reklama

Anglický denník: 14. Lordovia a lady aj v 21. storočí

Počúvať o lordoch alebo kamarátovi Eltonovi Johnovi, o oscarovej párty alebo bratrancovi, čo chová kone za milióny, nebolo u nás v Anglicku nič výnimočné. Napriek tomu mi prišlo úsmevné, aké iné životy všetci žijeme.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Viac ako tri roky dozadu som si po škole zažila môj vysnívaný rok v Anglicku. Spočiatku ma k tomu sprevádzala trochu tŕnistá cesta, keď tento môj “sen” začal skôr ako nočná mora. Usadila som sa ako operka v Birminghame, druhom najväčšom anglickom meste, a s mojou novou rodinou som si vôbec nesadla. Absolvovala som prvé pocity stratenosti, zodpovednosti, aj osamelosti, keď som si to musela vyriešiť aj zvládnuť sama. No po troch týždňoch som nabrala odhodlanie presunúť sa inam, vymeniť upršané mesto za slnečný vidiek na juhu blízko oceánu a starostlivosť o dieťa za dvoch psov. Vtedy sa začal život v mojom osobnom raji. Písala som si v tom čase denník z každého dňa, ktorý som chcela spracovať do blogu, no až doteraz som sa k tomu nedostala. Zážitky preto prinášam trochu oneskorene, ale vďaka denníkovým zápiskom sú stále rovnako čerstvé a osobné. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Predchádzajúcu časť si môžete prečítať tu.

(19/02 – 13/03/2018)

Zatiaľ čo február bol prekvapivo jarný, s marcom nečakane prišla aj zima, ktorá južnú časť Anglicka zaskočila. Prechádzky po slnečných cestičkách striedalo zavíjanie vetra a podávanie bandasiek s olejom na kúrenie. Dni v práci boli niekedy pokojné a zábavné, inokedy ťažké a iritujúce. Obmedzila som návštevy okolitých miest, aby som si niečo ušetrila, pretože čoskoro ma čakal výlet do Škótska. A dovtedy som si naplno užila tieto dni – nech už mali podobu hocijakú, s teplým čajom a Wilbom po boku bola pekná každá jedna.

Metal na cintoríne

(19 – 25/02/2018 –  Pondelok –  Nedeľa)

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ako správny introvert som trávila tieto dni otrávená z dotykov iných ľudí a ich rečí, kým som pri počúvaní fínskeho metalu blúdila cintorínom. Občas niekoho kopla medzi nohy a občas vystriedala našich psov za iných, kým som v noci strážila deti s vyloženými nohami.

19/02/18 – Pondelok

Dnešný deň bol vrcholom mojej nevyspatosti. Mala som také červené oči, že by som sa nečudovala, keby na mňa niekto zavolal policajtov, či som si niečo nedala. Bol teda zase problém to ustáť v práci. Aby toho nebolo málo, Ellie odišla už o druhej a zostala som tam s baristom sama.

Už sa znovu plne vrátil do svojich prehnaných štuchaco-štekliacich-dotýkavých koľají. Pochopila som, že moje drzé poznámky asi berie ako odpoveď na jeho rýpanie, a že ho to baví, a teda mu môj názor musím dať najavo inak. To „nech prestane“ nefungovalo ani na niekoľkýkrát a vážne povedané, ale kedy to u mužov fungovalo (pardón muži u ktorých to funguje). Tak som sa rozhodla rozprávať sa s ním jeho rečou telesného kontaktu a dostal kopačku do tesnej blízkosti citlivých partií – naozaj som sa snažila trafiť presne, ale je vysoký a musím si tento kop ešte nacvičiť v rýchlosti a do vyššej úrovne než je obvyklé. Z jej sily asi ucítil, že to nebol žiaden hravý štuchanec, tak na mňa chvíľu ublížene pozeral, potom sa upokojil. Uvidíme dokedy. Naozaj si ale pre jeho dobro myslím, že by nemal pokúšať šťastie, keď mám zrovna plnú prepravku nožov od kuchárok v umývačke. Už začínam byť v štádiu, kedy by som bola schopná veci vysvetľovať aj s nimi.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Večer doma klasika. Všimla som si počas dnešného premýšľania nad životom, že odkedy tu som, tak už mi nič nepríde nesplniteľné. Práve naopak, možno až nebezpečne všetko vidím že „veď to by išlo, to sa dá, ak vyšlo toto, vyjde hocičo”. Síce sa mi páči tento prístup, ale asi má tiež svoje muchy a riziká. Ale som rada, že som to tu získala. A nie len to.

20 – 22/02/18 – Utorok – Štvrtok

Trávila som tieto dni v spoločnosti nálad, bolesti a práce, pretože prišiel ten kritický týždeň. Po nejakom čase som sa na útechu utiekala zase raz k fínskemu metalu, ktorý pomáhal. Tvorilo to občas zvláštne kombinácie. Ako napríklad v stredu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Na úvod dňa som bola vonku nasať niečo z pozitívnej nálady pri slnečnej prechádzke. Stále mi pri tom hrala v ušiach na kontrast temná fínska hudba, ale to je pre mňa tiež príjemné, takže mi to tento úmysel nasávania pozitívneho nijako nenarušilo. Bola to podobná kombinácia ako je ešte stále ten cintorín – miesto smrti obklopené kopou prebúdzajúceho sa života. Ladilo to teda spolu aj mne v ušiach, aj vonku. 

Berwický kostol bol zaujímavý tým, že veľa okien malo čisté sklo – žiadne vitráže. Bolo to preto, že počas druhej svetovej vojny ich poškodili bomby. Nahradili ich teda čistým sklom zo strachu z budúcich škôd. Tak je to doteraz, ale niekoľko vitráží sa predsa len zachovalo.

Obrázok blogu

Vo štvrtok som ráno začala tak, ako som ho chcela začať už dávno. Cookies s mliekom. Vzala som psíkov von, robila svoje, počúvala hudbu a zvládla som to. S dobrou hudbou, jedením hlúpostí a sústredením sa na to pozitívne, som tieto kritické dni úspešne prežila.

23/02/18 – Piatok

Opäť stavy „nechce sa mi nikam“, ale prekonala som sa. Ako vždy. Boli sme tam len Eileen, Ellie, Molly. A bolo to fajn. Dostala som síce vyhubované od Eileen za to Škótsko, ale ona je vždy nespokojná, keď má niekto voľno. Bude sa s tým každopádne musieť zmieriť, pretože kým tu som, chcem aj niečo vidieť.

Chvíľu ma tiež aj so Sue iritovali, keď komentovali, že som málo ukecaná. Je pravda, že nemám potrebu rozprávať len preto, aby nebolo ticho – čo tvorí situácie, keď mne to nevadí a tomu druhému áno, lebo ľudia majú hlúpy zvyk stále rozprávať aj keď sú to nezmysly. Ale naozaj ma niekedy hnevá toto pre mňa opačné nastavenie sveta. Čo je stále za problém s tým „prečo si tak ticho“ a „povedz niečo“. Ja a moji introvertní druhovia tiež nechodíme po svete a nehovoríme „prečo rozprávaš toľko a tak hlasno“ a „prečo si taká ukecaná a hlučná“ alebo “kto má stále mať energiu na počúvanie tých nezmyslov”. 

Ak ale odrátame túto moju iritáciu, tak to bolo fajn. Uvedomila som si zase, že úplne zabúdam vnímať angličtinu ako cudzí jazyk. Večer som potom samozrejme zaspala tak na hodinu, prepchatá jedlom po práci a prechádzke. Mala som antisociálnu náladu, kedy som sa ponorila do počúvania a pozerania a stačilo mi to na pekný deň.

24/02/18 – Sobota

Po výplate, ale aj tak som sa rozhodla byť doma. Síce mi zrovna včera písala Adél aj Kika, ale oželiem to tentoraz. Chcem vrátiť dlhy a ísť do Škótska, takže nejaké obety pre to treba spraviť.  

Tak som si poležala v posteli do desiatej, pretože nasledujúce dni sa zase nevyspím. Dala som si sprchu – milujem tu tie horúce ranné sprchy, keď sa mieša svetlo vychádzajúceho slniečka s parou – zjedla raňajky, a potom si už dovolila zabíjať čas. S Bárou a Natalie sme začali dolaďovať Škótsko, takže tam za chvíľu pocestuje zbytok financií, ale to mi vôbec nevadí.

Momentálne som na babysittingu. S toastami a džúsom, notebookom na stole a psami pri nohách. To sú tu brigády. Aj keď to znamená, že domov prídem znovu neskoro a veľmi sa nevyspím, ale to nevadí. Za takéto chvíle a niekoľko libier navyše to obetujem.

Mladé ucho
Mladé ucho 
Staré ucho
Staré ucho 

25/02/18 – Nedeľa

Celkom fajn nedeľa v práci. Namiesto Sandry (kuchárka) tam bola len Sue, s ktorou sme si celkom pokecali. Hovorila mi svoje príbehy z baletu a znovu bolo úsmevné si predstavovať tú malú ubrblanú ženu, ako stojí elegantne na špičkách. 

V Anglicku bolo oveľa bežnejšie venovať sa niečomu než je tomu u nás. Už len na škole sa deti oveľa aktívnejšie venovali športom, hraniu na nástroje, tancom a podobne. Aj v Birminghame chodili naše deti vždy na viacero krúžkov a tiež všetky ostatné, s ktorými som sa tam stretla. Na juhu som sa síce stýkala zase skôr so staršími “deťmi” a dospelými, prípadne staršími ľuďmi, ale prišlo mi, že to je podobne. Že venovať sa niečomu a cestovať po svete bolo takmer povinnosťou. Inak by ste nemali o čom rozprávať na večernej “supper” a ostatní by vám nemohli dostatočne komentovať, aké to je všetko zaujímavé…. a lovely, áno. 

Prvé mesiace mi to prišlo všetko veľmi super – ako každý môže rozprávať o nejakom cestovaní, ako rozprávajú o svojich zaujímavých koníčkoch, ako rozoberajú svetové problémy a filozoficky debatujú. Neskôr mi to ale začalo pripadať, že o ničom inom rozprávať nevedia, a že sú to občas vcelku prázdne reči. Možno to spôsobil fakt, že odstup, ktorý majú k cudzincom, majú niekedy aj k členom vlastnej rodiny. Obzvlášť v tej Bárinej – ale aj v našej, keď prišlo na deti – boli problémy a všetci sa tvárili, že neexistujú, že je všetko lovely. Preberať svetové problémy pri víne im išlo veľmi dobre, ale porozprávať sa doma medzi sebou a celkovo rozobrať niečo osobnejšie, to už bola iná vec. Obzvlášť, ak to bolo negatívne. Stále platilo, že veci proste museli byť lovely, inak by sa anglický svet zrútil.

Zasnežená krajina, zajačie halucinácie

(26 – 04/03/18 – Pondelok – Nedeľa)

Po podozrivo jarných dňoch zastihol nepripravené južné Anglicko sneh. V týchto končinách veľmi zvláštny úkaz, ktorý sa za týchto pár dní ukázal viac než kedykoľvek predtým. Už nie len pár vločiek, ale zasnežená krajina a ja som bola rada, že mám možnosť ju vidieť aj v tejto podobe. 

26/02/18 – Pondelok

Samovo otravovanie v práci si už všimli aj kuchárky aj Eileen. Už sa ani netají. A už ma naozaj nebaví.

Doma fajn, máme tu do stredy štyridsaťročnú študentku čo má Dave na nejakom pobyte a tiež kamarátku Sophie. Tak som dnes večerala so šesťdesiatnikmi a štyridsiatničkou a počúvala ich príbehy zo života. Hlavne tie životy Angličanov sú úplne niekde inde. Sedíš s nimi na "supper" a počúvaš ako sa rozprávaju o pestúnkach, ktoré mali, o súkromných školách, akých lordov poznajú, o bratovi čo trénuje kone ktoré predáva za milióny a teraz chová nejaké plemeno v Afrike a jednoducho… občas nechápem. Je to ale zaujímavé. Aké rôzne životy a svety žijeme.

Niekedy som sa cítila naozaj ako v inom storočí, keď som napríklad počula Sophie rozprávať o tom, ako bol jej bývalý manžel lord a ona vtedy bola lady. Ako sa nad ňu teraz jej kamarátka povyšuje, pretože sa stala lady a Sophie ňou už po rozvode nie je. Prišlo mi to ako niečo, čo nepatrí do bežných konverzácii 21. storočia a niekedy môj mozog vydával zvuky skratovania, keď tieto reči súčasťou bežných konverzácií odrazu naozaj boli. 

27/02/18 – Utorok

Predsa len sa splnilo moje prianie – vidieť to tu zasnežené, aby som si to tu pamätala vo všetkých podobách. Je vtipné, že to prišlo na konci februára, keď tu bežne nemávajú sneh ani cez poriadnu zimu.

Obrázok blogu

Naposledy keď padal sneh, videla som ho chvíľu z okna, potom som musela ísť pracovať. Dnes som ale Middle odložila na jedenástu a dala ráno hodinovú prechádzku po okolí. A bola som šťastná. Neviem prečo som vždy taká šťastná keď vidím sneh. Ale ten pocit, keď padne prvá snehová vločka, alebo keď je prvý zasnežený deň, jednoducho nikdy neoslabne. Vždy sa zmením na malé dieťa.

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Z Middle mi nakoniec Eileen napísala, že nemusím chodiť, bolo to tam tiché. To mi dokonale vyhovovalo. Chcela som sa tou belobou vonku kochať aj naďalej, pre zmenu z tepla mojej izby. Sophie tiež odišla do Londýna, takže tu zostalo ticho a mohla som si tu sama panovať. S horúcou šálkou a Wilbovým kožuchom v posteli.

Pozrela som dnes ďalší film Ghibli štúdia – po čase znovu Totora. Uvedomila som si, že si prídem presne ako tie deti tam. Presťahujú sa do nového malebného domova a objavujú čarovné okolie. To som ja teraz. O pár rokov pozadu, ale predsa. Z Ghibli diel aj z tohto tu mám pocit tej atmosféry, na ktorú človek len tak nenatrafí. Veľmi mi to sedí k tomu môjmu momentálnemu vnímaniu – ten dôraz na pekné maličkosti a čaro každodenných činností. Ako mladšia som sa do svetov, ktoré Miyazaki tvoril, vždy chcela premiestniť. Naučili ma romantizovať si maličkosti a obyčajné dni. A nikdy som nebola k tomu premiestneniu bližšie ako teraz. Je to tu taký splnený detský sen. A vlastne nielen detský.

28/02/18 – Streda

Streda, upratovať treba. To bola hlavná činnosť dnešného dňa. Sophie zostala v Londýne ešte aj dnes, takže ráno som vstala, dala hafanom najesť a zobrala Wilba na prechádzku, pretože hádajme čo – nasnežila ešte väčšia vrstva snehu a bolo to ešte krajšie. Vyzeralo to ako v rozprávke. Zasnežilo všetky tie hnedé polia a namiesto zeleného raja to bola biela fantázia. 

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Oveľa viac som si tam uvedomovala kolobeh ročných období, oveľa viac sa na to sústredila a bolo mi to oveľa vzácnejšie. A bolo to znovu tým, že som vedela, že to tam uvidím iba raz a preto som tie pohľady vstrebávala úplne iným spôsobom. Bolo to krásne, vidieť tú krajinu prechádzať svojimi kolobehmi. Sledovať život polí, ako sa stávajú hnedými, keď ukončia svoj produktívny život, ako pokojne oddychujú pod bielou perinou, ako sa znovu prebúdzajú k životu a zelenajú, ako žltnú do dospelosti a potom znovu zomierajú, len aby sa mohli opäť narodiť. Podobne to bolo s mojím cintorínom – vidieť ho pokrytý farebným a neskôr hnedým lístím, vidieť mŕtvych spať pod snehom, prechádzať sa kobercami kvetov a snežienok, keď na ňom bolo toľko života, sledovať zelenú trávu ako sa v horúcom letnom vzduchu obtiera o hroby a nakoniec byť svedkom toho, ako opäť všetko okolo hrá tými najjasnejšími a najveselšími farbami práve vtedy, keď sa blíži koniec. Jeseňou to pre mňa začalo aj končilo – takže svojím spôsobom ten kolobeh pre mňa začal aj skončil zomieraním. Mala som rada tie miesta a mala som rada všetky ich tváre. Všetky som ich veľmi pozorne sledovala a vnímala a stále si ich jasne pamätám. 

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Do upratovania som sa pustila ešte pred raňajkami a stihla to doobeda dokončiť. Potom ma už čakal len voľný deň, ktorý ušiel ani neviem kam. Na moju obhajovbu som trochu chorá, trochu unavená a obchádzala ma teplota. Uvedomujem si, že moje spanie vôbec nepomáha mojej imunite. No tak som si trochu oddýchla a ležala, aby na mňa moje telo prestalo kričať. Ale bolo to príjemné – so snehom za oknami pri čaji, v spoločnosti mojich vzdialených kamarátov a dobrého filmu. A Wilba. Ako vždy. Už je takou samozrejmosťou, že ho mám stále kráčajúceho vedľa nôh alebo chrapkajúceho v posteli, že keď raz nebude, asi ma to naozaj prizabije.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

01/03/18 – Štvrtok

Sophie prišla až dnes okolo obeda, takže relatívne som mala voľno. Dala som oprať posteľnú bielizeň a uteráky po študentke a pomohla Daveovi doliať vonku olej na kúrenie. Celkom posilka, zdvíhať tie veľké bandasky benzínu a ešte v tej zime. Sranda... som si hovorila v polovici februára, že od marca začnem behať, že to bude teplejšie. A prišla k nám Sibír namiesto toho. Keď som stála vonku v zimnej bunde, kapucni, podávala bandasky a skoro nás pri tom oboch odfúklo, tak mi to prišlo, akoby som bola odrazu naozaj v inom svete. Vraj tu takúto zimu ešte nemali.

To pocítil aj Brighton, kde spadol poprašok snehu a teploty klesli a pokiaľ si správne pamätám… tak im prestala ísť voda. Trochu snehu a trochu zimy a juh Anglicka zažíval svoju apokalypsu. 

Inak som nič výrazné nerobila. Naozaj sa mi ani nos nechce vystrčiť do tej zimy tam. Bolo by to krásne, keby nefučal ten ľadový vietor ako bláznivý. S ním človek na prechádzke ani nemôže pozerať pred seba, takže si to okolie veľmi neužije. Wilbo aj napriek radosti zo snehu súhlasí s mojim rozpoložením a najradšej leží v pelechu. Alebo v mojej posteli.

Dala som si anglické raňajky dnes v kombinácii slanina a vajíčka. Hrubú slaninu, takú tú klasickú ako u nás, som tu ešte nevidela – sú tu len veľmi tenké plátky. Ak by ale moje raňajky mali byť kompletne anglické, chýbala mi ešte klobáska a fazuľa. Kopa fazule. Všade dávajú fazuľu z konzervy a je to moja nočná mora. Keď som videla, ako si to lejú aj na sendvič, skoro som ušla preč. 

Trávila som teda deň obdivovaním snehu s litrami čaju. Užívam si to, kým to trvá.

02/03/18 – Piatok

Ani dnes som nešla na Middle, pretože sa mi stále nechcelo ani nos vystrčiť do toho blázinca vonku. Keď si predstavím, že pár dní dozadu bolo teplo a všetko kvitlo… kam to zmizlo? Trochu mi to teraz spraví škrt cez rozpočet tieto dni bez kaviarne, ale to snáď dobehnem. 

Mňa ale o niečo viac dobehla nespavosť. Ono to vždy príde, keď to je kritické niekoľko dní. Tak som driemala, pozerala, robila na svojom, keď som sa vládala sústrediť a doháňala diaľkovo socializáciu. Bola som celá zaspatá väčšinu dňa, ale nakoniec mi to ani nevadilo a dovolila som si taká byť. Hodilo sa to k počasiu.

03/03/18 – Sobota

Tak konečne niekde, opäť raz. 

Vyváľala som sa v posteli ako každú sobotu, dala sprchu, raňajky, vyčistila medzitým sporák a sebe kúpeľňu, a potom som sa už nachystala a vyrazila k Báre. Teda nevyrazila, pretože pneumatika bola tak nízko, že moje auto by nikam nezašlo. Ale asi už bolo načase, aspoň s ňou konečne niečo spravia. Doteraz som si ju musela pomaly každý deň dofukovať.

Tak nás Sophie zaviezla na stanicu a išli sme s Bárou opäť raz navštíviť Brighton. Hneď na úvod sme zaparkovali v rockovom bare, kam som vždy chcela ísť, keď som chodila zo stanice okolo. Môžem si ho konečne vyškrtnúť zo zoznamu. Bolo to tam super. Dala som si hotdog a cider, s Bárou sme sa prekrikovali pri rozhovore, všetko tam bolo trochu uletené a veľmi fajn. Tu ľudia jednoducho žijú úplne inak. A robia veci, ktoré by u nás hraničili s nepredstavitelnosťou – napríklad, že človek príde do baru plného ľudí so slúchadlami v ušiach, kúpi si pivo, postaví sa do stredu miestnosti, sám si ho tam v pokoji vypije, kým počúva svoju hudbu a ide ďalej. A nikto nič nerieši, lebo normálka. Na Slovensku by bol exotický celý ten bar aj ľudia v ňom.  

Potom sme už len typicky pomíňali z obmedzených peňažných zdrojov čo sa dalo a zamierili domov. 

Obe sme zaspávali cestou vo vlaku – to za to, že si vždy dáme jeden cider akurát na uspatie a viac nič. Prechádzka k Báre nás však trochu prebrala. Aspoň mňa teda. A! Môžem si konečne zo zoznamu vyškrtnúť ďalší film, na ktorý som sa chystala pol života – Pulp Fiction. Bára samozrejme zaspala niekde pred polovicou, ale ja a ich domáca mačka sme mali pri čipsoch fajn večer. 

04/03/18 – Nedeľa

Nechcelo sa nám ísť na Middle ani jednej, ale... prežili sme to až do záverečnej. Zúfalo potrebujeme peniaze. A vlastne to bolo fajn, mali sme spolu dosť srandy. Až na baristu. S toľkými svedkami sa dnes upokojil, ale našiel si niekoľko zámienok na šťuchnutie a ukázanie prostredníka. To je momentálne naša komunikácia. Jeho reči, že nemám byť mrzutá a mám sa usmiať, moje neusmievanie a neodpovedanie, lebo som na tieto poznámky alergická, a vzájomné ukazovanie prostredníkov.

S Bárou sme k nim išli peši a tá prechádzka bola veľmi pekná. Taká upršaná jar vo vzduchu – sneh už zmizol –, vôňa mokrej trávy a štebot vtákov. Mám pocit že každú druhú sekundu nám cez cestu prebehol zajac. Všade sa mihali zajačie zadky a naozaj sa tu človek cíti ako Alica v krajine zázrakov – alebo akoby bol na drogách a všade halucinoval o bielych zajačích zadniciach. Príde mi,  že sú tu veľmi premnožené a že ich jediný prirodzený predátor sú labradory, ktoré má takmer každá rodina. Náš Wilbo zajace loví tiež a už ku mne raz prišiel s jedným v papuli. Nebola som z toho úplne nadšená, aj keď on očividne áno.

Je to tu ale celé veľmi rozprávkové a ani po toľkom čase ma to neohuruje o nič menej. Tie tehlové domčeky obrastené brečtanom, veľký dvor so skleníkmi a gumáky pred dverami, lúky s ovcami okolo, desiatky zajacov pasúcich sa pod korunami stromov. Ako z nejakej čarovnej krajiny. 

P.S. Veľmi ma bolí dolná čeľusť, akoby zo zubov. Dúfam, že to nebude nič vážne. Už som mala dosť komplikácií, vesmír, nechaj ma prežiť tu môj rok nerušene. Aspoň tento jeden.

Spoiler – nenechal ma prežiť ho nerušene. Toto je prvá zmienka o bolesti zuba, ktorá spustila lavínu neskorších nepríjemností. Som vďačná za to, že aspoň trip do Škótska som stihla absolvovať bez komplikácií. Potom to už taká sláva nebola a nasledovalo jedno z tých najhorších období v Anglicku. Ani skúsenosti s anglickým zdravotníctvom (konkrétne zubármi) neboli žiadna sláva, práve naopak, som rada, že som ich prežila – doslova. To je ale rozprávanie na neskôr a ja som rada, že moje ja v tomto čase ešte o ničom netušilo a mohlo sa tešiť na výlet a aj si ho užiť. 

Ľudské umývačky sa menia na vlkolakov

(05 – 13/03/18 – Pondelok – Utorok)

Zaujímavé prírodné úkazy, pokazené umývačky a stupňujúci sa hnev na baristu. Také boli kombinácie posledných dní pred odchodom do Škótska. Tešenie sa na výlet ma nimi sprevádzalo a o niečo viac ich rozjasňovalo. Niekedy je treba ten pokoj narušiť, pretože inak ho začne byť priveľa.

05/03/18 – Pondelok

Eh. Deň v kaviarni so Samom a Ellie. Momentálne pre mňa najhoršia kombinácia. Ona je stále nesympatická a on ma momentálne iba rozčuľuje. 

Doma som znovu raz večerala so Sophie a Daveom a ďalším francúzskym študentom, ktorý vystriedal predchádzajúcu študentku. Bolo to fajn. Sophie bola úplne vedľa z toho, že na raňajky chalan jedáva teplé mlieko a v tom namočené pečivo. Správala sa, akoby kvôli tomu bol mimozemšťan. Bolo mi to vtipné, pretože presne tak sa ja cítim, keď vidím tie britské kombinácie jedál.

Večer som sa tešila na oscarové filmy, čo Sophie poslala jej dcéra. Má dve (spoločné deti nemajú) – jedna jej žije v Austrálii a druhá v Amerike. A práve tá tam bola na Oscaroch a následne aj nejakej párty Eltona Johna, s ktorým je vraj celá rodina v nejakom kamarátskom vzťahu. Proste… títo zazobaní Angličania. Samý lord a lady a kamaráti s celebritami. A s bratrancami, čo chovajú miliónové kone. Každopádne, už bolo po Oscaroch, takže nejaký tento špeciály prístup čo nám poslala, cez ktorý ich pozerala porota, už neplatil. Škoda. Tak som pozerala svoje a pracovala na svojom. 

06/03/18 – Utorok

Dnes žiadne Middle a žiadni otravní baristi. Chvalabohu. Tak som upratala, umyla, povysávala a vzala psov na prechádzku. 

Väčšinou keď píšem, že som vzala “psov” tak myslím len Wilba. Síce som z domu vždy brala aj Jacksona, ale ten sa zakaždým otočil už na dvore, že kašle na nás. Párkrát som sa pokúšala ho prinútiť zájsť ďalej, väčšinou na žiadosť Sophie, ale to som ho musela doslova ťahať za sebou na vodítku a bolo mi ho akurát ľúto. Nechávala som to teda na jeho vôľu a tá bola… minimálna. Bol to už proste starý dedko. 

Niekoľkokrát ale dostal tento dedko nejaký záchvat energie a vybral sa na prechádzku sám. A stratil sa, samozrejme. Strávili sme potom vždy pol dňa jeho hľadaním. Wilbo si síce tiež dával samostatné výlety, ale Wilbo nebol hluchý, takže keď človek zakričal, nakoniec vždy prifrčal. Jackson už takmer hluchý bol, takže to bola zábava. Obzvlášť keď ten inokedy ledva sa vlečúci starý pán dostal nejaký nával motivácie do pohybu a začal utekať. Stávalo sa potom, že sme boli kúsok za ním, volali sme ho, on nás nepočul a pokračoval vo svojich potulkách prekvapivo rýchlo ďalej, tak nás celkom popreháňal, kým sme ho chytili. Možno sa iba tváril, že nevládze a nepočuje, aby si z nás mohol robiť takéto žarty. 

Jackson v tých veľmi vzácných chvíľach, keď so mnou zašiel ďalej ako za dom. Bol veľmi spokojný s výhľadom... aj so sebou.
Jackson v tých veľmi vzácných chvíľach, keď so mnou zašiel ďalej ako za dom. Bol veľmi spokojný s výhľadom... aj so sebou. 

Inak teda nič výnimočne zaujímavé, akurát som si uvedomila, že vlastne idem už budúci týždeň do Škótska. To bude ďalší z mojich splnených snov. Pamätám si ako som sedela doma na zadku a priala si vidieť Eilean Donan Castle. S panáčikom na google mapách som sa tam prechádzala a predstavovala si, že tam som. Teraz tam budem naozaj.

07/03/18 – Streda

Sophie odišla do Londýna, tak som sa mohla nerušene zašívať. Aj som sa. Akurát som vzala Wilba von... a bola som svedkom veľmi zaujímavého prírodného divadla. Niekedy mám pocit, že tu tá krajina niečo fetuje. Alebo niečo fetujem ja a ocitla som sa v krajine podivných úkazov. Videla som dnes spadnúť mrak na zem. Teda, určite to malo nejaké zmysluplné fyzikálne vysvetlenie, ale to je jedno. Proste spadol mrak na zem a hotovo.

Vyšla som smerom od kostola a padol mi pohľad na ten osamelý dom medzi poliami. Boli nad ním tak nízko mraky, až to bolo naozaj klaustrofobické. A klesali stále nižšie, až sa čiarami bielej pary spojili so zemou. A najlepšie na tom? Bolo to len na tej lúke, okolo bolo úplne pekne a slnečno. Bolo to veľmi zvláštne. Celkovo, človek nemusí nič robiť celý deň a má zážitok len z tých chvíľkových prírodných úkazov a pohľadov. 

Obrázok blogu
Obrázok blogu

08/03/18 – Štvrtok

Začalo to celkom sľubne. Sophie nebola doma, tak som len vyvenčila psov, utrela prach a spravila kúpeľne. Sú tu štyri (jedna je menšia). Takže ak niekto nerád upratuje kúpeľňu, určite by sa tu v tom vyžíval. 

Pracovala som dnes aj na svojich veciach, ale stihla som toho menej ako som chcela. Stále sa neviem zbaviť toho môjho perfekcionizmu, že toto chcem mať hotové a toto spraviť, a tamto a najlepšie milión vecí naraz a čo najlepšie, ale zároveň sa neviem zbaviť ani toho prokrastinovania, že veľa toho odložím na neskôr. Je to najhoršia kombinácia, aká existuje. Potom to mám stále v pozadí v hlave a neviem sa ani do niečoho poriadne pustiť, ani sa na to plne vykašľať. Ale tu to vždy aspoň trochu utíši pohľad z okna, šálka čaju a chrápajúci Wilbo.

09/03/18 – Piatok

Na Middle to dnes celkom plynulo, pretože som ani nemala čas zastaviť sa. 

Ešte stále mám také sekundové uvedomenie – že keď po dni roboty na anglickej farme nasadám do „svojho“ autíčka a veziem sa tými peknými umrholenými ulicami a že som tu tak rada. Aj keď som dnes mala tiež nepokojné chvíle. Nie z toho môjho nedokončeného, ale zase sa ozval ten vnútorný drive, čo začne byť nepokojný, keď je toho pokoja priveľa a pridlho. Tá stránka, čo chce robiť blbosti a dať si batoh na chrbát a ísť. Majú ju v sebe všetci? Neviem. 

Nateraz jej bude musieť stačiť dať ten batoh na chrbát a ísť, najlepšie bez blbostí. Aspoň na chvíľu, do Škótska. Musím občas kombinovať ten pokoj s niečím, pretože tiež to vie chvíľami liezť na mozog. Ale asi všetko má aj svoje nevýhody, že áno. By to inak bolo príliš ľahké.

10/03/18 – Sobota

Aj polovicu tejto soboty som výnimočne obetovala Middle. Čo človek nespraví pre peniaze.

Ale bola to celkom sranda. Bolo nás tam asi sedem žien, nebolo to nijako veľmi plné, tak sme tam zabili spoločne niečo vyše troch hodín. Už všetci vedia a vidia, že ma barista otravuje. Pracoval dnes v obchode so suvenírmi, prišiel sa tam najesť a rýpal do mňa. Pri jednom z “babských rozhovorov” v zadnej kuchynke sme sa s Rosie vzájomne posťažovali na jeho dotyky, keďže predtým otravoval podobne oduševnene ju. Eileen povedala, že sa s ním porozpráva, keďže moje vysvetľovanie a ani iné dohováracie prostriedky, o niečo násilnejšie, nezaberajú. Uvidíme teda, či bude potom na mňa zazerať. Mohol by, aj zazerať aj sa nerozprávať a to všetko najlepšie z čo najväčšej diaľky. 

Večer som úspešne pracovala na svojom. Už si začínam uvedomovať prichádzajúci výlet a tešiť sa.

11/03/18 – Nedeľa

Dnes to bolo na Middle znovu raz celkom pekelne. Nič tragické, ale bolo tam vážne plno a aby toho nebolo málo… pokazila sa večer umývačka. Tak sa stali umývačky z nás s Bárou a išli sme s boľavými chrbtami prehnuté nad tým ručne až do konca. Bola som vážne dosť ubolená z chrbta, migrény a stále pobolievajúcich zubov. 

A do toho ma už naozaj rozčuľoval Sam. Najskôr som si myslela, že už mu Eileen povedala svoje, pretože prišiel uprostred dňa akýsi mrzutý, ani na mňa nepozrel, nepozdravil, nič. To ma potešilo. Pre mňa to bol ten lepší variant. Potom, keď som išla do kuchynky, mi to ale veľmi rýchlo vyvrátil. Poradie jeho interakcií so mnou bolo že – štuchnutie, nebuď mrzutá, usmej sa, usmej sa, štuchnutie, nebuď mrzutá, štuchnutie, usmej sa, usmej sa, štuchnutie, nebuď mrzutá. Celý deň. Mala som pocit, že som započala svoju premenu na vlkolaka. S každým ďalším “nebuď mrzutá” som bola mrzutejšia viac, s každým ďalším “usmej sa” som sa usmievala menej a s každým ďalším štuchnutím dostával naspäť tvrdší úder a mala som pocit, že za chvíľu vyletím z kože a roztrhám ho. Ak by niekto niekedy hľadal najlepší spôsob na mučenie človeka, tak je to tento. Niekedy si nie som istá, či to robí naschvál, alebo si len naozaj neuvedomuje, aké to je otravné, lebo aj to je stále možnosť. Veľa ľudí si to neuvedomuje – že keď máš dobrú náladu alebo aspoň znesiteľnú a obvinia ťa, že ju nemáš a stále sa ťa do nej snažia dotlačiť, tak ju naozaj stratíš. Každopádne som pre zmenu ja traumatizovala asi tie riady, lebo ako čas plynul, zvierala som ich čoraz pevnejšie a už sa museli chudiatka obávať, kedy po ňom poletia. Zachránilo ma asi len to, že som mala toľko práce a nemohla som sa tým plne zaoberať.

Večer som teda bola príliš mŕtva na robenie čohokoľvek. Tak som si za odmenu kúpila pizzu a pozerala Priateľov. 

12/03/18 – Pondelok

Bála som sa tohto dňa, pretože som tam pol dňa bola len ja a Ellie s pokazenou umývačkou. Ale dalo sa to nakoniec zvládnuť. Dokonca to bol doteraz asi najrýchlejšie plynúci deň. Akože necháp ma zle, nebolo to nič ľahké a ak by sa mi teraz oddelil chrbát od tela, povedal mi že “kašlem na teba” a už sa nevrátil, tak by som ho plne chápala. Ten ma riadne bolí. Tiež som sa ani nezastavila. Ale zároveň to bolo dobre, pretože som bola ponorená v práci, umývala, Ellie bola v pohode, aj celkovo všetci a celé to uplynulo ani som nevedela ako.

Ale je pravda, že som ako cenu za to zase nič z mojich plánov doma nezvládla. Výnimočne sa za to neviním. Štyri dni som trávila pri umývačke a lietala a dva z toho som sa tou umývačkou aj stala – a naozaj to tam nie je len pár pohárov a šálok, je to v plné dni nekonečné množstvo riadov. Tak som si dovolila po dlhšej prechádzke, ktoré niekedy tiež dajú zabrať po takom dni, oddych pri pozeraní. Stačí.

13/03/18 – Utorok

Pekný deň. Aj keď môj chrbát má znovu nárok na kopu protestov, ale volím si nepočúvať ho. Teraz už dostane oddych – aspoň teda oddych od umývania riadov a dúfam, že keď sa vrátim, bude to opravené. Sústredila som sa dnes na to pozitívne, pretože ma prepadlo aj tešenie sa na trip, ktorý zajtra začína. 

V práci boli len Rosie a Eileen, takže najlepšia kombinácia. Nebolo to veľmi divoké, tak sa to všetko dalo zvládnuť aj s boľavým chrbtom. Povtipkovali sme občas, vyslúžila som si tiež s varechou po zadku za to, že im tu nebudem týždeň pomáhať a celkovo to bolo príjemné. Mohla som z práce odchádzať s dobrým pocitom a vedomím zárobku, ktorý sa teraz zíde. 

Deň sa ešte zlepšil, keď som rovno zaparkovala u Báry. Dala mi malú krosnu a nepremokavé topánky do Škótska, takže som vybavená. Čo by som bez nej robila. Potom sme sa premiestnili do ich záhrady na kávu. Teplo, slnečno, vtáky spievali ako posadnuté, o ruku sa mi obtierala mačka, o nohy psy a Bára je zase dobrá ľudská spoločnosť. Takže sme spolu chvíľu pokecali, oddýchli si a tešili sa. Ako som si od nej fičala na aute domov, kým mi do očí svietilo zapadajúce slnko a spievala som si nahlas falošne čo zrovna hralo... tak som bola zase raz tak jednoducho šťastná. 

Doma klasika, pekná prechádzka a večer práca na svojom, kým som sa tešila na výlet a užívala si tie pocity radosti. Ešte stále sú mi vzácne, že sa znovu objavili. Sophie mi nezabudla ako správna náhradná mamka niekoľkokrát prízvukovať, čo všetko teplé si mám zbaliť a uisťovať sa, že som tak spravila. Bolo to milé, znovu som sa raz cítila nielen ako doma, ale aj ako medzi blízkymi.

Ešte o jednej ráno som s úsmevom pozerala na tú zbalenú krosnu a tešila sa ako malé dieťa. 

Prišiel čas, ktorý mám najradšej – čas na dobrodružstvo.

Tereza Krajčová

Tereza Krajčová

Bloger 
  • Počet článkov:  34
  •  | 
  • Páči sa:  587x

Vždy som mala radšej dážď ako slnko. Noc radšej ako deň. A zo všetkého najradšej tie malé okamihy, ktoré sú nakoniec to najpodstatnejšie. Zoznam autorových rubrík:  Anglický denníkCestovanieLiteratúra Súkromné

Prémioví blogeri

reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu