reklama

Anglický denník: 15. Ak vás anglické zdravotníctvo nezabije, tak aspoň prizabije

Boľavé zuby, infekcie a pokazené myšlienky vedia zahmliť aj ten najrozprávkovejší pobyt v cudzej krajine. A tak nastal čas, kedy zahmlili ten môj.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Viac ako tri roky dozadu som si po škole zažila môj vysnívaný rok v Anglicku. Spočiatku ma k tomu sprevádzala trochu tŕnistá cesta, keď tento môj “sen” začal skôr ako nočná mora. Usadila som sa ako operka v Birminghame, druhom najväčšom anglickom meste, a s mojou novou rodinou som si vôbec nesadla. Absolvovala som prvé pocity stratenosti, zodpovednosti, aj osamelosti, keď som si to musela vyriešiť aj zvládnuť sama. No po troch týždňoch som nabrala odhodlanie presunúť sa inam, vymeniť upršané mesto za slnečný vidiek na juhu blízko oceánu a starostlivosť o dieťa za dvoch psov. Vtedy sa začal život v mojom osobnom raji. Písala som si v tom čase denník z každého dňa, ktorý som chcela spracovať do blogu, no až doteraz som sa k tomu nedostala. Zážitky preto prinášam trochu oneskorene, ale vďaka denníkovým zápiskom sú stále rovnako čerstvé a osobné. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Predchádzajúcu časť si môžete prečítať tu.

(19/03 – 15/04/2018)

Škótske dobrodružstvo som mala za sebou a bolo načase sa ponoriť naspäť do môjho anglického diania. Predstavovala som si ten návrat však oveľa idylickejšie než nakoniec vypálil. Jar už bola v plnom prúde, tulipány kvitli, slniečko hrialo a všetko malo pokračovať vo svojej idylke. Namiesto toho však prišli zdravotné komplikácie, pri ktorých som dúfala, že ma aspoň na rok obídu a nebudem ich musieť riešiť práve v Anglicku. Aby toho nebolo málo, mali svoje následky aj potom, ako som sa ich konečne zbavila. V mojom osobnom raji teda prišiel mesiac, na ktorý výnimočne nespomínam rada.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
A vonku už pritom bolo tak krásne
A vonku už pritom bolo tak krásne 

Boľavé zuby sa ozývajú

(19 – 25/03/2018 – Pondelok – Nedeľa)

Po noci cestovania, kedy som ani oko nezažmúrila, som vystúpila z autobusu v známom prostredí vcelku zničená. Kávu pijem len občas a spravila som tú chybu, že som si ju dala nalačno, aby som prežila ešte zvyšok cesty domov. Jediné, čo som tým docielila, bolo, že mi zostalo nevoľno a roztriasli sa mi ruky. 

Nakoniec sa mi však úspešne podarilo zaparkovať doma, kde som si dopriala teplú sprchu a následne si konečne trochu zdriemla. Najedla som sa, prestalo mi byť tak nevoľno, ale stále som sa cítila ako keby mi niekto dal jednu s bejzbalkou. Môj úvod späť doma teda nebol veľmi slávny, ale zmierila som sa s tým, že možno po niekoľkých naplno prežitých dňoch budem mať aspoň jeden mŕtvolný. A tak som si dopriala deň spomínania na zážitky zo Škótska a opätovného zvykania si späť doma v Anglicku. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prvý týždeň doma bol nevýrazný. Pracovala som v kaviarni, pracovala na svojom, prechádzala sa, mala niekoľko pekných momentov a nejaké záblesky negatívnych alebo ťažko zaraditeľných. 

Ako napríklad, keď sa ozvala bývalá operka. Vedela som, že už to tam mám do septembra isté, ale aj tak ma na chvíľu zaplavilo vedomie, že príde deň, kedy to tu niekomu prenechám a bol to veľmi zvláštny pocit. Bol to tam môj domov, môj svet a mala som v hlave vedomie, že ho potom celý odovzdám niekomu inému. Že ten niekto iný bude jazdiť v tom starom autíčku, čo beriem už ako moje, niekomu inému bude Wilbo chrápať za ušami, niekto iný sa bude smiať s domácimi a prechádzať mojimi cestičkami, niekto iný bude pracovať s tými ľuďmi v kaviarni a niekto iný bývať v mojej izbe. Bol to kolobeh, čo k tomu patril, ale okrem toho, že som sa chvíľu cítila absolútne nahraditeľná, bolo to tiež akoby som niekomu mala odovzdať celý svoj (momentálny) život a všetko čo k tomu patrilo. Sú to tie pocity, čo sa ťažko opisujú a uvedomujú, kým ich človek nezažije. Väčšinou aj keď nás niekto nahradí – v práci, vo vzťahu, v kamarátstve tak je to len v jednom aspekte nášho života, nech bol akokoľvek veľký. Tu to malo byť všade, každý človek a každá drobnosť čo tam boli súčasťou môjho sveta, mali patriť niekomu inému. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Podobne tak mi dni kazil fakt, že bolesť v okolí zubov sa začala objavovať častejšie a ja som tak už začínala tušiť, že na mňa v tomto ohľade niečo číha. Snažila som sa na to nesústrediť a zatláčala som to niekam do úzadia, z čoho sa mi potom odveci vyplavovali neurčité pocity nervozity a stresu, čo sa prejavovali aj v práci. Niekde v pozadí boli tie obavy z toho, že budem musieť riešiť v Anglicku lekárov, že mi to naruší môj pracovný kolobeh, ktorý som teraz veľmi potrebovala udržať, aby som si zase niečo nasporila po výlete. Obzvlášť, keď by mi to nie len narušilo zárobok, ale aj veľa z neho zobralo s tými cenami, aké tu za doktorov mali. Síce som sa snažila sústrediť na to dobré a ignorovať náznaky zlého, ale oni sa vždy v človeku tie myšlienky niekde usadia. Občas tak na mňa vyskakovali pocity, ktoré boli úplne mimo mojich zvyčajných. Napríklad úzkosť, čo sa objavovala náhodne a neviazala sa k ničomu konkrétnemu. Vnímala som, že sa mi niečo deje, ale nevedela som (a ani nechcela ešte) to plne zachytiť, a tak som to nateraz ignorovala.

Boli však aj pozitívne okamihy. Ako keď barista v práci konečne z môjho správania zachytával správne signály. “Ty ma naozaj nenávidíš, čo?” Bingo. 

Alebo zopár krásnych rán pri slniečku a v obklopení tulipánov, ktoré nám tu kvitli a boli všade po dome vo vázach. Cítila som sa tak vždy veľmi útulne, často sama doma, zase ako v dome od Austenovej, kde si na stoličke popíjam čajík a čítam.

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Alebo cez víkend. 

Ráno som sa pováľala v posteli čo to šlo, než som si dala horúcu sprchu, spravila raňajky a na dnešný deň sa zašila v izbe. Bol upršaný a ja som sa rozhodla dopozerať Priateľov. Wilbo mi spal pri nohách, kým som si na záver poslzila a chvíľu sa cítila prázdna, že už s týmito priateľmi nebudem tráviť viac času. Zviazali sa mi s tými anglickými voľnými chvíľkami. 

Večer som mala babysitting. Uvalili tam na mňa dnes až štyri deti. Tentoraz ma pokúšali, ale zvládla som to. Prišli domov celkom skoro, tak som ešte mohla mať chvíľu pokoj vo vlastnej izbe pred spaním. Bolo to veľmi fajn, ako som kráčala domov, vonku ešte štebotali vtáky, pod topánkami mi vŕzgal štrk. 

Jediné, čo mi to kazilo je už konštantne prítomná bolesť v okolí zubov. Najskôr som myslela, že to je zo zimy a že sú citlivé. Ale asi nie. Už sa mi to presúva po tvári a začína to byť naozaj veľmi nepríjemné. Stále samozrejme dúfam, že to prejde samé. Riešiť dokotov v UK a platiť za nich neznie veľmi lákavo.

Pekné chvíle sa teda miešali s nepríjemnosťami, ale tento týždeň som si ešte mohla dovoliť to občas ignorovať. Potom už… som túto možnosť postupne začala strácať a pomaly prichádzalo jedno z tých horších období, ktoré som v Anglicku zažila. Aj fyzické aj psychické náznaky už teraz vystrkovali rožky a nasledujúce týždne sa nakoniec ako prvé prejavili tie fyzické komplikácie.

Anglickí zubári v akcii

(26/03 – 01/04/2018 – Pondelok – Nedeľa)

Čas na riešenie bolesti prišiel veľmi rýchlo. Hneď na úvod týždňa. 

26/03/18 – Pondelok

Tá bolesť bola dnes neskutočná. Neviem ani ako som to prežila v práci. Na nič okrem nej som sa nevedela sústrediť. Mala som obrovské bolesti v celej ľavej polovici tváre. Zuby, čeľuste, hlava, dokonca aj oko a líce. Keď ma začala bolieť aj nosná dierka, tak už som naozaj nechápala. Mala som chuť si celú tú polovicu hlavy odrezať. Takže zajtra nejdem do práce, ale budem musieť začať riešiť doktorov.

Mala som z toho celkom zlé stavy, úprimne. Že keď som sa znovu začala lepšie rozbiehať vo svojich aktivitách a začína jar a všetko a je to ten čas, kvôli ktorému som tu zostala dlhšie (jar a leto) a ktorý si chcem užiť, tak zase budem mať bolesti a musieť riešiť v UK doktorov a platiť tie ich pálky za to. Som z toho unavená, ako vždy musia všade prísť nejaké nepríjemné komplikácie. Ale čo iné mi zostáva, ako si povzdychnúť a pokúsiť sa to vyriešiť čo najskôr.

27/03/18 – Utorok

Tak som bola u zubára. Zatiaľ som minula „len“ 50libier.

Na vstupnú prehliadku to nebola zlá suma, ak by prišla so všetkým čo k nej patrí. Bola to však tá najviac odfláknutá prehliadka a vyšetrenie, aké som u zubára zažila. Obzvlášť, keď je uňho človek prvýkrát a prvýkrát aj s problémom. 

Vraj mám zapálené ďasno okolo zubu múdrosti a je tam infekcia, preto toľko bolesti. Zároveň ale... nerobil ani röntgen ani nič, tak ako vie, že to už nie je niečo viac. Potom už nasleduje len zápal čeľuste, čo môže ohroziť život, tak by som bola rada za nejaké väčšie overenie.

Uvedomila som si to samozrejme ale až doma, pretože som mala celkovo stres, čakala som na diagnózu a najskôr sa mi uľavilo, keď prišlo, že to je “len” to. Neskoro som zistila, že som mala na bločku röntgen v cene a že mi ho nespravil, čo je obzvlášť pri prvých návštevách zubára automatika aj bez toho, aby človek mal problém, kde by röntgen pomohol. Tiež som si neskoro uvedomila, že sa mi naozaj na pár sekúnd pozrel do úst za 50libier (na eurá o niečo viac) a že si nemyslím, že by som zo zapáleného ďasna mohla mať také bolesti všade a že som možno mala trvať na väčšom vyšetrení. Ale zároveň som si tiež povedala, že čo ja o tom vlastne viem a zubár predsa vie čo robí.

Nateraz som si ale kúpila tabletky od bolesti ako mi bolo kázané a dúfala, že to tým skončí. 

Tabletky zabrali. Prvýkrát po asi dvoch týždňoch som aspoň chvíľu necítila vôbec žiadnu bolesť. Ani som si neuvedomila, ako som si s tým už zvykla existovať, že ju v nejakej podobe cítim stále. Tak snáď sa to naozaj zlepší a nebude to nič dlhodobé a tragické.

Tabletkami od bolesti som sa dnes nakoniec skoro predávkovala. Po toľkom čase bez bolesti som v tom blaženom stave chcela zostať, takže vždy, keď sa začala vracať, prišla ďalšia tabletka. Dávkovanie – keď som ho skontrolovala – som vcelku vysoko prešvihla a cítila som sa trochu čudne, ale podstatné pre mňa bolo, že stále bez bolesti…. a prežila som. Tak som si na to množstvo tabletiek potom už dávala väčší pozor a dúfala, že prežijem aj ďalej. 

28 – 30/03/18 – Streda – Piatok

Bolesť vďaka tabletkám ustúpila, tak som sa snažila sústrediť na toto pozitívum a znovu si svoje dni o niečo viac užiť. Napriek tomu ale občas vystrkovala rožky a ja som stále vnímala tie potlačené obavy z toho, že sa vráti, že to budem musieť riešiť viac, že prídu väčšie komplikácie. A okrem tých nepríjemností, čo by to sprevádzali, som sa obávala aj bolesti samotnej, pretože pred návštevou zubára a tabletkami skutočne dosahovala ťažko-znesiteľné rozmery. 

Chcela som si svoje dni začínajúcej jari užiť a to bolo možno to, čo ma stresovalo ešte viac. Ten môj vlastný nátlak na to, aby to všetko bolo dobré a bez komplikácii, to moje vnímanie plynúceho času, kedy som si to tu chcela čo najviac užiť, než to skončí. Odrazu mi to niečo blokovalo a tak to bolo celé také zvláštne zmiešané. Niekedy nádej, že to už prejde a užívanie si prítomných chvíľ, niekedy neustále vnímanie tých obáv v pozadí. Čo som ešte tu plne nevnímala bolo to, že moja hlava už začala mať tiež svoje príznaky a že toto všetko jej len dopomohlo k tomu, aby na mňa stále hádzala odveci pocity úzkosti a bezmoci, ktoré pre mňa nebolo zvykom cítiť v takýchto situáciách a to ma znervózňovalo tiež že čo sa mi to tam deje s myšlienkami. Ale všetko to bolo zatlačené ešte niekde v úzadí. 

Vo štvrtok prišla Sophie z Maroka, kam chodila predávať na trhy. 

Väčšinu dňa som mala vyplnenú únavným upratovaním, ale bola som spokojná s mojím výkonom. Samozrejme Sophie pri príchode otvorila dvere psom, takže moja dokonalá dlážka bola hneď špinavá, ale na to si tu človek už zvykne. Vyobjímala ma a priniesla darček. Keramickú nádobku, ručne kreslenú. Milé. Milý bol aj ten okamih, kedy som kráčala hore schodmi a naširoko sa usmievala nad tou rodinnou idylkou anglického domu, keď sa žena vráti domov z cestovania a debatujú šťastní s Daveom v kuchyni. Keď už manželstvo, tak takéto. 

V izbe mi malý úsmev zostal. Pretože večerné nebo je ešte stále krásne šedo-čierne a do toho zvuk dažďa zmiešaný so škrekotom vtákov. Útulné, domácke, príjemné. 

Piatok som strávila na Middle. Je tu Veľká noc a v reštaurácii to je naozaj divočina. Ale aspoň je za to teraz viac platené, tak sa samozrejme oplatí prežiť to. 

31/03/18 – Sobota

S Bárou sme sa dnes po dlhom čase vybrali do Brightonu. Pokúpiť čo treba.  A išla som domov s nepríjemným zážitkom. 

V Brightone je veľká komunita bezdomovcov, ktorí sú zväčša feťáci, samozrejme. Išli sme okolo jednej skupiny a boli sme rovno pri nich, keď jeden chlap dostal záchvat. Proste ho položilo, trepalo s ním pred nami na zemi. Ako bonus tam mali psa, ktorý po ňom vyštartoval a skoro mu rozhryzol hrdlo, keby ho jedna bezdomovkyňa nestiahla k sebe a nedržala na poslednú chvíľu. Mala som ho potom akosi celý deň pred očami, ako sa tam trepe, ako mu hlava búcha o zem, ako nad jeho hrdlom pes agresívne cerí zuby a stačí málo, aby ho prehryzol. Ani nevyzeral ako človek. Len pokazené telo. 

Riešila som to v sebe prekvapivo dlho a mala som zvláštnu náladu. Celkovo ju ale mám posledné dni. Všetko na mňa netypicky dolieha, stále cítim akúsi ťažko zachytiteľnú beznádej v sebe, ktorej sa neviem vôbec zbaviť. Nevychádza z ničoho konkrétneho, jednoducho tam je a všetko ju ťaží a desí. Aj toto akí sme krehkí, bezmocní. Nedokážem sa ani sústrediť na to pozitívne tu ako vždy predtým. Netuším, čo sa mojej hlave deje, nikdy som nemala problém byť sama, ani som sa nebála vecí, aj tieto nepríjemné som vedela rýchlejšie prejsť, a napriek tomu teraz pri všetkom cítim netypické záchvevy paniky. 

Som tiež akási otupená z tých liekov od bolesti. Buď mám bolesti alebo by som len spala. Je to teraz všetko také... zvláštne. Zvláštne obdobie, zvláštne dni. Niečo nado mnou visí.  Ale nejako sa z toho zase vymotám. Snáď.      

01/04/18 – Nedeľa

Ráno bolo dnes veľmi milé. Zbehla som dole, že pred odchodom do roboty si dám rýchle raňajky a tam už všetko pekne nachystané a prestreté. Tak som mala veľkonočné raňajky s rodinou. Dostala som aj kartu (pohľadnicu) a krabičku čokoládok. Potešilo to.

Obrázok blogu

Čo sa pohľadníc týka, tým tam boli absolútne posadnutí. Ak ste niekomu na nejaký sviatok – či už jeho alebo všeobecný – nedali kartu, akoby ste ani nedali nič. Páčilo sa mi to, lebo ja som pohľadnice mala vždy rada a oni tam mali naozaj pestrý výber. Žiadne nudné priania, človek si mohol vyberať až-až z vtipných alebo pekných obrázkov. 

Na Middle je Bára teraz všetky tieto dni so mnou. Rýchlejšie to plynie, keď môžem s niekým ohovárať v rodnom jazyku. Stále sú to ale dni obalené v akomsi opare. Opare podivných pocitov, ozývajúcej sa bolesti, únavy z liekov. Takto som si začiatok jari nepredstavovala, nebudem klamať. Občas to dolieha. 

Raj mizne v hmle problémov

(02 – 08/04/2018 – Pondelok – Nedeľa)

Tento týždeň to aj doľahlo. Po tej bolesti, liekoch, riešení a blázinci v robote, prišli aj drámy s kamoškami doma a aby toho nebolo málo, dobehlo ma aj rodinné dianie, kedy sa môj otec chystal znovu rozvádzať s jeho druhou ženou a bolo okolo toho klasicky tiež plno drámy. Tak som si – tentoraz to bolo aspoň na diaľku – prechádzala ďalším potenciálnym rozvodom. Jeden som už mala za sebou a môjmu, nie úplne pozitívnemu rozpoloženiu, to v tieto dni veľmi nepridávalo. Mala som okolo toho oveľa viac pocitov – čo tentoraz nie som ochotná takto zdieľať – ktoré tomu tiež pridávali. Veci z minulosti, čo sa vracali a znovu doliehali a cítila som, ako to na mňa odrazu všetko dopadlo. A mrzelo ma ešte aj to, že tento môj idylický raj, kde som našla pokoj, mal odrazu tiež svoju čiernu škvrnu. 

Utiekala som sa tie dni k Eminemovi a vedela som aj vďaka tomu, že to nie je dobré znamenie. Počúvala som ho roky, veľa z mojej angličtiny som sa naučila z jeho textov a väčšinou som ho v slúchadlách mala vtedy, keď mi bolo naozaj ťažko. Preto som si uvedomila, že nech to všetko s pomocou tabletiek akokoľvek potláčam, že nech sa akokoľvek pokúšam stále sústrediť na to dobré, tak som znovu v stave, kedy počúvam Eminema a že teda… niečomu vo mne je ťažko a nijak to už neoklamem. 

A tak nakoniec prišlo vyvrcholenie bolestivých komplikácií.

07/04/18 – Sobota

Nezačalo to zle dnes. Porobila som si tri hodiny na Middle a vybrala sa do Brightonu. A tam sa to začalo kaziť. Bolesť sa nielen vracala, ale aj stupňovala. Už mi začala chýbať aj tá, čo bola predtým. Mala som sa stretnúť s babami, ale nakoniec mala každá niečo iné, tak som si len nakúpila svoje a išla domov na otočku čo je nakoniec asi dobre, že to bolo také rýchle. 

Kráčať s batôžkom na chrbte a zásobami domov by bolo fajn... keby som nedostávala už vo vlaku také záchvaty bolesti v celej tvári, že mi bolo do plaču. Nakoniec som tomu podľahla a uslzená a nadopovaná liekmi som doma zadriemala. 

Uvedomila som si teraz tie nevýhody žitia v cudzine. Keď človek potrebuje chodiť do práce, ktorá ho tu živí, ale odrazu nemôže, musí riešiť lekárov a peniaze a je na to sám. Aj napriek tomu, že domáci sú super, obaja sa teraz zdržovali skôr mimo domu a predsa len nie sú ani moja skutočná rodina, ani moji blízki, takže v záchvatoch bolesti, v ktorých som ležala sama v izbe a nemala ani hlavu na to riešiť čo s tým, som toto negatívum naozaj pocítila.

08/04/18 – Nedeľa

Jediné slovo, čo vystihuje dnešok je – bolesť. Bolesť, bolesť, bolesť.

Už som ani nevedela odkiaľ ide, ani kam ide, ani kto som niekedy. S plačom a chuťou si vystreliť dieru  do hlavy som to vydržala ešte dnes. K tomu, aby som skončila na pohotovosti, chýbalo len to málo, čo bola moja absolútna debilita v trpení bolesti do poslednej chvíle. Na tento deň nebudem vôbec rada spomínať. (Spätne nie len nerada spomínam, ale naozaj netuším, ako sa mi to podarilo vydržať. A hlavne… prečo.)

Ale aspoň som sa objednala k tomu hlúpemu zubárovi, nech sa pozrie na svoje zapálené ďasno. Viac som nezvládla. Bola som rada, že som to prežila.

A je to za mnou! Alebo?

(09 – 15/04/2018 – Pondelok – Nedeľa)

A tak konečne prišiel čas, kedy pekelné bolesti boli uhasené a zub sa vyriešil. Nebol to koniec problémov, pretože tie psychické len driemali tam niekde pod tým a ešte len čakali na svoj čas. Ale aspoň prvá polovica ťažkostí sa blížila ku koncu. Pritom stačilo tak málo spraviť hneď pri prvej návšteve röntgen, ktorý mi aj tak zarátali do ceny. Ale to by človek chcel veľa. Alebo navštíviť zubára opätovne skôr. Ale to by zase človek chcel veľa od môjho minulého ja, ktoré netuším kde malo prah bolesti, ale možno aj vďaka introvertnosti to vyzerá, že veľmi ďaleko. 

09/04/18 – Pondelok

Dnes som sa zobudila... a po včerajšom absolútnom pekle ma nič nebolelo. To bolo podozrivé. Jediné, čo som cítila, bol zvláštny tlak v zube – dolná 6-tka. Počas dňa sa občas objavilo niečo, ale nič vážne. Len tá 6-tka sa zhoršovala. Kým som sa jej nedotkla, bolo to ok. Ale akonáhle na ňu bol vyvinutý nejaký tlak, prehĺtanie, vzduch, dotyk... tak dovidenia. 

Keďže môj zubár bol neschopný naposledy, tak som si to študovala pred príchodom k nemu sama a všetko to sedelo na mŕtvy zub. Sedelo aj to, že práve tento zub mi moja zubárka vŕtala ešte v zime keď som bola doma a bol to jediný zub, čo ma bolel naozaj aj dlho po zákroku. A bolo mi to vtedy trochu podozrivé, ale potom to prešlo, takže klasicky som to viac neriešila. Aj tak ma čakal odchod a mala som iné veci v hlave. Tiež vtedy sama hovorila, že musela vŕtať hlboko, takže som bola zajtra odhodlaná sa z toho kresla tentoraz nezdvihnúť, kým mi nespraví ten už zaplatený röntgen a nevyšetrí to poriadne. 

Nie sú to príjemné dni. Ani nepracujem, ani doma nie som schopná plne pomáhať, s ľuďmi to je všelijaké a nemám ani chuť komunikovať, obchádzajú má zvláštne myšlienky a samozrejme… tie dni s bolesťou naplno prepuknutou boli absolútne peklo. 

Budem rada, keď to budem mať za sebou. 

10/04/18 – Utorok

A tak to za sebou aj snáď mám.

Bolo to ako som predpokladala. Vďaka práci mojej zubárky mi odumrel zub, nerv sa zapálil, dostala sa tam infekcia. A infekcia sa už šírila ďalej. Keby som bola dostatočne sprostá na to, aby som to aj ďalej trpela doma s tabletkami so “zapáleným ďasnom”, mohlo to pokojne skončiť oveľa horšie. Tak to vytiahli, vyčistili, dali vložku a snáď to konečne bude koniec všetkým týmto problémom, pretože mi neliezla na mozog len tá bolesť, ale aj všetko okolo nej. Sumu ani nebudem komentovať a tú, čo mi navrhli aby mi zub potom dorobili už vôbec nie. Skoro som odpadla. Pôjdem teda radšej domov na Slovensko skôr než v lete a dám si zub dorobiť tam. Pretože aj so zákrakom aj s cestou ma to stále vyjde asi o dve tretiny lacnejšie ako tu. 

Zubár by mi röntgen ani tentoraz nespravil. Stále trval na tom, že sa mi prerezáva osmička a že ho spraviť nepotrebuje. Tak som ja trvala na svojom mŕtvom zube tak dlho, až to nakoniec vyšetril, zröntgenoval len aby mal odo mňa pokoj, a potom chvíľu ticho sedel hľadiac na snímku, než konečne priznal, že je to naozaj tak že nie je problém v osmičke, ale v infekcii mŕtveho zubu. Vymenili sme si vtedy pohľady, kedy mi on dal dostatočne najavo to, že nerád priznáva chybu pred nejakým hlúpym cudzincom a ja som mu v tom mojom dostatočne vyjadrila, že jediný hlúpy je tu on. 

Bola moja chyba, že som s opätovnou návštevou čakala tak dlho, samozrejme. Ale napriek tomu tie chyby začali uňho a hnevám sa naňho doteraz. Vziať si 50libier za to, že mi na dve sekundy pozrel do úst, zarátal si fiktívny röntgen, ktorý by mi bol ušetril týždne trpenia a že som potom žila s chybnou diagnózou a dúfala, že tabletkami prejde tak ako hovoril, lebo veď on je profesionál... to pokojne všetko hodím naňho. Z toho, čo som sa ale rozprávala aj s inými operkami, to nebolo nič nové. Cudzincov vo vyšetreniach radi odflákli. A ja som mohla byť rada, že som na to okrem neskutočných bolestí, neschopnosti pracovať, pokazených myšlienok a premrhaných týždňov, nedoplatila aj inak, keďže takéto infekcie a zápaly v mŕtvych zuboch nie sú veci, čo sa môžu brať na ľahkú váhu.

Zaujímavým okamihom ešte bolo, keď mi pichli injekciu od bolesti a ja som odrazu nevidela – celý zrak sa mi zahmlil a myslela som, že idem oslepnúť. V tej krátkej chvíli som si zvládla už len ticho povzdychnúť že “čo ešte” a následne pocítiť ľahkú paniku, keď som im to oznámila a oni zostali veľmi znepokojení. Nakoniec mi dali okuliare, cez ktoré som videla normálne bez nich ale nie a neskôr sa mi videnie vrátilo do normálu. Takže nakoniec som ešte bola rada, že ma tam nestihli pripraviť aj o zrak.

Zub ešte pobolieval, čeľusť chúďa mala dosť po tom ako dlho bola otvorená, takže som nemohla jesť, ale bolo mi to jedno. Väčšina bolesti z tváre zmizla, takže za posledné týždne to bolo asi najlepšie, čo som v tomto ohľade zažila a pozostatky som si nevšímala. Po tom pekle ma to ani nestálo veľa námahy. 

Namiesto toho sa mi pomaly vracala dobrá nálada a nakoniec som ešte neskôr večer vzala Wilba na prechádzku. Proste som sa po tých upršaných dňoch plných bolesti a ťaživých nálad musela ísť nadýchať slnečného jarného vzduchu. A pomohlo to. Kým som doma trpela, tak už sa niektoré polia stihli zazelenať. Prišlo mi to symbolicky ako taký nový nádych a začiatok po tých šedých týždňoch. 

Obrázok blogu

Prechádzala som sa medzi rozkvitajúcimi kvetmi repky a zelenými výhonkami. Užívala som si každý pekný pohľad a pripomenulo mi to detstvo u babky. Myslela na ňu a jedenie hrachu a zbieranie kvapiek rosy. Tak som zavolala aj jej aj mame, keď som už bola súcejšia na komunikáciu. 

Sedela som na cestičke medzi poľami v teplý jarný večer, bez bolesti, a bolo to všetko čo som chcela a potrebovala. 

Obrázok blogu

11/04/18 – Streda

Dnes to bolo zas o niečo lepšie. Zub prestávam cítiť, čeľusť síce pobolieva, ale už som mohla jesť. Znervózňuje ma len ucho. Síce v ňom nemám žiadne záchvaty bolesti, ale nejaká tam stále je. Rovnako ako niekedy cítim, akoby mi niečo zaťahalo za nervy a vystrelí mi bolesť, čo ide od ucha až do hlavy. Mám neustály tik v oku a občas sa to objavuje aj v druhej strane tváre. A som z toho taká že... nie sú to zrovna signály, že by so mnou bolo všetko v poriadku, chápeš. Niekde v pozadí sa stále bojíš, že tam drieme ešte niečo, rovnako ako sa to už stalo predtým, a možno ešte niečo horšie a zase sa veci pokazia a zase budem musieť riešiť. Pretože raz som už tento proces absolvovala a tak teraz vyzerá veľmi pravdepodobný znovu. Ale idem to ignorovať. A veriť, že to bude dobré, že toto sú už len doznievajúce boliestky a myšlienky.

Inak to bol fajn deň. Doobeda som poupratovala, potom som vzala Wilba von. Bolo krásne a naozaj veľmi teplo, prechádzala som sa len v tričku. V ušiach sluchátka, okolo pása obviazaná mikina s bundou a išlo sa. A ako vždy, ešte aj po viac ako pol roku som si dokázala užívať každý moment tej prechádzky, ktorú som absolvovala už miliónkrát. Stále je to tu rovnako krásne a na jar zase trochu inak. Baví ma tu sledovať ten kolobeh zelenajúcich sa polí a kvitnúcich kvetov. Ten proces premeny okolitej krajiny, ktorú tu už poznám naspamäť a mám ju tak rada. 

Cintorín vymenil koberce bielych kvetov za žlté koberce
Cintorín vymenil koberce bielych kvetov za žlté koberce 
Obrázok blogu
Obrázok blogu

12 – 13/04/18 – Štvrtok – Piatok

Tieto dni bol na Middle síce blázinec, ale bola som taká rada, že môžem pracovať bez bolesti, že som sa ani nesťažovala. A pozitívum boli šteniatka, ktoré má jedna z labradoriek u Báry. 

Bola som ich pozrieť a sedeli sme tam spolu aj s jedným z bratov asi tri hodiny, rozprávali sa a boli obklopení tými malými guličkami. Všetko začína vyzerať nádejnejšie. 

14 – 15/04/18 – Sobota – Nedeľa

Sobota bola veľmi pekná. 

Najskôr som sa doobeda vyspala, potom som zliezla dole, umyla zem, spravila si raňajky a zase zaliezla na chvíľu do izby. Keď som sa dala dostatočne dokopy, tak som vzala vodítko okolo krku, naložila Wilba do auta a išla do Firle. Tam čakala Bára s jej “holkami” (tak označuje svojich psov ona) a išli sme na prechádzku. 

Obrázok blogu

Boli sme na nej skoro tri hodiny. Ten park je naozaj krásny. Neverila by som, aké je to typicky anglické, kebyže to nevidím. Jednoducho tie nekonečné zelené plochy s ovcami (a malými jahniatkami všade okolo!) medzitým nejaké sídlo lordov, čo vyzerá ako z filmu, tehlové domčeky a proste...ach. Usadili sme sa na peň pri jazierku, kde to vyzeralo ako z rozprávky. Wilbo celý šťastný skákal do vody a váľal sa po tráve, kým sme sa my dve smiali a bavili. Stále som rada za to, že som tu ako na svoju parťáčku natrafila na Báru. A ešte stále pravidelne nechápem, ako som sem zapadla, ako je to tu prirodzené. Prechádzky po anglickom parku s mojím psom, ktorého akoby som mala odjakživa a s kamoškou, ktorú mám tiež akoby odjakživa. Domov mierim po ceste, ktorou akoby som jazdila odjakživa a do domu, v ktorom akoby som bývala odjakživa. Celé je to tu tak hrozne známe, že mám pocit, akoby to nikdy nebolo cudzie. 

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

V nedeľu sme už len zarábali a kým ja som bola otrávená zo Sama, Bára sa na jeho rýpaní dobre zabávala. S ňou sa to vždy ľahšie prežíva.

Zub sa hojil, najhoršia bolesť zmizla, objavovalo sa viac slnka a smiechu a schopnosti si znovu užiť chvíle a sústrediť sa na to pekné. Celé toto mi zožralo mesiac života v Anglicku a ja som z toho bola stále frustrovaná, že som si ho nemohla užiť naplno ako dovtedy a že stačilo tak málo na to, aby som tomu celému predišla. Jeden röntgen. Namiesto toho som mala týždne bolesti, nezarábania, míňania toho zvyšku na zuby, otupenosti z liekov, neschopnosti vnímať to pekné, drám a rozvodov a vnútornej úzkosti. Bola som teda odhodlaná to nechať za sebou a užiť si o to viac tie zvyšné mesiace, čo ma čakali. Ale stále tam bola neurčitá prekážka, ktorú som nevedela úplne pomenovať. Niečo, čo sa cestou pokazilo a ja som to nevedela v sebe nájsť a napraviť. To sa však ešte len malo prejaviť. 

Prvá polovica ťažkostí teda bola za mnou… a druhá na mňa verne čakala.

 

Tereza Krajčová

Tereza Krajčová

Bloger 
  • Počet článkov:  34
  •  | 
  • Páči sa:  587x

Vždy som mala radšej dážď ako slnko. Noc radšej ako deň. A zo všetkého najradšej tie malé okamihy, ktoré sú nakoniec to najpodstatnejšie. Zoznam autorových rubrík:  Anglický denníkCestovanieLiteratúra Súkromné

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu