. A potom sa stretli všetci spolu, úsmevy im takmer roztrhli tváre, všetci boli šikovní a lovely a my s Bárou sme sa len, potom čo sme si vypočuli hodiny ohovárania z oboch strán, usmievali popod neexistujúce fúzy a sledovali ich, ako od toľkej lásky dobre že nesplynuli v jednu bytosť. Prostredie bolo rozprávkové a také aj zostalo, ale ľudia sú až na kultúrne odchýlky vo svojej podstate aj tak všade rovnakí. U nás akurát človek často ani nedostane ten prvotný pekný úsmev. Na druhej strane aspoň hneď vieme na čom sme a nemusíme si robiť nádeje.

Takže sme sa veľa nerozprávali, bola som z toho trochu iritovaná a klasicky aj nevyspatá, čo tieto pocity rado znásobuje. Ale nejak to prešlo a boli sme do konca, čo znamená, že pribudol zárobok. 

05/02/18 – Pondelok

Obchádzali ma zase raz hriešne myšlienky, že nepôjdem do práce. Mala som na to ale veľký dôvod (pre mňa). Prvýkrát som tu u nás totiž videla sneh. Snežilo tak krásne a tak veľa a ja by som sa radšej na to pozerala s čajom v ruke z okna pri písaní a vzala Wilba na prechádzku, aby som si mohla pozrieť túto novú tvár celého tohto prostredia, ktorú som ešte nevidela… ale nakoniec som fičala poslušne zarábať.

Prvý sneh zaznamenaný!
Prvý sneh zaznamenaný! 

Bačovali sme si tam v trojici. Bolo to dosť tiché, takže občas aj nudné. Barista bol zase o niečo priateľskejší, keď sme tam boli v obmedzenej spoločnosti. Upokojil sa teda len na chvíľu, už teraz znovu začína vyčíňať. Malo to dnes aj svoje následky, pretože kým som si zaujato čítala rozpis práce na tento týždeň a držala v ruke horúcu čokoládu (áno, ja viem, je jej veľa), tak ku mne prišiel veľmi potichu a štuchol ma… a samozrejme som to takmer celé vyliala rovno na seba. Vzala som to s humorom – nakoniec, dostala som ďalšiu ako odškodné, takže viac čokolády pre mňa – ale pre dobro nás oboch dúfam, že sa vo svojom štuchaní neplánuje zase rozbiehať. 

Večer som sa ako klasicky po celom dni v kaviarni a prechádzke so psami dokázala len natiahnuť pri pozeraní seriálu. Inak som toho veľa nezvládla, ale bol to fajn deň. Už sa teším aj na tieto bez kaviarne.

06/02/18 – Utorok

Po dlhom čase som pri tom rannom vstávaní bola naozaj prebratá. Ani som nemala môj bežný ranný hlas a zaspatý pohľad, kým som viedla samomluvu so psami. Nakŕmila som ich, vzala von, trochu som pospratávala a mohla tráviť čas pri raňajkách. 

Okolo jedenástej som vzala Wilba a išli sme na takmer dvojhodinovú prechádzku. Vonku bolo pekne slnečno, tak som pomaly kráčala, počúvala hudbu a vychutnávala si to Anglicko prebúdzajúce sa k životu. Včera snežilo, ale dnes bol cintorín znovu jarne krásny. Koberce snežienok a občasné skupinky narcisov mu aj teraz robili ozdobu. Bolo to také... nádejné. Miesto odpočinku mŕtvych plné života a prichádzajúcej jari. 

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Po príchode už nasledoval len oddych. Nejaká práca na svojom, nejaké seriálovanie a internetová socializácia. Večer som ale zbalila batoh, vzala fľašu vína a išla k Báre. Nebolo to nič divoké, len sme ležali zabalené v dekách s pohármi vína a pozerali Stranger Things. Teda, ja som to pozerala (znovu) a Bára driemala. Zasmiali sme sa spolu na nejakých videách a začali plánovať výlet do Škótska na budúci mesiac. Síce miniem niečo z úspor, ale aj na to ich mám, takže určite pôjdem. Na dve veci nikdy neľutujem, že som minula peniaze – knihy a cestovanie. 

Takže sa teším, že to tu využijem aj na splnenie si snov ohľadom spoznávania niektorých krajín a miest. Než odídem, chcem využiť to, že letenky sú tu lacnejšie a niektoré miesta a krajiny bližšie. A práve Škótsko je tiež jedna z tých, o ktorej som snívala dlho. Tak prečo si nesplniť viac snov naraz.

07/02/18 – Streda

Poležala som si teda v posteli dnes o niečo dlhšie, keď som nemusela ráno vstávať kvôli našim psom. Okolo pol desiatej som sa odtiaľ konečne vykotúľala, dala zľahka dokopy a vyrazili sme. Báru som vyhodila na Middle a prifrčala domov, kde som vliezla rovno do horúcej sprchy. A potom som vzala Wilba na dlhú prechádzku, pretože bolo vonku pekne. Pomaličky som si kráčala, užívala som si slnko a hudbu.

Obrázok blogu

Po príchode som sa už len najedla, porobila niečo svoje a niečo doma a vyrazila som pre Báru. S pôvodným plánom, že sa neskôr večer vrátim domov, ale zostala som tam znovu spať. 

Bolo to príjemné, ležať tam pri filme, piť víno zabalená v deke. Prišla aj Natalie a pridáva sa k nám na výlet do Škótska. Nebol to vôbec zlý večer, plánovať v babskej trojici trip do krajiny, čo chcel človek vždy vidieť, v krajine, čo chcel človek tiež vždy vidieť. 

Ironicky sa mi ale sníval presne opačný sen, ktorý odrazil tie osamelé pocity a pocity odtŕhania sa od koreňov vo veľmi negatívnom svetle, práve teraz, keď som to vnímala pozitívne. Snívalo sa mi o tom, ako sa ku mne doma na Slovensku správali ako k cudzincovi, ako som tam nebola súčasťou žiadnych životov a niektorí na mňa zabudli a ostatní stále čakali, kedy konečne znovu odídem, pretože som už len zavadzala. A tu som pre nich nič neznamenala a už ma nepotrebovali a vyhnali ma preč. Držala som v rukách kufre a mala som s nimi ísť do nejakého domova, niekam sa vrátiť, ale odrazu som zistila, že nemám kam, pretože som cudzincom v oboch svetoch a nepatrím nikam a k nikomu. To uvedomenie ma zavalilo ako lavína a sila toho hrozného pocitu ma prebudila. 

Ten sen vo mne zostal nejaký čas, pretože to nebolo až tak ďaleko od pravdy. Pramenil z pocitov, ktoré som tam v sebe v tomto období mala a aj ich rozoberala. A znovu ich vyplavil. Len to moja hlava v snovej podobe klasicky vyhrotila do toho najhoršieho. Ticho ma ten sen ešte nejaký čas prenasledoval  a doteraz občas cítim jeho prítomnosť v zákutiach mysle. 

Starý a nový Pier, staré a nové spomienky

(08 – 18/02/18 – Štvrtok – Nedeľa)

Je zvláštne, čo v človeku dokáže vyvolať jeden pohľad. Napríklad na jednu zničenú konštrukciu, ku ktorej som si našla bližšiu cestu až po niekoľkých mesiacoch. Predtým ma ale čakali dni v práci, ktoré sa podobali na blázinec, červené líca od zimy aj teplé pohladenia od slnka, nachodené kilometre počas prechádzok aj nečakané útoky od spomienok a vytváranie nových.

08 – 15/02/18 – Štvrtok – Štvrtok

Dni striedali peknú, no aj tú neprívetivú tvár, čo sa prejavovalo tak, že bolo striedavo podozrivo prívetivo a inokedy zase klasicky februárovo – šedo, chladno, upršano. Pekne väčšinou bolo kým som bola v práci, kde to bolo v tomto období divoké. Deti mali v škole prázdniny a vyzeralo to, že sa všetci namiesto toho hrnuli k nám. Niekedy som nemala čas sa ani nadýchnuť a prvýkrát som tam bývala nielen do záverečnej, ale pokojne ešte aj hodinu po zavretí, pretože sme nestíhali v tej poslednej otvorenej hodine priebežne upratovať ani v posilnenej zostave. Môj chrbát sa nespokojne ozýval a nespavosť – spávala som celé týždne v priemere asi štyri hodiny za noc – zmiešaná s pracovnou únavou, ma každý večer zaručene položila. Väčšinou som po takomto dni v kaviarni vyvenčila psov, natiahla sa na posteľ odhodlaná ešte niečo spraviť a zobudila sa o dve hodiny neskôr. 

Voľné dni som teda väčšinou bola rada, že mám pokoj. Trochu som sa poprechádzala, trochu poupratovala, ale väčšinou som bolo spokojná, že mám čas na svoje a pracovala som alebo oddychovala v izbe, kde ma občas stále chytali náhodné uvedomenia alebo chvíľky nostalgie. K môjmu pôvodnému domovu aj k tomuto.

Ako napríklad: 

Sophie dnes odišla do Londýna, tak som sa pustila do upratovania. Stále ma tak odveci napadá, že... ako veľmi je toto tu môj domov a môj život. Keď si sama v kuchyni so psami varím večeru, keď miliónty raz idem dole tými vŕzgajúcimi schodmi, keď zaleziem do mojej izby, ktorá je naozaj moja a za chvíľu počujem Wilba ako mi dychčí za dverami a packou na ne škriabe, lebo chce ísť za mnou. Niekedy aj zabúdam, že som tu predtým nežila. A ešte častejšie zabúdam, že tu raz žiť nebudem. 

Alebo naopak:

Vliezla som do horúcej sprchy asi na polhodinu, dala piecť moju večeru a potom som sa už zabývala v izbe. Kým som sedela plne ponorená v mojom anglickom živote, playlist sa rozhodol, že mi pustí Nedvědovcov. Bola to taká nečakaná rana nostalgie, až sa mi z toho zahmlil pohľad a namiesto bieleho okna a anglickej cesty za ním som videla, ako sedím pri ohni na chate, u babky za stolom s pusteným rádiom, alebo idem z baru s kamoškou po našich dedinských uliciach… všade, kde kedy hrali. V našej rodine celkom často, takže to bolo v cudzej krajine nečakané množstvo domácich spomienok, ktoré ma za tie mesiace ešte takto nezaplavili. Možno sa im to podarilo preto, že to bolo také nečakané. 

Je to zvláštne, ako stačí pár tónov, náhodná vôňa alebo pohľad a človeka zaplavia stovky črepov z rôznych spomienok. Záblesky atmosféry, ľudí a chvíľ.  

A tak ako ma vtedy zaplavili tie z domova, ma teraz aj po rokoch stále zaplavujú tie anglické. Stačí počuť bublanie umývačky, vidieť čierneho labradora, jesť špagety alebo počuť klopkanie dažďa a je to akoby som prešla cez portál do spomienok na iný svet a iný život.

15/02/18 – Štvrtok

Konečne sa slová „pekný deň” a „voľný deň” zhodli. 

Je to iný pocit, keď je tak pekne. Tá jar vo vzduchu dá človeku hneď facku na prebratie do života. Blúdila som s Wilbom tri a pol hodiny po vonku. Po doteraz neobjavených lúkach, medzi suchou kukuricou a zelenou trávou, ovcami, kravami, slnkom a teplom. Uvedomovala som si každý odraz slnečného lúča, každý presvetlený pramienok vlasov vejúci vo vetre. Niekedy je to ťažké opísať, to uvedomovanie si každej chvíle a prežívanie každej maličkosti. Keď o nich človek píše, sú to obyčajné a malé chvíle a predsa sú preňho vtedy také podstatné a veľké. 

Obrázok blogu

Je to možno aj kvôli tomu, nad čím premýšľam v poslednom čase – že to je zvláštne, keď má človek niekde takto určený čas a vie o tom. Má ten vyhradený dátum odchodu a konca. A aj napriek tomu, že je to až o niekoľko mesiacov, v podvedomí to je zakotvené, že ten odchod je niekde tam, že to rýchlo letí a za chvíľu bude tu. 

Prirovnávala som to vtedy (aj teraz) k tomu, ako keď by sa človek odrazu dozvedel presný dátum, kedy zomrie. To je samozrejme tá oveľa extrémnejšia verzia, ale princíp zostáva. S tým vymedzeným časom čo má, nakladá inak. Všetko vníma hlbšie a viac naplno, lebo si oveľa bytostnejšie uvedomuje, že to nebude a že to skončí. Každý lúč slnka, kvapka dažďa, pohyb trávy vo vetre. Všetko vyzerá ešte čarovnejšie, keď človek cíti ten vyhradený čas, ktorý má na to, aby si to užil a všímal. Možno preto to pre mňa doteraz zostáva jedným z najviac prežitých období. Navonok je to niekedy ťažké priblížiť, že počas tých dní sa niekedy síce naozaj nič nedialo a boli úplne obyčajné, ale pre mňa vnútorne bol každý jeden výnimočný a cez každý sa našiel nejaký malý zázrak. Pretože som vnímala niekde v pozadí tie tikajúce hodiny odrátavajúce čas do konca a zubami-nechtami som sa držala každej chvíle a každú naplno precítila. A aj preto mám aj po čase tie malé veci tak silno vypálené v spomienkach. 

Obrázok blogu

Po príchode som si spravila večeru, spokojná, že som bola niekde na vzduchu. A jediná činnosť, ktorú  som plánovala, bola pozeranie hokeja. (Nie, nie nášho. Pozerala som zápas Fínov. V tomto som bola vždy trochu vlastizradca, ale ich tím a hokej som mala snáď radšej, než náš vlastný).

Sophie a Dave šli do kina, takže sme si tu s Wilbom bačovali sami. Nakradla som si cookies, občas od radosti z gólu zakričala a mierne škrtila Wilba od nervozity, keď hrozilo, že ho naopak dostanú. Chudák na mňa vždy pozeral trochu odsudzujúco, že čo to vyvádzam. Ale inak si spokojne ležal natiahnutý cez posteľ a občas tiež pozrel na dianie na obrazovke. Aby sa nepovedalo. Aj to sú tie šťastné chvíľky – so psom na posteli v Anglicku a hokejovým stresom z Fínov na obrazovke.

16/02/18 – Piatok

Dnes opäť pracovne. Ráno mi skapalo auto, vôbec nechcelo ísť, tak ma musela zaviesť Sophie. 

Moje auto bol malý čierny Fiat, ktorý mal neuveriteľne špinavé sedadlá. Predpokladala som, že od psov, ale terajšie autá domácich boli čisté, takže ktovie čo všetko sa tam za jeho minulý život prevážalo. Sedadlo vodiča na tom ale bolo najlepšie a ja som viac nepotrebovala, len sa odviesť a doviesť, takže stačilo. Aj som si tú malú špinavú krabičku obľúbila. Len občas vypovedala službu, no.

Robota bola menšia psychiatria ako tie posledné dni, ale stále psychiatria. Narobila som sa a bola až do konca, ale som rada, že ma tam teraz potrebujú a zarobím si, takže sa nesťažujem. 

Keď ma viezla Eileen domov, zase na mňa prichádzali také tie uvedomenia. Že ma anglická šéfová, s ktorou si rozumiem, vezie do môjho domova a vôbec nič nenasvedčuje tomu, že som tu vždy nežila a že raz nebudem. Je to zvláštne. 

So Sophie sme dohodli výlet do Škótska aj ďalšiu návštevu mojej mamy. Potom už nasledoval jeden z typických večerov pre tieto dni. S Wilbom v posteli som pozerala reprízu fínskeho zápasu. A bolo nám dobre.

17 – 18/02/18 – Sobota – Nedeľa

Počas víkendu som trochu oddychovala, niečo zarobila a stihla som aj znovu navštíviť Brighton.

Išla som až o jednej, takže som sa dnes úspešne pováľala v posteli, zabila čas pozeraním seriálu, vychystala sa a vyštartovala. A tentoraz mi ani auto neskapalo po ceste. Bolo krásne slnečno, tak som zamierila k pláži. Akurát namiesto toho, aby som ako vždy išla k novému Pieru, som si povedala, že idem pozrieť starý. Tam som za celý čas ešte poriadne blízko nebola, zakaždým bol len zničená silueta na pozadí. A zistila som – čo akože bolo načase – že tam je asi tak desaťkrát viac života ako pri starom. Bary a hudba a obchody a černosi hrajúci basketbal. Niekedy by ma ale zaujímalo, či sa len ja cítim občas takto odpojená ako dnes, keď je niečo veľmi pekné. Očakávam, že to budem vnímať a nevnímam to tak, ako očakávam, tak ma to potom frustruje. Začarovaný kruh.

Tak som to teda na chvíľu stočila do obchodov, dokúpila si nejaké veci, prešla nové uličky a zastavila sa aj v ázijskom obchode vziať pomelo a neznáme sladkosti, lebo občas treba skúsiť niečo nové. Vzala som si aj nejaké nakrájané ovocie na pláž, s ktorým som tam potom sedela, počúvala hudbu a vlny a čakala na Báru. 

Vtipné je, že u nás doma na Slovensku nasnežilo asi dvadsať centimetrov snehu a tu sa človek pri toľkých ľuďoch, slnku, mori a škrekote čajok cítil, akoby začínalo leto. Keď som videla fotky z mojej zasneženej dediny a videla pred sebou ten dnešný slnečný Brighton, nedokázala som si tie dva svety v hlave spojiť. Že sú oba moje. 

S Bárou sme sa hľadali dlho, pretože sa jej zrovna vybil mobil. Ale našli sme sa. A vybrali sme sa rovno na chips a hotdog. Sedeli sme na rozhádzaných ružových stoličkách a celý čas som hľadela na tú bledú oblohu a starý Pier a početné kŕdle čajok lietajúce okolo neho. Fascinuje ma. Taký stojaci pozostatok, rozpadnutý kúsok histórie, spomienka. Zhorená silueta na pozadí. Prinúti človeka zamyslieť sa nad vlastnými spomienkami, nad vlastnou pominuteľnosťou, nad krásou toho zlomeného a zničeného.

Obrázok blogu

Starý Pier bol otvorený v roku 1866 a zatvorený v roku 1975. Bol postavený, aby prilákal do Brightonu turistov, čo sa mu podarilo a vrchol návštevnosti dosiahol medzi rokmi 1918 a 1919. V tomto čase ho navštívili dva milióny ľudí. Mal na sebe aj koncertnú halu, no po druhej svetovej vojne návštevnosť klesla a koncerty boli nahradené kolotočmi, stánkami a čajovňou. Lokálna spoločnosť prebrala vlastnenie, ale keďže nezvládala náklady na jeho udržanie, vyhlásila bankrot. Pier sa teda zavrel a začal svoj postupný rozpad. 

V roku 2002 zničila búrka jeho hlavné časti a v roku 2003 bol dvakrát podpálený, čo zničilo väčšinu z jeho zostávajúcej konštrukcie. Spoločnosť English Heritage po tomto aj tak dospela k záveru, že obnova je možnosťou. V roku 2004 sa však fond Heritage Lottery rozhodol stiahnuť ich finančné prostriedky z projektu a tak sa Pier stal neopraviteľným.

Nebola som prvá ani posledná, ktorú fascinoval vo svojej zničenej podobe. Patril medzi najviac fotografované miesta a už mal svoje miesto v srdciach miestnych ľudí, panoráme mesta a aj v mori v celej svojej zdemolovanej kráse. Aj preto tam stále je a nikto ho nerozoberá – až problém s bezpečnosťou by ich k tomu prinútil. Momentálne je tak ponechaný vlastnému osudu, zhorený a rozpadnutý a obdivovaný tam bude stáť, až pokým ho nepohltí more. 

Pekný deň to bol. Ísť zase s plným batohom a horúcou čokoládou domov v zelenom vlaku je už tiež  klasické. Aj ísť ním s Bárou. Bude zvláštne, keď to raz nebude. A je ešte zvláštnejšie... že to je. Že takto vyzerajú moje dni, že toto je môj život a môj svet. A ja za to nemôžem byť radšej. 

 

Skryť Zatvoriť reklamu