Anglický denník: 20. Veci sa balia, náhrady hľadajú a srdce ticho puká

Ako sa pripravuje na odchod z vášho osobného raja? Dá sa na také niečo vôbec pripraviť?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Viac ako tri roky dozadu som si po škole zažila môj vysnívaný rok v Anglicku. Spočiatku ma k tomu sprevádzala trochu tŕnistá cesta, keď tento môj “sen” začal skôr ako nočná mora. Usadila som sa ako operka v Birminghame, druhom najväčšom anglickom meste, a s mojou novou rodinou som si vôbec nesadla. Absolvovala som prvé pocity stratenosti, zodpovednosti, aj osamelosti, keď som si to musela vyriešiť aj zvládnuť sama. No po troch týždňoch som nabrala odhodlanie presunúť sa inam, vymeniť upršané mesto za slnečný vidiek na juhu blízko oceánu a starostlivosť o dieťa za dvoch psov. Vtedy sa začal život v mojom osobnom raji. Písala som si v tom čase denník z každého dňa, ktorý som chcela spracovať do blogu, no až doteraz som sa k tomu nedostala. Zážitky preto prinášam trochu oneskorene, ale vďaka denníkovým zápiskom sú stále rovnako čerstvé a osobné. 

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Predchádzajúcu časť si môžete prečítať tu.

(26/08 – 11/09/2018)

Dlho sa okolo mňa obšmietali odchodové pocity, dlho som ich v rôznych podobách a silách vnímala aj o nich písala. Od tých náhodných uvedomení ako čas plynie, cez to postupne ešte zvýšené vnímanie okolia, ako sa čas krátil, až po tieto dni, kedy už odchod prestal byť len v mojej hlave, ale začal sa zhmotňovať aj okolo – v zbalenej krabici, nájdenej náhrade alebo jednosmernom lístku domov.

Už pred ním nebolo kam ujsť.

“Tie chvíle”, keď sa odchod zhmotní

(26/08 – 02/09/18 – Nedeľa – Nedeľa)

Cesta z Amsterdamu naspäť do anglickej domoviny počas noci nebola zlá. Síce som mala klasický nedostatok spánku, ale celý čas som si čítala a ubehlo to.

Skryť Vypnúť reklamu

Bol tam pre mňa tiež jeden z tých zapamätateľných okamihov, keď sme do Anglicka išli v noci trajektom. Byť obklopená tou čiernou masou oceánu čo sa spája s rovnako čiernou masou oblohy bolo zaujímavé. Akoby sa to zlialo dokopy a človek existoval v úplnej ničote. 

Premýšľala som počas sedenia pri okne a pozerania do čiernoty aj nad tým, ako som si už vcelku zvykla cestovať sama. Keby mi prednedávnom niekto povedal, že pôjdem sama autobusom do Paríža cez Londýn, že budem sama cestovať trajektom alebo sama prvýkrát letieť a ešte k tomu z Viedne, tak by mi prišlo nevoľno len pri predstave všetkých tých možností stratenia sa, toho čo sa môže pokaziť a ako by som to sama zvládla. Teraz už to bola normálna vec. Síce sa občas objavili nejaké obavy, ako vždy pri všetkom, čo človek chce, aby prebehlo v poriadku, ale bola som oveľa zmierenejšia s osudom, že predsa sa to nejako vyrieši a ten svet funguje (aspoň v Európe) rovnako aj inde, nie len doma na Slovensku. 

Skryť Vypnúť reklamu

Nie som si ale istá, nakoľko pokojná by som bola, keby sa mi napríklad vybil telefón, pretože vždy a všade som bola závislá od gpsky, ktorá bola hlavným zdrojom nielen môjho smeru ale aj duševného pokoja. Kým som mala ju, mohla som ísť kamkoľvek. 

Bola som ale veľmi rada za to, že som odrazu nemala problém sa sama pohybovať po staniciach a letiskách v cudzích a veľkých mestách a orientovať sa. A hlavne, že som sa nebála sama cestovať. To mi dodávalo  sebaistoty a to sa vždy zíde. Obzvlášť, ak ste vnútorne panický introvert, vtedy to môže byť takmer život zachraňujúce, že sa vám nezrúti svet vždy, keď máte vyjsť z komfortnej zóny.

Skryť Vypnúť reklamu

Udomácnenie sa naspäť v Anglicku mi samozrejme nezabralo veľa času. Spokojná po výlete, že som si vyškrtla ďalšie miesto zo zoznamu a mám zase raz pekné zážitky z iného kúska sveta, som sa ponorila naspäť do toho anglického. O to s väčšou vervou, že odchod po mne už skutočne naťahoval ruky.

27/08/18 – Pondelok

Mesiac. Už len presne mesiac a budem odchádzať. 

Neviem vôbec dobre opísať, aké to je zvláštne. Len tá predstava toho a počiatočné pocity. A zároveň to stále plne nespracovávam a možno to tak zostane až do konca. Čas sa nad tým viac zamýšľať bude neskôr, ale predsa len som dnes chvíľu pozerala na ten dátum a cítila sa zvláštne, že to je už tak blízko. Kam ten rok zmizol, kam sa stratili všetky tie mesiace, než prišiel tento posledný.

Prežila som dnes Middle a Báre som odovzdala plyšáka Iáčka z Amsterdamu. Aby tu mala za mňa nihilistickú náhradu a spolusťažovateľa, keď odídem. Je to vcelku smutné, vidieť a cítiť už tie naozajstné záblesky blížiaceho sa odchodu aj v okolí, vonku, nielen vo svojej hlave.

Mala som dnes zase raz akési nijaké nálady. Nevedela som, či sú to hormóny, alebo to vyplýva práve zo všetkých tých zmiešaných pocitov, čo teraz mám, a ktoré je ťažké usporiadať, tak si bublú niekde pod povrchom. Trávila som teda čas pri jedle, kakae, pozeraní a čítaní, aby som to aspoň strávila príjemne, keď už to musí byť. Na dnes som si zvyšnú prokrastináciu odpustila.

28/08/18 – Utorok

A dnes som bola neskutočne produktívna.

Zvládla som odrobiť Middle, dopísať čo som potrebovala, zvládla som pretriediť všetky fotky z Amsterdamu, ktorých zase bolo na tisíce, aj ich vybrať a upraviť a pridať, zvládla som napísať tatérovi, ku ktorému sa chystám než odídem a zvládla som aj pridať inzerát na hľadanie náhrady. 

Chvíľu som na to zase ticho pozerala podobne ako včera na ten dátum, spomínala, ako som vtedy v Birminghame ja natrafila na ten osudný inzerát so starostlivosťou o psov na juhu Anglicka a ako mi to zmenilo život. Premýšľala som pritom, komu ho zmení teraz a tiež, čo bude ďalej so mnou. Už sa naozaj nedajú všetky tieto myšlienky ignorovať, už prišiel ich čas musím sa s nimi zmieriť. 

29/08/18 – Streda

Veľmi som nezaháľala ani dnes. Robila som preklady, zvládla sa venovať cez hry kamarátom a jediné, čo to pokazilo, bol ďalší zvláštny stav. Tentoraz si nemyslím, že to bola panika, to už aspoň trochu poznám. Nie, že by nemohla nabrať aj iné podoby, ale vzhľadom k tomu, že som zostala vcelku pokojná, aj keď ma to vystrašilo, tak jej to zrejme nebudem pripisovať. 

Sedela som zaujatá prekladaním a odrazu sa mi všetko rozhýbalo, roztočilo a mala som pocit, že odpadnem. Tak som sa postavila, že aspoň vyjdem z izby, aby ma niekto prípadne skôr našiel. Kráčala som ako opilec, vôbec som nemala dobrú motoriku, ale dostala som sa až k vchodovým dverám, kde som sa usadila na studenej podlahe, hladkala Wilba,  čo sa vedľa mňa usadil tiež a upokojovala sa. To sa mi viac-menej podarilo a nejako výrazne sa to nezopakovalo, ale stále som cítila, že niečo nie je úplne dobre. Akoby ma niekto ovalil po hlave a ešte som mala následky. Pokazilo mi to užívanie si toho upršaného anglického dňa. Ale asi by som si pri sebe mala na takéto pokazenia zvyknúť, že áno, tak som to zvládla aj s tým.

30/08/18 – Štvrtok

Hneď ráno sa so mnou asi dvakrát ešte v posteli všetko zatočilo, tak som v nej zostala o niečo dlhšie. Pripísala som to nateraz zase raz chrbtici alebo nízkemu tlaku a dúfala, že tentoraz to pri tom aj zostane.

Cez deň mi písala Bára, že s Eileen majú podobné stavy. Trochu ma upokojilo, že nie som sama, aj keď to môže byť len náhoda. Ale snáď to tentoraz naozaj nie je žiadne vážnejšie nebezpečenstvo, čo ma potom bude mesiace otravovať, ako to bolo s tými poslednými. Už z toho mám paranoje. 

Hnevá ma akurát to, že vždy keď sa cítim takto zdravotne ohrozená, mám chuť byť doma, pochodiť doktorov a vyriešiť to, odkiaľ to stále pramení. Keďže si ale chcem ten posledný mesiac tu užiť a plne vnímať, tak ma to od toho odpútava a protirečí si to, a potom ma to frustruje. Tak sa budem snažiť to ignorovať a uvidíme ako to pôjde. 

Veľakrát, keď som mala problémy, musela som potláčať tú túžbu byť “v bezpečí” domova, ktorej sa akosi nedalo úplne zbaviť. Človek v takých situáciách pocíti tú cudzosť zahraničia, nech mu už pripadá akokoľvek blízke. Pravdepodobne sa to po dlhšom čase môže zmeniť, keď sa človek skutočne zabýva, u mňa sa to však po roku úplne nestihlo stať. A po mojich doterajších skúsenostiach s anglickým zdravotníctvom som nemala vôbec chuť tam riešiť ešte nejaké ďalšie problémy.

Bola som napriek tomu vcelku produktívna a vonku bolo pekne, tak som to využila aj na užívanie si okolia. Bolo slnečno, vzala som teda Wilba a knižku a išli sme sa prejsť. Sedela som na našej lúke a užívala si ten pohľad. Len ticho, šum trávy, Wilbovo odfukovanie a výhľad na anglický vidiek.

Keď som kráčala preč a v ušiach mi hrala hudba, obzrela som sa a videla som moje ja z minulého roka, ako tu začínalo, kráčalo tou istou cestou a našlo svoj prvý štvorlístok. Pamätám si živo tie pocity a často teraz vidím práve toto moje počiatočné ja, ako tadiaľto chodí, všetko vidí oveľa jasnejšie než videlo predtým a pomaly sa tu udomácňuje. Vždy som vedela, že ju tu nechám za sebou a že sa tu zostane prechádzať navždy a toto sú práve tie dni, kedy už pomaly začínam cítiť, ako sa odo mňa oddeľuje a chodí si po svojom. Bolo to krásne a trochu smutné. Celá tá scenéria aj situácia. 

31/08/18 – Piatok

Celú noc som sa točila ako opilec. Aj som zostala doma z práce. Bolo mi veľmi zle, bola som nevyspatá a napoly odhodlaná ísť na pohotovosť, aby ma vyšetrili ešte tu. To posledné ma samozrejme prešlo. Ešte to nebolo natoľko zlé, aby ma to prinútilo riešiť tu doktorov. Tak som sa nakoniec rozhodla spraviť to ako vždy – dúfať, že to prejde. A trochu sa to podarilo.

Poobede som si pospala s Wilbom v posteli, bez točenia, a keď som sa zobudila, cítila som sa lepšie. Tak možno to zdravie ešte chvíľu vydrží, než mi spadne na hlavu. Venovala som si teda dnes pokojný deň a oddych, aby som moje telo priveľmi neprovokovala. Len som si čítala a nakoniec som aj bola spokojná – po čase znovu plne ponorená do knižného sveta. Ani som nemala potrebu vychádzať.

01/09/18 – Sobota

S Bárou sme premrhali našu spoločnú voľnú sobotu, keďže sme obe strávili pol dňa v posteli, zase sa raz hrabajúc z našich zdravotných problémov. Typické, ako dve dôchodkyne. Ale tak… síce na diaľku a s problémami, ale dá sa to kategorizovať, že sme ju mali spoločnú, nie?

Dnes som sa prestala točiť. Aj sa to bojím napísať. Ale dúfam, že to tak zostane.

Vonku bolo neskutočne pekne, tak som si spravila raňajky (na obed) a natiahla sa na dvore na slniečku aj s knihou. Bolo to milé, sedieť tam s vyloženými nohami na dvore, za chrbtom mi békajú ovce a neskôr Dave otvorí okno, aby mi veselo zakýval v nočnej košeli a s novinami v rukách, kým Wilbo mi spí po boku. Ach. Môj domov. 

Neskôr som si zbalila polovicu svojich vecí do krabice, zalepila ju a je tu pripravená na odoslanie. Musím niečo poslať aj zvlášť, keďže sa mi veci za ten čas nahromadili. A znovu som na to chvíľu pozerala. Začínam tieto situácie volať že “tá chvíľa”. Tá, kedy ma odrazu  zaplavuje o niečo viac to uvedomenie si odchodu, ktorý inak stále vyzerá akosi nereálne, no odrazu mám jeho dôkazy hmatateľne pred sebou. Premýšľala som nad vecami v krabici, ktoré budú cestovať inam, kde ich potom zase rozložím a ako budem cestovať chvíľu po nich aj ja a budem tam musieť nejako rozumne rozložiť aj seba. Zvláštne, zvláštne. Všetko.

A nakoniec som asi do polnoci zase nevedela odložiť knihu. Aj som ju dočítala. Mám veľmi rada knihy a ich svety a chýbali mi. Bola som tak ponorená vo svojom príbehu, že som na chvíľu vypadla z čítania tých iných. Ale treba to občas skombinovať. Ak by som to vzala zo psychologického hľadiska, tak mám pocit, že ten odchod akosi podvedome vnímam ako odchod z mojej rozprávky a návrat do reality, tak možno preto sa začínam zase automaticky utiekať viac k tým vymysleným svetom. 

02/09/18 – Nedeľa

Znovu raz Middle. Trochu mi sťažovala prežívanie predstava, koľko dní po sebe ma tam teraz čaká. Ale potrebujem si ešte niečo na záver zarobiť, takže už to nejako zvládnem.

Točenie sa mi nevrátilo aj keď nie som úplne v pohode, ale ak sa to nezhorší, tak toto prežijem. Minimálne kým sa vrátim domov. 

Doma som na chvíľu vyvetrala Wilba a usmievala sa, kým som sledovala jeho šťastné behanie po poliach. Bol ako malé dieťa. Skákal, radostne štekal, behal ako bláznivý. Užíval si pekný deň a vietor v srsti. Tiež by som si potrebovala osvojiť viac takého rozpoloženia. Mám pocit, že sa máme od psov ešte veľa čo učiť. 

Jesenný cintorín v Alfristone.
Jesenný cintorín v Alfristone. 
Obrázok blogu

Priprav sa, zlomené srdce prichádza

(03 – 11/09/18 – Pondelok – Utorok)

Deviatka na mieste, ktoré patrí mesiacom, pre mňa znamenala jediné. Blížiaci sa odchod. Tieto dni už sa nedal nevnímať, nedalo sa jeho dych na krku zatláčať do úzadia a čím viac dni plynuli, tým sa to všetko len práve naopak, pretláčalo viac do popredia. Stíhala som si užiť moje lúky, drať chrbát v kaviarni aj mať pekný zážitok z tetovania, ktoré sa mi navždy zviazalo s tým dňom a tým miestom. 

Cítila som však vo vnútri mierne chvenie strachu a ľútosti, keď som sledovala chvíle a miesta a ľudí, ako okolo mňa plynú, pretože som vedela, čo prichádza. Posledné razy. S tým všetkým a s nimi všetkými. Mala som chuť pretočiť ručičku hodín, ale čas sa oklamať nedá a plynie neúprosne rýchlo práve vtedy, keď si prajeme opak. Nakoniec teda nastal deň, kedy som musela pozbierať odhodlanie niesť zodpovednosť za svoje rozhodnutie odísť a pripraviť sa na všetky smútky a ľútosti, čo s ním (a tiež ešte teraz pred ním) mali prísť. Bolo to naozaj ako pripravovať sa na rozchod. Len v širšom merítku – nie s jedným človekom, ale úplne celým momentálnym životom a všetkým v ňom.

03 – 05/09/18 – Pondelok – Streda

Dni v práci sa mi neprežívali ideálne, chrbát, migrény a závrate stále kraľovali a sťažovali mi užívanie si dní. Napriek tomu som dokázala byť aj produktívna, aj sa dostatočne kochať okolím a ignorovať to aspoň koľko sa dalo.

Budú mi chýbať tie prechádzky tu. Keď počúvam hudbu, čo ťa akosi núti viac vnímať tú krásu sveta. Kráčam si medzi poľami, smejem sa na Wilbovi čo cez ne behá a závodí s vetrom a obloha je plná lietajúcich kŕdľov kačíc a lúčiacich sa lastovičiek. Tak to tu ľúbim, až to niekedy bolí. 

06/09/18 – Štvrtok

Dnes som za seba našla náhradu. Mám z nej dobrý pocit, ale aj tak je to zvláštne. Nateraz som to ale nechala tak. Čakalo ma totiž tetovanie.

Človek sa ocitne na zaujímavých miestach. Okolo piatej som dorazila po práci do Brightonu a stretla môjho českého tatéra – kamarát momentálnej operky v bývalej rodine Báry. Nemôžem povedať, že som z prvých dojmov bola úplne unesená. Chvíľu ma vláčil po Brightone, lebo si ešte potreboval niečo vybaviť a ešte k tomu som mu na úvod požičala štyridsať libier a tak napoly myslela, že už sa mi nikdy nevrátia. 

Neviem, či ma teda utešilo, že mi za tento dobrý skutok chcel spraviť tetovanie zadarmo, alebo vystrašilo, že či vôbec bude aspoň trochu kvalitné, ale tak som si povedala, že sa nechám prekvapiť. Vafajčil si teda jointa a viedol ma busom do nejakej, pre mňa neznámej časti Brightonu, vcelku ďaleko od centra. Nie že by som občas mala pochybnosti o tom, či sa vôbec vrátim živá, ale mala som. Samozrejme ma to ale nezastavilo. Mám niekedy pocit, že ma Anglicko akosi otupilo voči vnímaniu nebezpečenstva.

A nakoniec sa oplatilo. Peniaze som dostala naspäť a tetovanie zadarmo k tomu. 

Celé to miesto bolo ako také mestečko v meste. Ohraničené útesom – nebol ten útes pri mori, ale nad nimi. Taký samostatne oddelený svet a vyzeralo to super. Bývali tam v „kontajneroch“ na vode, kde otvoríš dvere a vidíš rovno pred sebou more a zaparkované lode. Malo to atmosféru. Bolo zamračené, mrholilo, počula si cinkanie lodí, tetuje ťa neznámy týpek v neznámej časti Brightonu, kým sa pri pive rozprávaš s jeho spolubývajúcim. Bol to celkom zážitok. Také že... kde sa všade človek ocitne. 

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Som za to veľmi rada, pretože nie len že má to tetovanie význam pre mňa samé osebe, ale ešte k tomu sa mi s ním bude viazať rok v Anglicku a táto spomienka.

Aj ten Brighton mal na záver super atmosféru. Večerná obloha bola temná ako pred apokalypsou, teplé  svetlo nočných lámp s tým kontrastovalo, na nohe nové tetovanie, v ušiach melancholická hudba… zapamätateľný deň. Tie sú moje obľúbené. 

07/09/18 – Piatok

Mám z dnešného dňa peknú fotku. 

Oberala som si maliny a zrazu som sa tak rozhliadla okolo seba... a videla som rozprávkový obrázok. Slnečný septembrový deň, na lúke za domom ovce, miska malín, dva psy obšmietajúce sa okolo nôh, kopa nasekaného dreva a vyzeralo to ako z nejakého malebného filmu. Len lepšie. Pretože to bolo reálne. 

Obrázok blogu

Ani po tom roku stále nechápem, aké som mala šťastie, že som sa tu nakoniec ocitla. Oceňujem aj teraz, blízko záveru, že som to nevzdala a hľadala ďalej. Že som so stiahnutým chvostom neušla a dopriala si tak rok nového života a sveta a čas sa dať dokopy a pozrieť na veci inak, než sa vyberiem zase na inú cestu. 

Bavia ma tie chvíľky. Keď tu stojím, na dvore, na poli, na pláži... a len sa pozerám. A vidím. A cítim. A stačí to. 

Dúfam, že túto schopnosť nestratím.

08/09/18 – Sobota

Priznávam, že dnes som zase celé doobedie prokrastinovala. Kúpila som si lístky domov a prišla znovu “tá chvíľa” kedy som musela spracovávať, že už nekupujem žiaden spiatočný. Cítila som sa z toho celý deň trochu nesvoja, akoby som niečo nedokončila, akoby som mala ešte niečo spraviť – v tomto prípade vybaviť aj ten lístok späť. Musela som to potláčať a niekoľkokrát si vysvetliť, že nie, naozaj sa už tentoraz nebudem vracať. A znovu a znovu tento fakt prijímať. 

Okolo tretej som potom vyzdvihla Báru z Middle a išli sme spolu naposledy spoločne do Brightonu. Trochu sme pochodili po nákupoch a potom sme s ciderom ulovili chips s nugetkami a usadili sa medzi čajky. Fúkalo ako už dávno nie, takže to nebolo veľmi príjemné, ale zároveň to bolo už také typické pre tento čas. 

Práve takto pred rokom som sedela na pláži s bývalou operkou, keď mala odísť ona, bolo zamračené a fúkalo a v rukách som zvierala horúcu čokoládu. Všetko som to tu mala pred sebou. Teraz sme naposledy sedeli na pláži s Bárou a už s vedomím, že to mám všetko za sebou. A je to zvláštne, pretože keď si spomeniem na tie naše nekonečné chodenia vlakmi s plnými taškami, čo sa nám zarezávali do prstov, posedenia s čokoládou alebo s ciderom medzi čajkami a farebnými kameňmi, naše pravidelné soboty buď tu alebo v Eastbourne, či pršalo alebo fúkalo alebo bolo horúco a slnko pražilo... všetky sa mi prevalia hlavou s takým tým pocitom, že to je niečo blízke, niečo známe, niečo čo poznám, čo som dokola zažívala, čo sa stalo domovom. A čo už možno nikdy nezažijem. 

Ako vždy, prinútilo ma to cítiť ten slaný vzduch o niečo viac a zatlačiť nohy do kameňov o niečo pevnejšie v túžbe, aby ma nikam nepustili. Oni však vedeli, že to rozhodnutie je moje a tak keď prišiel čas, nechali ma ísť.

09/09/18 – Nedeľa

Prežitý deň na Middle. Už ma po tomto čaká len jedna nedeľa. Na jednej strane je to jedna z tých vecí, čo sa teším, že budem mať za sebou a budem sa doma chvíľu váľať na gauči... na druhej strane si potom predstavím, že ktovie akú prácu a partiu a plat budem mať na Slovensku, kde potrebujem aspoň chvíľu zostať kvôli vybavovaniu vecí, a je mi jasné, že aj za týmto tu ešte možno zaplačem.

Ale stále si uvedomujem, že ak to doma pôjde všetko zle, môžem sa vrátiť sem. Je to utešujúce.

10/09/18 – Pondelok

Zvládla som dnes Middle a nejaké to večerné upratovanie, keďže Sophie zajtra prichádza. Skončili tak časy vyspávania a zanedbávania niektorých činností. Inak som bola dosť zničená, chrbát ma máta ešte viac než doteraz. Zaháňala som to teda večernými hrami s kamoškami a bola rada, že ich mám. A že sa po čase zase čoskoro uvidíme. 

Aj sa teším na niektoré veci, nie že nie, ale ten smútok pri predstave odchodu prevláda.

11/09/18 – Utorok

Tieto nekonečné  dni v Middle ma začínajú dobiehať na únave, ale už to dokopem. Sophie už je doma a je to pohoda aj s ňou. Bude mi chýbať, baba jedna energická.

Medzitým všetkým som si tiež uvedomovala, že zajtra sme s Bárou posledný deň na Middle spolu a trochu ma to začínalo deptať.

Už som cítila vo vzduchu ten prelom, kedy to uvedomovanie si odchodu prestane byť zatlačené v úzadí a nebude to len pár “tých chvíľ”. Posledný deň na Middle s Bárou značil koniec jedného z veľkých aspektov môjho anglického života a teda aj začínajúci koniec toho celého. Po ňom sa posledné razy mali už iba zbierať a v tú utorkovú noc, kým som sedela na mojej stoličke za bielym oknom a hľadela z neho na tú moju milovanú pastelovú oblohu Anglicka, som to skutočne pocítila, že už je to tu. 

Tak som sa zhlboka nadýchla jesenného vzduchu, ktorý bol znovu ako vtedy, keď som sem prvýkrát prišla a pripravila som sa na všetky nadchádzajúce rozlúčky. A na moje zlomené srdce. 

Tereza Krajčová

Tereza Krajčová

Bloger 
  • Počet článkov:  26
  •  | 
  • Páči sa:  413x

Vždy som mala radšej dážď ako slnko. Noc radšej ako deň. A zo všetkého najradšej tie malé okamihy, ktoré sú nakoniec to najpodstatnejšie. Zoznam autorových rubrík:  Anglický denníkSúkromné

Prémioví blogeri

Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Adam Valček

Adam Valček

6 článkov
Skryť Zatvoriť reklamu