reklama

Anglický denník: 19. Postoj, chvíľa, si taká krásna…

Čím viac si človek uvedomuje pominuteľnosť chvíľ, tým bolestivo krajšie sú. A práve takými sa stali tie moje anglické.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Viac ako tri roky dozadu som si po škole zažila môj vysnívaný rok v Anglicku. Spočiatku ma k tomu sprevádzala trochu tŕnistá cesta, keď tento môj “sen” začal skôr ako nočná mora. Usadila som sa ako operka v Birminghame, druhom najväčšom anglickom meste, a s mojou novou rodinou som si vôbec nesadla. Absolvovala som prvé pocity stratenosti, zodpovednosti, aj osamelosti, keď som si to musela vyriešiť aj zvládnuť sama. No po troch týždňoch som nabrala odhodlanie presunúť sa inam, vymeniť upršané mesto za slnečný vidiek na juhu blízko oceánu a starostlivosť o dieťa za dvoch psov. Vtedy sa začal život v mojom osobnom raji. Písala som si v tom čase denník z každého dňa, ktorý som chcela spracovať do blogu, no až doteraz som sa k tomu nedostala. Zážitky preto prinášam trochu oneskorene, ale vďaka denníkovým zápiskom sú stále rovnako čerstvé a osobné. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Predchádzajúcu časť si môžete prečítať tu.

(30/07 – 19/08/2018)

Už plynula druhá polovica teplých dní, horúci vzduch občas začal osviežovať dážď, ležania na pláži vystriedali posedy v tenkých bundách a keď som začala počúvať vety ako “vidíme sa budúci mesiac”, tak ma občas zamrazilo a dych uviazol niekde na polceste pod ťažobou uvedomenia, že v porovnaní s časom tu už stráveným, mi tu zostáva skutočne len… chvíľa. 

Do dní sa tak definitívne zakradlo neustále uvedomovanie toho, že čoskoro celý tento môj svet zmizne. Držala som sa každého pohľadu, každého okamihu, vnímala ich rovnako hlboko ako vždy, len teraz už aj s kúskom smútku, keď som ich sledovala odchádzať, pretože som nevedela, koľkokrát a či ich ešte uvidím. Občas som prstami zvierala trávu pri posedeniach na lúke, inokedy kamienky na pláži alebo Wilbovu srsť, akoby som to všetko mohla tým pevným zovretím pri sebe udržať o niečo dlhšie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pozostatky Paríža v anglickej izbe

(30/07 – 05/08/18 – Pondelok – Piatok)

Paríž vo mne ešte doznieval, ale trvalo krátko vrátiť sa vnímaním späť do anglického prostredia. Čakali prechádzky, práca, výlety do okolia, západy slnka za bielym oknom aj môj verný psí spoločník. V pozadí čoraz hlasnejšie tikali hodiny a tak, ako sa hovorí, nebol čas strácať čas.

30/07/18 – Pondelok

Aklimatizovanie sa zabralo len chvíľu – ak vôbec aspoň tú – keďže som bola zhurta rovno vhodená do kolotoča na Middle a všetko bolo hneď po starom. Niekedy to je takmer otravné, aká rýchla je ľudská schopnosť sa prispôsobiť. Na druhej strane, veľa času mi tu už nezostáva, takže to je len dobre, že sa moja hlava nezdržuje zbytočne niekde inde.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Domácim som odovzdala parížske keksíky a maličkosti a spokojne som teda zapadla zase do anglického diania. Mne odtiaľ zostala len krabičku makróniek na stole a nekonečné množstvo fotiek. Bola som ale rada, že po krásnom Paríži mi je zase dobre aj doma v Anglicku a môžem si to tu ešte plne užiť. A užiť si to aj plánujem.

Obrázok blogu

31/07/18 – Utorok

… si vždy poviem a potom mi to niečo pokazí, že áno.

Tentoraz sa neobjavila ale žiadna nová komplikácia, len problémy domova, ktoré ma stále vedia dohnať aj na tú diaľku. Tak som strávila väčšiu časť dňa v nie ideálnom rozpoložení, kedy ma to zavalilo na chvíľu ako balvan a musela som si vyžrať celú záplavu pocitov. Teraz boli ešte o niečo reálnejšie, keď mi postupne okrem iných vecí dochádzalo, že o chvíľu ma nebude deliť od týchto situácii už ani ten kúsok pokoja, čo mi poskytovala diaľka.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Možno aj práve vďaka nej som to ale večer nechala zase prejsť do úzadia, utešujúc sa tým pokojom mojej anglickej izby a zapadajúcim slnkom za bielym oknom. S tým to tu vždy ide ľahšie.

Obrázok blogu

01 – 03/08/18 – Streda – Piatok

August…predposledný mesiac. Prišiel si skôr, než som čakala.

Zvládla som tieto dni prácu v kaviarni, veľké upratovanie, triedenie fotiek z Paríža, ktorých množstvo ma takmer zabilo a úspešne sme s ďalšou kamarátkou vybavili Amsterdam, ktorý ma tak čaká v druhej polovici mesiaca. Venovala som pozornosť aj večerom v obklopení kamarátov z domova, konverzáciám a hrami s nimi. 

Boli to pokojné, príjemné dni, plné potuliek po vonku, doháňania kontaktov, ktoré sa zdali, že sa postupne zase približujú a užívania si zostávajúcej letnej atmosféry.

Wilbovi to vonku tiež chutilo
Wilbovi to vonku tiež chutilo 

04 – 05/08/18 – Sobota – Nedeľa

V sobotu som sa doobeda klasicky povaľovla v posteli, využívajúc jeden plne voľný deň. Potom sme už s Bárou vyrazili do Eastbourne, oddýchnuť si na pláž. 

Hneď na úvod ma čakalo príjemné prekvapenie, keď som si na neskorý obed/skorú večeru objednala hranolky s nugetkami, nachystala peniaze a pani za okienkom ma odmávla, že nech si to proste nechám. Nechápala som chvíľu, čo sa deje a či to myslí vážne, že mi len tak dáva jedlo zadarmo. Nakoniec som sa ale podvolila – zase toľko námahy ma to nestálo, prijať jedlo zadarmo – a bola som z toho ešte chvíľu vykoľajená, čo sú to tu za prívetivé prejavy, ktoré sa asi naozaj môžu stať len v Anglicku. Na druhej strane, možno som len pôsobila ako bezdomovec, ktovie.

Na pláži sme preležali pár hodín. Rozprávali sa, smiali, občas len ticho ležali alebo driemali, bez potreby to narúšať. Dokázala by som donekonečna natiahnutá na teplých kameňoch počúvať búšenie tých vĺn, dýchať ten vzduch a pozerať na lode tam ďaleko na obzore, kde sa stretáva more s oblohou a oni plávajú v tom zdanlivo spojenom svete. 

A potom, keď sme na večer, pri letnom vánku a pomaly klesajúcom slnku, sedeli tesne pred vlnami, čo sa nám naťahovali za nohami a len sa rozprávali o všetkom možnom... taká som bola jednoducho šťastná. Ten Eastbourne mi celý zase (a stále) prišel ako z nejakého filmu. 

Je to ale zvláštne, keď sa váľaš pri mori a na druhý deň ideš do práce. Proste... pocitovo si na dovolenke... ale nie si. Teraz si už každý deň uvedomujem, ako mi tu bude všetko toto chýbať.

V nedeľu ma čakalo Middle, ktoré som odrobila a po prechádzke som sa potom už venovala upravovaniu fotiek po zvyšok večera – a nakoniec som ich aj úspešne pridala. Som hrdá na seba, že som sa cez tú tisíc päťstovku prebojovala k vyvolenej 60-tke. Je to makačka, ale človek sa občas musí obetovať. Viem, že sa k týmto albumom budem v budúcnosti rada vracať. 

Wilbo mi tu po celý čas spokojne chrápal za uchom a ja som sa občas nad ním musela pousmiať. Aj nad tým celým – že si v teplý letný večer upravujem v anglickej izbe fotky z Paríža. Čo je lepšie?

Kruh sa pomaly uzatvára

(06 – 12/08/18 – Pondelok – Nedeľa)

Do bežných dní sa mi čoraz častejšie zakrádali veci, ktoré ešte nedávno vyzerali, že sú ďaleko v budúcnosti, ktorá akoby nikdy nemala doraziť. Pomaly sa ale začala objavovať. Prišiel čas na hľadanie náhrady, prišiel čas, kedy som hľadela na Eastbourne a vyzeral ako veľakrát vtedy, keď som tu začínala, čo znamenalo, že sa blíži koniec. A prišiel čas, kedy napriek tomu, že som vnímala každý moment aj predtým, teraz som ich začala naháňať o niečo viac zbesilo. Tak veľmi, že už som niekedy aj tomu anglickému dažďu bežala naproti, kým som ešte mala možnosť cítiť ho na tvári.

06 – 10/08/18 – Pondelok – Piatok

Prišli časy zanedbania denníka a tak len „útržkovo“, čo si z týchto dní pamätám.

Pondelok. Zvládla som Middle, a potom som sa pustila do novej série seriálu. Takže najbližšie dni sa mi od toho bude ťažko odtŕhať a moja produktivita poklesne, ako inak. Ale občas aj to treba.

Utorok. Začala som sa obzerať po náhrade za mňa. Je to tak veľmi divné plánovať to odovzdanie celého svojho sveta niekomu inému. Až ma to niekedy nútilo premýšľať nad tým, prečo by som niečo také vôbec dobrovoľne robila. Tak či tak, bol na to najvyšší čas, aby sa moja nástupkyňa mohla pripraviť a aby som aj sebe dala dostatok priestoru bez stresu nejakú nájsť, ak by to chvíľu trvalo. Vedela som, že budem vyberavá a že to možno nepôjde až tak hladko. Mala som samozrejme pocit, že si to tu okrem mňa nikto nezaslúži. Mám niekomu inému zveriť do rúk Wilba, moju izbu, moje lúky a kopce, moje brigády a známosti, môj svet? Ako sa na také niečo hľadá niekto vhodný? 

Mala som vtedy pocit, že len ťažko. Pravdou však je, že až tak ťažko sa niekto taký nehľadá. To, čo je skutočne ťažké, je to potom tomu človeku aj odovzdať.

Dnes tu výnimočne pršalo. Áno, “výnimočne pršalo” sa momentálne v Anglicku uplatňuje, nech to znie akokoľvek zvláštne. Anglicko zažíva najsuchšie a najteplejšie leto za posledných niekoľko rokov. Preto som toto počasie ocenila a užívala si tú pokojnú atmosféru bubnujúceho dažďa.

Streda. Dnes som si potiahla extra day na Middle a bola som taká vybavená ako už dávno nie. Posledné noci boli celkom kritické, vôbec som nespávala a prišiel deň, kedy to konečne doľahlo. Nezostala mi ani energia na to, aby som sa tvárila, že nejakú mám. Eileen si to všimla a prvýkrát sme sa o tom porozprávali. Takže ako jediná odhalila, že moja miestami mrzutá podoba je občas len unavená podoba. Ostatných budem pokojne odstrašovať aj ďalej – na teba pozerám, barista.

Okrem spánku ma bohužiaľ ale zase trápi aj chrbát, ktorý je naozaj veľmi boľavý. Doma ma asi čakajú nejaké opravy. Teraz som si teda venovala aspoň bez nejakých veľkých výčitiek domácu prokrastináciu a chvíle oddychu, nech si tie moje mladé kosti, čo sa tvária tak staro, vydýchnu. 

Štvrtok. Konečne celý deň doma. Takže po upratovaní som strávila zvyšok času dopozeraním seriálu (Orange is the new black) a to bola tiež jediná moja „produktívna“ činnosť. Nútilo ma to premýšľať nad tým, čo za človeka by sa zo mňa stalo v nejakom väzení, aké stránky by sa prejavili alebo zrodili. Dospela som však k záveru, že ak by som bola rovnaký prokrastinátor ako teraz, tak by som si tam akurát pobudla o pár rokov navyše kvôli tomu, že by som ešte aj ten odchod odložila na zajtra.  

Piatok. Middle, prechádzky, oddychovanie. Stále si užívam aj to okolie, nie že nie. Nie je to tak, že by som len sedela v izbe a občas vybehla von. Prechádzky mi zaberajú vždy niekoľko hodín, pretože si to ešte stále vonku užívam za tohto letného počasia a naspäť domov sa nikdy neponáhľam. Nakoniec, kto by si to neužíval – vodítko prehodené cez plece, Wilbo po boku, šum trávy, letný vánok. 

Obrázok blogu

Tak vyzeral môj týždeň. Práca, potulky, seriály a prokrastinácia. Sedel do toho lenivého, horúceho leta. 

11 – 12/08/18 – Sobota – Nedeľa

V sobotu som namiesto plánovaného vstávania o deviatej a robenia produktívnych vecí, zaspala ešte do jedenástej a nič nerobila. Volala mi dvakrát mama, najskôr preto, že tam bola aj babka, potom zase zvyšok famílie. Je to zvláštne. Keď už sa ma ten život znovu začína týkať, pretože „vidíme sa budúci mesiac“. Občas ma po tej vete naozaj zamrazí. Kedy to tak rýchlo prešlo? Často ma to desí.

Potom už som sa vybrala za Bárou. Dnes opäť Eastbourne. O týždeň neskôr už ale vyzeral inak. Žiadne plavky a slnko a váľanie sa na pláži. Pofukoval vietor, nebo bolo zatiahnuté a už sme vytiahli aj mikiny a bundy. Ale páčil sa mi aj v takejto podobe. Bol odliv, takže sa tá pláž niekoľko metrov tiahla ako zrkadlo. Verne odrážala oblohu, po ktorej tak ľudia mohli chvíľu chodiť. A bolo to krásne, také pochmúrno-útulné. Také známe. Pretože takto si to tu pamätám, keď som prišla už v tom jesennom čase. A to mi zase pripomenulo... že sa ten kruh uzatvára. Že už je tu ten čas znovu a ja jeho ďalší kolobeh neuvidím. 

Tak som na to pozerala. Sedela som medzi čajkami na tých hnedo-modrých kameňoch. Nechala som vánok, nech ma  pramienkami vlasov šteklí na lícach. Sledovala som tých ľudí a psov a deti ako sa naháňajú po mokrom piesku. Mala som vedľa seba z jednej strany tašku s už typickými surovinami a sladkosťami a z druhej Báru. A bola som doma.

Obrázok blogu

Priala by som si, aby som lepšie vedela zachytiť tie pocity pred odchodom, to plynutie času a to všetko... ale je to ťažké. Zmiešané, mätúce, ťažko-pomenovateľné. A nakoniec, ešte to má chvíľu čas. Napriek tomu ale už teraz cítim často ťažobu v hrudi, keď hľadím na tie známe miesta a viem, že onedlho budú len spomienkou.

V nedeľu sme prežili s Bárou spoločnými silami a humorom Middle. Stihli sme tam ale zachrániť vtáča, takže aspoň na niečo bolo tá práca dobrá (okrem zárobku, samozrejme).

Bavia ma tie malé chvíle. Ako keď fičím s Bárou v mojom starom autíčku domov z práce po známych cestičkám, kým si robíme srandu samé zo seba, ladiac náš podobný humor.

Doma, kým som pozerala z okna na lejak, ma prepadla chuť byť súčasťou toho upršaného súmraku. Aspoň na chvíľu. Inokedy je toto najlepší čas na to, aby človek počúval zvuky dažďa s teplým čajom a dobrou knihou z pohodlia teplej izby. Ale nie teraz, teraz ma prepadli iné túžby. Tak som si obula gumáky, dala bundu, na hlavu kapucňu a išla som k drevenej hojdačke na okraji pozemku, čo nám visela zo stromu ešte odkedy tu na návšteve boli vnúčatá. Tam som sa hojdala ako jedno z nich, občas sa trochu bláznivo celá mokrá pretekala s kvapkami, inokedy pokojnejšie sledovala pomedzi nízke vetvy stromu tie kúsky anglického vidieka, ovce na lúkach, všetko spolu ponorené do upršaného šera. Mala som pocit, že mi tu z tých pohľadov raz exploduje duša.

Zmysel života, neutekaj mi

(13 – 19/08/18 – Pondelok –  Nedeľa)

Rôzne pocity a uvedomenia nikam neodchádzali, práve naopak, musela som sa zmieriť s tým, že teraz už budú stálou súčasťou mojich dní a budú sa len stupňovať. Prešla som tak pomaly aj do štádia, kedy som si uvedomovala, že svoj život budem čoskoro znovu musieť plánovať a skladať a začínať inde odznova, a že už je najvyšší čas začať nad tým aspoň premýšľať. Tak som tak občas aj spravila a cítila, ako sa mi tá pevná pôda pod nohami, ktorú som tu získala, začína akosi šmýkať. 

13 – 14/08/18 – Pondelok – Utorok

Dni zložené z práce, prechádzok, oddychovania pri pozeraní s Wilbom v posteli. Na prechádzkach trávim teraz ešte viac času ako inokedy, pretože som si obľúbila počúvanie rôznych soundtrackov, počas ktorých sa ponáram do myšlienok alebo vymyslených svetov. Niekedy sa tak kvôli tomu pozabudnem a túlam sa, až kým aj tie dlhé letné dni nezačnú akosi tmavnúť.

Z tých vymyslených predstáv a snívania asi nikdy nevyrastiem, ale už som sa s tým zmierila. Aspoň Peter Pan by zo mňa bol určite šťastný. Nakoniec, vždy som to robila, a často tak utekala pred realitou, preto ma o to viac teší, že tu to z tohto dôvodu robiť nemusím. Realita ma tu láka rovnako ako predstavy, a tak si to snáď prvýkrát vo mne nažíva v harmónii.

Obrázok blogu

15/08/18 – Streda

Od kaviarne som dnes mala pokoj, takže čakalo na výmenu veľké upratovanie a prechádzky so psami. Večer som presedela na lavičke na cintoríne, ktorú som objavila až nedávno. Je tam skrytá za cestičkou v húští a je z nej výhľad na polia, cez ktoré chodím do Alfristonu.

Je to jedna z tých vecí, čo ma mrzí, že som neobjavila skôr. Mohla som si tam obklopená pokojom cintorína, skrytá a s pekným výhľadom, čítať celú jar a leto. Je to tam pokojné, zarastené, magické. Snáď na to teda ešte zopár teplých dni zastihnem. 

Pohľad na cintorín cestou od lavičky
Pohľad na cintorín cestou od lavičky 

Už sa mi aj to tieto dni stáva doháňajú ma občasné pocity ľútosti, čo ešte všetko som mala stihnúť a nestihla som, lebo som myslela, že mám nekonečno času. Ale tak to už býva. Nakoniec, nikdy som sa tu nechcela za ničím zbesilo naháňať, tak mi bude musieť stačiť to, čo sa podarilo. Aj tak je toho viac, než v čo som sa odvažovala dúfať.

16/08/18 – Štvrtok

Veľa produktívneho som nespravila v materiálnom svete, namiesto toho som sa trochu viac venovala vlastnej hlave a myšlienkam. Prešla som sa dvakrát s Wilbom počas mrholenia a strávila som to na striedačku oceňovaním prítomného okolia a predstavami v iných svetoch. Až pokým som nezakopla o vlastné pocity, ktoré tam trpezlivo čakali na to, kým ich nezaregistrujem. Zase raz.

Ako sa blíži odchod a znovurozhodovanie sa o budúcnosti, znovu mám po dlhšom čase pocit, že musím trochu hľadať zmysel vo veciach aj vo svete samom. Vždy som mala problémy so zmyslom života, odkedy som ako priveľmi mladá tiež priveľmi premýšľala o veciach, v ktorých je niekedy lepšie sa hlbšie nevŕtať. Pamätám si neskoršie chvíle v živote, kedy som ho stratila kvôli situáciám, v ktorých som sa ocitla a pamätám si ten prvý raz, kedy som ho stratila čisto kvôli vlastnej hlave. Keď som ho celý rozložila racionálne na také kúsky, že som ich dlhší čas nevedela poskladať naspäť a už ako malá žaba som nevedela, čo s tým teraz ďalej. Mojím zmyslom sa časom stali práve tie toľko spomínané momenty a chvíle. Pretože som si uvedomila, že len na tom skutočne záleží. Nič nie je večné, ani ľudský život, ani ľudstvo samotné a nakoniec ani naša zem a možno ani samotný vesmír. Podľa toho do akej diaľky človek pozerá, jedno po druhom nakoniec pominie a nezostane po tom nič. Pre niekoho je zmyslom práca, pre niekoho rodina, pre iného zábava a pre ďalšie milióny sú to milióny iných vecí a ani jeden sa nemýli, ani jeden nemá pravdu. Každý má ten svoj a väčšina sa aj tak napriek akémukoľvek presvedčeniu o ňom aspoň párkrát za život potáca s pocitmi, či to nie je všetko aj tak márne, veď to raz nebude. Práve preto mi základný zmysel dávajú prítomné momenty. Netýkajú sa žiadneho budovania budúcnosti, ktorá je neistá a raz bude aj tak minulosťou. Týkajú sa toho jediného, čo má človek robiť, kým tu je žitia. Z nich si skladáme život, v nich existujeme, než to všetko pominie podobne ako ony samotné. Až potom prichádzajú tie ostatné náplne života. Základom však vždy boli pre mňa chvíle, ako som ti už toľkokrát spomínala, a toto bol ten hlavný dôvod. Že aj keď sa všetko ostatné pokazí, zmizne, skomplikuje, aj keď hocijaký z tých momentálnych zmyslov stratíme, oni tu vždy sú, každú sekundu, jednoduché a malé a pominuteľné, ale vždy prítomné, ak sa človek sústredí.

A zrejme práve preto, za celý život, čo si pamätám, som bola najviac v pokoji práve tu v Anglicku. Najviac ponorená v momentoch, najviac v pokoji sama so sebou, najviac cítila zmysel, pretože boli všade okolo, bolo ich toľko a ja som ich tak veľmi dokázala vnímať. A tak teraz, keď sa to blíži ku koncu, znovu hrozí, že sa mi to rozpadne než to (snáď) zase niekde poskladám a nájdem prostredie, kde ich znovu budem môcť zozbierať dostatok. Budem si musieť zariadiť život odznova a niekedy nepomáha, že som na seba veľmi náročná v tom, aby ten ďalší krok bol vždy emočne aj logicky správny. Chcem si veriť, že budem kráčať ďalej správne, ale nemení to nič na tom, že v týchto situáciách tieto pocity prichádzajú a niekedy ťažia a človek sa s tým musí zmieriť.

Vnímam teraz citeľne, ako sa blíži čas pozbierať ten život so starými aj novými kúskami čo sú tu okolo mňa, zovrieť ho v náručí a vydať sa na novú cestu. Ale ešte mám mesiac. Za ten čas sa ešte môžem zhlboka nadýchnuť a nazbierať tých kúskov o pár viac. Možno raz, keď ich v budúcnosti začnem zo seba zase strácať, budú to práve tieto, čo ma udržia pokope.

17/08/18 – Piatok

Podobne ako s Parížom, ani tentoraz si vôbec neuvedomujem, že idem o chvíľu do Amsterdamu. Ale asi sa za to ani nemôžem viniť, lebo nemám na tieto pocity veľmi čas. Vždy do poslednej chvíle pracujem, aby som si čo-to našetrila a cez voľný čas sa zase snažím dohnať svoje veci. Takže pokojné pozeranie na kufre a tešenie sa koná vždy až na poslednú chvíľu.

18/08/18 – Sobota

Och, dnes bol ďalší veľmi pekný deň, z ktorého mi útržky zostanú v spomienkach.

Užila som si lenivé doobedie, kedy som za zvuku klopkajúceho dažďa na okná a parapety leňošila, pozerala, túlila sa s Wilbom a užívala si kompletné voľno. 

Wilbo bol šťastný, že sa na lúky vrátili jeho ovčie spoločníčky...
Wilbo bol šťastný, že sa na lúky vrátili jeho ovčie spoločníčky... 
...tie však neboli veľmi šťastné, že znovu vidia jeho.
...tie však neboli veľmi šťastné, že znovu vidia jeho. 

Neskôr som zo seba spravila človeka, zobrala Báru a išli sme spolu do kina. Na sfilmovaného macka Pú, po rokoch s McGregorom. Nečakala som od toho veľa, chcela som len pekný večer a niečo oddychové, ale nakoniec to pre mňa znamenalo viac, než som si uvedomila, že by mohlo. Okrem toho, že film bol veľmi pekný a nostalgický, s humorom, ktorý nebol silený a teda nesklamal, tak tou finálnou bodkou, ktorú by som nikdy nevnímala tak osobne, kedyže tu nestrávim rok, bolo práve to anglické prostredie. Možno mi to už lezie na mozog, ako do seba chorobne nasávam všetko to okolo, keď mi na krk dýcha odchod, ale hrialo ma to pri srdci. To, keď som si uvedomila, aké mi to tam je všetko známe. Miesta, ktoré poznám a pri ktorých mám pocit, akoby hovorili o niečom z domova, jedlá, ktoré sú už tak typické, štýl, humor, vyjadrovanie, všetko. Celé to na mňa pôsobilo, akoby to natáčali v prostredí mne známom, blízkom, nie “niekde v Anglicku”, kde by som ešte pred rokom na to pozerala z domova a bol by to cudzí svet.. Celé to tam aj tu je proste domov. A potom si človek uvedomí, že o chvíľu nebude. Takže celá tá nostalgia ma zavalila prekvapivo silno aj s týmto bonusovým faktorom.

Bolo to proste pekné. Aj to ako sme kráčali s Bárou večerným Brightonom v rovnakých mikinách, s podobným humorom a myslením, dali si plechovku alkoholu na stanici, ohovárali a smiali sa spolu a zase zisťovali v čom sme podobné. Bude mi to chýbať. Od tých miest a ulíc, cez tie stanice a známe zelené vlaky a naše výlety s nimi až po tie plechovky alebo horúce čokolády v rukách. A uvedomujem si to už naozaj stále, stále, stále.

Ach, už ma chytajú odchodové výlevy, ale ešte sa musím tlmiť. Ešte to má chvíľu čas. Nič to ale nemení na tom, ako veľmi to odrazu vnímam. Myslela som, že to bude pár zábleskov takýchto uvedomení, ale dnes, keď som tam sedela na stanici, ktorá bola stotožnením odchodov a príchodov, som si naplno uvedomila, že ten pocit sa vo mne naozaj už permanentne usadil a bude ma sprevádzať po zvyšok mojich dní. A bude pravdepodobne iba získavať na sile.

19/08/18 – Nedeľa

Middle sme sa prebili s Bárou až do konca a na týždeň je to poslednýkrát. Ak sa pýtaš, tak nie, stále mi absolútne nedochádza, že idem zajtra do Amsterdamu. 

Napriek tomu, že už som z týchto tešení a “pred” pocitov tu niečo našla, stále mi chýbajú také tie… dlhšie, výraznejšie. Keď som sa ako dieťa už niekoľko dní dopredu tešila na veci a nevedela som, čo so sebou. A to vtedy stačilo, že sme išli na výlet do ZOO, nie do jednej z mojich vysnívaných destinácii. Ale to nevadí. Aspoň tie prítomné momenty vnímam zase hlboko, ak aj tie prichádzajúce vždy nie.

Sophie dnes zomrela mama. Keď som sa s ňou rozprávala a slzili sme spolu obe, zase som si uvedomila, ako sa ma týkajú osudy týchto ešte nedávno neznámych ľudí a aké zvláštne je, že o chvíľu budú po tom všetkom zase takí vzdialení. 

Na dnes som sa nakoniec však len zhlboka nadýchla a pokúsila sa celé to vnímanie prichádzajúceho konca odložiť ešte o kúsok ďalej – alebo aspoň trochu do úzadia. Radšej sa idem sústrediť na to, že ako povedal Dave dnes – ťažím tu z toho maximum. A plánujem v tom ešte chvíľu pokračovať. Ešte ma tu čaká mesiac, ešte som tu. 

Aj keď teraz budem zase chvíľu zbierať zážitky inde. Pretože amsterdamské domčeky už čakajú.

Tereza Krajčová

Tereza Krajčová

Bloger 
  • Počet článkov:  34
  •  | 
  • Páči sa:  587x

Vždy som mala radšej dážď ako slnko. Noc radšej ako deň. A zo všetkého najradšej tie malé okamihy, ktoré sú nakoniec to najpodstatnejšie. Zoznam autorových rubrík:  Anglický denníkCestovanieLiteratúra Súkromné

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu