reklama

Anglický denník: 21. Posledné razy, ktoré mi zlomili srdce

Malé aj veľké rozchody s miestami, ľuďmi aj zvieratami, ktoré mi pri odchode zlomili srdce.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Viac ako tri roky dozadu som si po škole zažila môj vysnívaný rok v Anglicku. Spočiatku ma k tomu sprevádzala trochu tŕnistá cesta, keď tento môj “sen” začal skôr ako nočná mora. Usadila som sa ako operka v Birminghame, druhom najväčšom anglickom meste, a s mojou novou rodinou som si vôbec nesadla. Absolvovala som prvé pocity stratenosti, zodpovednosti, aj osamelosti, keď som si to musela vyriešiť aj zvládnuť sama. No po troch týždňoch som nabrala odhodlanie presunúť sa inam, vymeniť upršané mesto za slnečný vidiek na juhu blízko oceánu a starostlivosť o dieťa za dvoch psov. Vtedy sa začal život v mojom osobnom raji. Písala som si v tom čase denník z každého dňa, ktorý som chcela spracovať do blogu, no až doteraz som sa k tomu nedostala. Zážitky preto prinášam trochu oneskorene, ale vďaka denníkovým zápiskom sú stále rovnako čerstvé a osobné. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Predchádzajúcu časť si môžete prečítať tu.

(12 – 27/09/2018)

Prišli posledné dni, posledné chvíle. Ak mi predtým občas chýbalo nejaké uvedomovanie si vecí, čo sa diali alebo stať mali, teraz tomu tak nebolo. Odchod som si uvedomovala tak neustále a plne ako sa len dá. Vnímala som preto celým bytím každú prchavú sekundu. Obzvlášť ak som vedela, že to je tá posledná, preciťovala som to v mojom vnútri všetko. Prešla som si tak pocitovo pre mňa veľkým množstvom menších aj väčších rozchodov. S miestami, ľuďmi, zvieratami. Po niektorých zostali jazvy, ktoré cítim doteraz.

Trávila som tieto dni klasickými prechádzkami, z ktorých som sa často nevedela prinútiť vrátiť. Veľa času som chodila po mojich “lúkach predstáv” počas atmosferických rán a za umrholeného počasia, ale aj za slnečných lúčov, v ktorých sa po novom vyhrievali kŕdle divých husí. Sedeli tam v tom vychádzajúcom slnku, potom sa zdvihli, s hukotom nám preleteli nad hlavami a kreslili na oblohe rôzne tvary. Zvykla som si už na tú zvláštnu kombináciu kŕdľov čajok a vrán, ktorá mi vždy prišla veľmi kontrastná – akoby patrili do iných svetov a nemali tam čo robiť bok po boku – a husi tomu už len dodali na zvláštnosti. Vedela som stráviť veľa času tým, že som to divadlo s Wilbom po boku sledovala.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Uvedomovala som si stále veci, ktoré mi budú chýbať. Veľakrát som sa pozastavila a na niečo dlhšie hľadela, zatiaľ čo mi zvieralo vnútro. Ako keď som prichádzala domov z práce v kaviarni a pozrela na ten útulný dom, ruže čo sa po ňom načahujú a vŕzgajúci štrk pod topánkami, ktorý privolá Wilba s Jacksonom, aby sa na privítanie vyrútili z dverí. Ten kvalitný cider čo som sa občas po práci zastavila kúpiť na pumpe, všade pohodené noviny a pokoj anglického večera. Aj sedenie za starým stolom so sviečkou, rozpísaným denníkom a pustenou hudbou, kým mi Wilbo odfukuje za chrbtom. Desiatky a desiatky chvíľ, ktoré ma prinútili pozastaviť sa tieto dni nie len vo vnútri ako zvyčajne, ale aj navonok, kedy som často len zostala stáť na mieste a len hľadela na to, vnímala a cítila, kým to ešte bolo.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Veľakrát som po prechádzke len hľadela na ten dom a nechcela z neho odísť.
Veľakrát som po prechádzke len hľadela na ten dom a nechcela z neho odísť. 

Čo sa vnútorných procesov týka, tiež sa ich pár vystriedalo.

Keď som začala premýšľať nad ďalším životom, mala som po tom pokoji chuť zažiť pre zmenu niečo divokejšie. Mala som pocit, že mi chýba akási zameškaná bláznivá mladosť, pretože ten starý mozog v mojej hlave ma svojím neustálym premýšľaním často ubíjal a mala som pocit, že je treba ho niečím prebiť. Tento rok sa mi podarilo ho trochu utíšiť v tom pokoji, čo v mojom anglickom domove vládol, ale keďže ten mal čoskoro skončiť, bolo načase vybrať zase nejakú taktiku a k tejto inklinovali moje myšlienky. Nech som ten pokoj akokoľvek milovala, aj toto sa s ním stávalo – že niekedy ho bolo príliš a mala som chuť si to pre zmenu vynahradiť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Tiež ako som si uvedomovala, že už zrejme nič z týchto anglických dní nezažijem, dochádzali na mňa z toho odvodené uvedomenia. Ako keď mi naplno došlo, že už nikdy napríklad nezostanem doma zo školy ako malá pozerať rozprávky alebo staršia seriály s tým blaženým pocitom flákania sa. Že už mám za sebou nielen detstvo ale aj školské časy. Takže to, čo ma malo zaplaviť počas ukončenia školy pred rokom, ma zaplavovalo až teraz. Nie že by mi chýbala tá škola, ale odrazu som si uvedomila, že definitívne skončilo to školské obdobie, ktoré som vlastne žila celý život doteraz. Že už som vo veku, kedy sa za mnou začínajú uzatvárať kapitoly. Že už mám niektoré veci definitívne za sebou a už ich nezažijem a nevrátim sa. Možno je dvadsiatka vek, keď si definitívne človek začne uvedomovať starnutie aj napriek tej mladosti, ktorou ešte oplýva.

Všetko to plynulo z toho, že som si každý deň už bola vedomá toho, že sa uzatvára táto kapitola môjho anglického života, že to všetko budú o chvíľu len spomienky, že už to nikdy v tejto podobe nezažijem, a potom sa mi to takto prenášalo na môj život celkovo. Chvíľu to vládlo mojim dňom ako taký zvláštny fenomén, kedy som si okrem všetkého toho anglického ukončovania odrazu náhodne vybavovala, čo všetko som už v živote možno zažila poslednýkrát. 

Prišli tiež tie kritické chvíle, kedy som začala naplno vnímať blížiacu sa slovenskú mentalitu a z toho plynuli moje rovnako klasické nenávistné výlevy na ľudí celkovo. Prečítala som v jeden konkrétny večer asi opäť raz priveľa komentárov na internete od našincov a dostalo ma to do hlbokej frustrácie nad tým, akým spôsobom veľa z nich premýšľa. Aj anglická mentalita ma hnevala v niektorých veciach, aj mentalita ľudstva celkovo je pre mňa niekedy na zabitie. 

Napriek tomu tu boli skutočne vo veľa veciach progresívnejší ako sú ľudia u nás a prišlo mi to, že na Slovensku sú problémom absolútne základné veci, čo sa týkajú práv iných ľudí, ktoré by snáď mali byť automatické a hlavne byť problémom ani nemali. Mne osobne veľa z nich ani nestojí za zamyslenie a beriem to ako samozrejmosť, kým u nás sú ľudia schopní začať vojnu, lebo sa cítia ohrození vecami, čo sa ich ani netýkajú. Netešila som sa ani trochu. Mám celkovo problém s mojou častou nevôľou až nenávisťou voči nášmu ľudskému pokoleniu. Veľakrát mi príde, akoby som žila v nejakej snovej nočnej more, keď počúvam a vidím, čo ľudia vedia povedať alebo spraviť. Ale občas sa to dá trochu učičíkať – ako sa to stalo tu, v rámci možností. Vedela som ale, že akonáhle sa vrátim domov, môžem na čičíkanie zabudnúť. A niekedy som sa toho tieto dni naozaj citeľne obávala a prehodnocovala svoje rozhodnutie.

Takisto ma už občas zaplavovali ťažšie depresie z odchodu. Jeden večer som strávila celý v takom zvláštnom stave, že všetko na čo som sa domov už aj tešila... ma zrazu prešlo. Ako keď sa prepne program, náhle po tom nezostalo ani stopy. Ako mi chýbali niektorí ľudia a miesta a jedlo, tak nič po tom nezostalo. Akonáhle som si začala uvedomovať, že za chvíľu v tom budem, tak som stratila potrebu, aby mi to chýbalo – lebo veď za chvíľu tam už budem. Tak som zostala iba tak sedieť, že aha. A teraz čo. Prišlo mi vtedy takmer fyzicky nevoľno z toho, ako sa mi nechcelo vracať späť, keď aj tých pár zábleskov tešenia sa úplne vyprchalo. A držalo sa ma to odvtedy aj po zvyšok dní.  

Rovnako sa objavovali pocity, čo pre mňa zaváňali mojím známym nezmyselným nebezpečenstvom. Snažila som sa utešiť, že to je len tým, že nechávam za sebou celý svoj vytvorený svet a budem si musieť poskladať nový. Že je to normálne a prejde to.

No a cez tieto chvíle a myšlienky som sa dopracovala až k dňu, kedy prišla nová operka. Moja náhrada. Keď sa po ceste zobudila, vzala som ju na úvod na prechádzku hore na kopce. Aby som sa mohla naposledy pozrieť zhora na tie anglické lúky. Bol vážne pekný deň, aj keď trochu ufučaný, ale na to som si už zvykla. Dobre sme si pokecali, aj sme si rozumeli, takže som bola rada, že ak už niekomu, tak to prenechávam jej. 

Večer sme potom spolu oddychovali samé v obývačke pri pive, s hudbou v pozadí a hrali sme karty, kým sme pokračovali v rozhovoroch. A bolo to vážne fajn. Nie je to len tak, totižto, dať do rúk niekomu celý svoj svet. Ale vo veľa veciach sme mali podobné motivácie, prečo sme sa tam potrebovali dať dokopy, takže bol čas, aby som to prenechala niekomu ďalšiemu. Ja som tam zlepila toľko kúskov, koľko sa dalo. Bol čas zase pokračovať. Takže som si to pri fľaši piva a niekom novom plne uvedomila – že tam prišiel čas niekoho iného, pretože môj už vypršal. 

A že to je v poriadku.

Mojimi záverečnými dňami vás ale chcem previesť tým spôsobom, akým som ich aj ja najviac vnímala. Prestali byť podstatné dni aj dátumy, plynutie času sa odrážalo v tom, ktorý “poslednýkrát” som práve zažívala a v akom štádiu zlomenosti sa nachádzalo moje srdce. 

Prišiel teda deň, kedy…

Poslednýkrát sme boli s Bárou spolu na Middle.

Na jednej strane som to plne nevnímala, na druhej mi to občas došlo veľmi náhle spolu s uvedomením, že už sa naozaj začínajú moje rozlúčky a prichádza odchod a bolo mi z toho celého smutno. Občas chcelo byť aj uslzeno. Zajtra ju veziem na stanicu a uvidím naposledy, tak už to snáď udržím a nezničím si povesť. Budú mi naozaj chýbať tie naše doťahovačky a srandičky v práci. A tiež tie cesty domov po prašných cestičkách okolo anglických polí, kým sa smejeme na nejakej blbosti. Veľmi mi to bude chýbať.

Poslednýkrát som Báru videla.

Zaviezla som ju na stanicu, zasmiali sme sa, že naše prvé objatie bolo aj posledné – obe máme očividne rady kontakt – a rýchlo sme sa rozdelili, než by sme sa náhodou zaslzili – obe tiež máme rady dávanie pocitov najavo. Aj tak to je zvláštne. Že tie naše spoločné časy skončili. Človek si to neuvedomuje a pri tom aj áno. A keď áno, akosi mám hrču v krku, tak to radšej zase zatlačím niekam do úzadia.

Vždy je zvláštne obrátiť sa na tie spomienky a pochopiť, že už to budú vždy len spomienky. Tak dnes už som pár hodín na Middle prežila bez nej. Eileen ma vypindala, že som bezcitná mrcha, lebo som pri rozlúčke neplakala. Samozrejme to nemyslela zle a vraj si všimla, že sme obe také… pocity-neprejavujúce. To už keď vám povie Angličan, tak je s vami asi zle. Aj keď možno v tom je ten rozdiel – že oni ich často prejavujú neúprimne, a potom si okolie tak nevšimne, že tie skutočné si nechávajú pre seba. Kým my dve neprejavíme pre istotu často ani jedno, napriek tomu, že to pod povrchom je. 

Držal sa ma z toho smútok, občas v popredí a občas v úzadí. Prejavil sa aj večer, keď výnimočne zobrala Wilba na prechádzku Sophie, tak som si sedela v izbe a robila svoje. No potom, hneď ako prišli, dal Wilbo šprinty po schodoch a rovno pred moje dvere, kde nedočkavo škriabal aby som mu láskavo okamžite otvorila. Ako sa ja s tým psom rozlúčim? Až mi je z toho niekedy zle. Wilbo mi zlomí srdce zo všetkého najviac. 

Poslednýkrát som bola sama doma.

Po tých dvoch týždňoch vkuse na Middle som si dovolila len taký jednoduchý oddych a leňošenie. A tiež užívanie si tých jednoduchých vecí. Osamelé varenie so psami, posedenia na gauči, skúmanie toho množstva nekonečných kníh, čo som mala chuť pokradnúť (hrdinsky som odolala, aj keď ma to stálo veľa sebazaprenia), vyjedanie nejakých zásob, tiché prechádzky. Jednoducho ten pocit, kedy ten dom akoby bol skutočne môj, vždy som v ňom žila a nikdy nemala odísť.

Poslednýkrát na Middle s baristom.

Vyzeral byť z toho celkom skleslý. Samozrejme ma tam nechal do záverečnej, aj keď som mohla byť už tri hodiny doma, len aby som tam stála opretá o umývačku a on do mňa neustále rýpal. Nakreslil mi aj obrázok na rozlúčku, čo ma prinútil zobrať si. Samozrejme ho ale nechám za sebou, pretože ho umiestnil na priveľký polystyrén z nejakej krabice a na to nemám miesto ani keby som chcela. 

Nejak som to ale celé prežila. Občas mi ho bolo ľúto, nie je to zlý chalan, ale no… Ja som mu na rozlúčku jedine plesla dobrú s podložkou na papiere kde si píšeme odchody a bola som spokojná. Ešte stále som mala pocit, že by si zaslúžil aj viac násilia z mojej strany, ale rozhodla som sa na záver byť veľkodušná a odpustiť mu. Potom som už zdrhla, skôr než by sa ma pokúsil objať. Takže už nebude žiadne rýpanie od baristu a nosenie horúcej čokolády. Tá čokoláda mi bude chýbať.

Poslednýkrát som si varila špagety s morca-dellou.

Pamätám si, keď som tu písala o tom, ako mám rada ten večer, keď si varím sama v dome špagety, ticho bublá umývačka a Wilbo s Jacksonom sa mi motajú pod nohami. Tak dnes som si ich varila naposledy (lebo to bola posledná morca-della, poeticky) a znovu som mala ten pocit. Proste tá útulná kuchyňa je tak krásne domácka. Aj tá mi bude chýbať. 

A áno, všetky tieto dni budú plné malých vecí a chvíľ, čo mi budú chýbať a neprestanem zdôrazňovať všetko posledné, každú maličkosť, čo ako poslednú vnímam, pretože to naozaj dominuje mojim myšlienkam – to vedomie, že to tak je. Trp so mnou.

Poslednýkrát s Rosie a niekoľkými kolegami.

Tieto postupné rozlúčky sú fajn, viac ich vnímaš a zároveň nie sú veľa naraz. Celkom mi to budú chýbať tie dni na Middle, som si uvedomila, keď sme sa tam spolu s Rosie aj kuchárkami doťahovali a smiali. Bolo to fajn a aj tí ľudia boli fajn, napriek tomu, že mali svoje muchy – ako ale vždy všetci. 

To mi pripomína, že Rosie mi bonzla, že barista bol smutný, že nedostal objatie. Ja som bola smutná len za to, že keď som ho trafila s podložkou, tak som tesne minula rozkrok. To asi vypovedá samo za seba.

Poslednýkrát som cítila známu vôňu.

Je hrozné, ako mám vône zmiešané so spomienkami. Udrie mi nejaká vôňa do nosa a pripomenie mi príliš veľa vecí, s ktorými ju mám zviazanú. Keď som ešte chodila k Báre k jej predchádzajúcej rodine, tak celý ten dom aj oni všetci mali jednu určitú vôňu. Teraz Sophie kúpila nový prací prášok, vyprala som si posteľnú bielizeň, rozbalila to tu v izbe a presne tá vôňa ma ovalila. Úplne ma to vrátilo do časov, ako sme s Bárou rozvalené na jej posteli s fľašami vína, dvoma labradormi, pozeráme nejakú blbosť a dole počujeme rozprávať niekoho z jej rodiny. Je to vtipné. A tiež je to už preč.

A hlavne príhodné – ak by som si mala vybrať nejakú vôňu, čo sa mi spája s Anglickom, tak táto je jedna z nich. Začala som to tu s ňou aj to s ňou ukončím.

Poslednýkrát na Middle.

Je fajn, že mi je dopriate sa s ľuďmi a vecami lúčiť postupne. Najskôr skončili naše časy s Bárou, potom postupne som videla ľudí čo boli rok súčasť môjho pracovného života poslednýkrát, až nakoniec aj samotnú prácu a zvyšok kolektívu. 

Eileen mi ale bude úprimne chýbať. Bola tu ako taká moja náhradná mama a jedna z najlepších šéfových, aké som doteraz mala. Napriek tomu, že sa mi občas ušlo s varechou po zadku a pindov, kam zase idem na výlet a prečo namiesto toho nepracujem. Ona a Sophie boli náhradou za všetkých tých debilných šéfov predtým. Veru, bude mi chýbať.

A možno trochu aj Middle. Bolel ma chrbát jak šľak a priala som si, aby som mohla ísť domov, ale malo to svoje čaro. Medzi zvieratami a na anglickej farme, zbierať šálky od kávy v čiernej zástere, prevracať očami nad baristom a smiať sa s Bárou. Aj to bol domov – alebo teda, niečo, čo doň patrilo. To je to, že každý kúsok je tu taký domácky a známy už a potom to spoločne skladá niečo ťažko prekonateľné. Aj to jazdenie v mojom špinavom autíčku... ach. Nie. Toto všetko si ešte nechám na koniec ale stále si to už teraz uvedomujem. Každú malú hlúpu vec.

Poslednýkrát s Kikou.

Samozrejme muselo byť počasie hnusné a studené, ale hádam, že už som si zvykla. Zaliezli sme k Frankiemu na obed a bolo to veľmi fajn. Cítila som sa tam trochu ako v americkom filme – v tých súkromných boxoch, na stole burger s hranolkami a rozhovor o našej budúcnosti. Mám rada, ako obe najčastejšie používame slovo „uvidíme“. Ani jedna z nás nemá naplánovanú a určenú budúcnosť (aspoň koľko sa to pri budúcnosti dá) a je to tak fajn napínavé, že ktovie kam nás naše cesty zavedú.

Prejedli sme sa pri filozofických rozhovoroch ako prasiatka a ako dezert na plný žalúdok som ešte mala vafle so šľahačkou a zmrzlinou. Stálo to za to. Bude mi ale chýbať táto držka. Stále sa neviem zmieriť s tou zvláštnosťou toho. Mať tu svojich ľudí, miesta, svoj svet a potom to všetko proste necháš za sebou. 

Takže už aj s Kikou som sa rozlúčila. Kamošky a prácu mám tak za sebou, už len rozlúčka tu s domovom a miestami/mestami mi zostáva. Na Wilba si ani nedovoľujem myslieť, lebo si to celé hneď rozmyslím. 

Poslednýkrát v Brightone.

Strávila som tento deň sama a som za to rada. Potrebovala som s týmto mestom na záver osamelú chvíľku. Premenila som si eurá, najedla sa poslednýkrát v mojom obľúbenom Bon Appetit (takže hej, skôr prejedla než najedla), kúpila ešte nejaké veci, keby toho náhodou nevlečiem domov málo, tiež rozlúčkovú kartu pre domácich, ktorú mám chuť si nechať, pretože to vyzerá ako nakreslený Wilbo čo mi spí na posteli.

A potom už som išla na pláž. Sedela som tam typicky s horúcou čokoládou, počúvala narážanie vĺn a mala chuť tu žiť. Je to krásne veľmi. Na jednej strane nový pier, na druhej rozpadajúca sa rujna toho starého. Pláž plná čajok a roztrúsených ľudí, biele domy prímorského mesta, teplý nápoj a slaný vánok.

Obrázok blogu

Chcela som si pozrieť posledný západ slnka a neoľutovala som. Presunula som sa potom bližšie k starému pieru, pretože ho mám v týchto sentimentálnych situáciách radšej – veď aj on sám je už len spomienka, čo drží z posledných síl. A bol to asi najkrajší západ slnka aký som videla. Každú sekundu som z toho pohľadu bola nanovo nadšená. Bol odliv, takže kus pláže bol ako zrkadlo, po ktorom sa naťahovali zvyšky vĺn. V mokrom piesku stáli kŕdle čajok a odrážalo sa tam svetlo zapadajúceho slnka, kým pomaly padalo za tú zhorenú rujnu. Domy neboli biele ale oranžové, všetko bolo hrejivé a nostalgické, v ušiach mi hrali Cigarettes after sex, ktorých hudba je presne taká a miešala sa s pravidelným tlkotom srdca mora – vlnami.

Obrázok blogu

Bol to Okamih s veľkým O, nechcela som aby skončil, nechcela som nechať Brighton za sebou s tým, že ďalšiu voľnú sobotu tam už nepôjdem, nechcela som odísť. Vnímala som každú sekundu a držala som sa jej presne ako tá zhorená stavba drží na pozostatkoch svojej konštrukcie.

Budeš mi chýbať, Brighton. Ale dúfam, že toto ešte nie je naša konečná rozlúčka.

Poslednýkrát so Sophie.

Ďalšia rozlúčka za mnou. Tentoraz som poslednýkrát objala a videla Sophie. 

Chvíľu sa nám leskli oči a obe sme po sebe prehnane žmurkali, ale zvládli sme to celkom hrdinsky a radšej sme riešili a hovorili odľahčené veci, aby nám bolo veselšie aj cez hroziace slzy. Tie som zo seba ale potom vypustila v izbe, pretože mi dala zarámovanú fotku Wilba, ako leží na jej posteli a pozerá na mňa s popisom „going to miss you“. Že to som ho ja naučila, loziť do postelí. A mne to zase prišlo ľúto. Aj to, že za chvíľu bude spávať na posteli pri niekom inom, môj maco. Hovorím, čistý rozchod toto.

Takže aj to som mala za sebou a k mojim hromadiacim sa smútkom sa pridal ďalší.

Posledný deň, kedy to bol môj domov. A veľa posledného, čo prišlo s ním. 

Človek vie, že ten koniec raz príde, ale aj tak to je zvláštne, keď sa niečo uzatvára. Keď sa blíži Epilóg, ktorý ešte nedávno vyzeral tak strašne ďaleko, akoby vlastne nikdy nemal naozaj prísť.

Bol to ale pekný posledný deň. Nechala som novú poobede upratovať, aby sa naučila čo treba, kým som si ja upratovala svoje. Začala som sa konečne baliť, aby som uvoľnila miesto v mojej izbe.

Bolo toho ale stále dosť, takže som si na chvíľu išla oddýchnuť na prechádzku s Wilbom. Tiež poslednú. Keď som naposledy sedela na našej lúke a počúvala nostalgickú hudbu, ktorá ladila s pocitmi toho neskorého leta a začínajúcej jesene  – teda tými, keď niečo končí a prichádza to sentimentálne obdobie potom – tak som mala zase lesklé oči. Hlavne vtedy, keď som nimi pozerala na Wilba, čo mi ležal pri nohách so šťastne vyplazeným jazykom. 

Videla som v predstavách všetky tie moje minulé ja, čo sa tadiaľ prechádzali. To, čo tam sedelo a počúvalo Cohena, kým sa v diaľke už dymilo z komínov, to, čo tam našlo štvorlístok pri svojej ceste na vrchol, to, čo tam chodilo utešiť svoje duševné aj fyzické bolesti, to, čo tam pozorovalo pastelovú oblohu a okolité stáda oviec. Vedela som, že ja som tá posledná podoba mňa, ktorá tam sedí a ktorá tadiaľ prešla. A premýšľala, či som s ňou spokojná. Či som sa za ten rok trochu poskladala a preskladala do niekoho, kým chcem byť viac než tým, čím som bola na začiatku. Myslím, že odpoveď je áno. Že som spokojná s tým, čo mi to dalo aj s tým, kam som sa zase posunula. S tou zmenou čo sa vo mne odohrala. 

Tak som sa s nimi rozlúčila. S mojimi minulými ja, nechala ich zájsť za stromy a stratiť sa v spomienkach. Chvíľu som stála, nechala vánok nech mi strapatí vlasy a precítila som svoju rozlúčku s ťažobou na hrudi, než som sa otočila, naposledy nechala štrk vŕzgať mi pod topánkami a odišla som z mojej poslednej prechádzky. A nechala za sebou definitívne kúsok mňa, ktorého oddeľovanie mi nahnalo slzy do očí. Tak ako som hovorila – ten kúsok mňa, ktorý sa už navždy bude prechádzať po anglických lúkach.

Potom prišiel čas rozlúčiť sa ešte aj s morom a útesmi. Tak sme sa neskôr poobede vybrali na výlet do Seafordu. A myslím, že to bolo presne to ideálne miesto na poslednú rozlúčku. Dala som si na pláži typickú večeru, nechala sa oslepovať slnkom a sledovala pravidelný príchod vĺn. Potom už sme sa vyšplhali na útes, kde som si znovu overila, že mám stále viac túžby na jeho okraji pevne stáť, než spraviť krok do prázdna. Naposledy som si posedela na lavičke „na vrchole sveta“, ako som si ju pomenovala. Toho môjho sveta.  Tak som z nej pohľadom prešla od nekonečného mora, cez pláž a prímorské domy, až na moje lúky vo vnútrozemí v diaľke. Všetko to bol rok môj svet. Tým pohľadom, kedy som ho celý obsiahla, som sa s ním konečne rozlúčila. 

Obrázok blogu

Večer som sa už len dobalila – čo teda trvalo celkom dlho, hlavne tie pokusy všetko napchať do kufrov – utrela prach, povysávala, dala prať posteľné oblečenie. S Denise sme si dali posledné pivo a ja som si potom už len na chvíľu sadla a rozhliadla sa po izbe, ktorá bola posledný večer moja. Už prázdna a neosobná, ale ešte moja. 

Vydýchla som, zmierene prikývla a išla spať. Pretože ráno už na mňa čakalo nielen definitívne ukončenie tejto kapitoly, ale aj začatie novej. 

Posledné chvíle v Anglicku. 

Odchod. Tak predsa ten deň prišiel.

Najskôr, ako som sa zobudila, som bola taká zaspatá, že som myslela, že to ani nebudem vnímať. A tiež že už som si nejak všetky tie rozlúčky a pocity z väčšej časti odžila a nebude to také tragické. Ale ten Wilbo. Ach, ten Wilbo. Ten ma vyviedol z omylu.

Keď som ich ráno kŕmila, tak sa typicky vrtel ako šťastné šteňa s vodítkom v tlame. Postupne ale, ako som si nosila kufre dole a nebrala ho na prechádzku, tak mu uši klesali a chvost sa prestal hýbať. Až nakoniec, keď som už stála vedľa kufrov, tak na mňa pozeral s tým najsmutnejším výrazom aký som kedy videla. Akoby vedel. Skoro ma to zabilo. 

Obrázok blogu

Rozlúčila som sa s nimi obama veľmi krátko, pretože som zrazu mala hrču v krku, uslzený pohľad a pocit, že na mňa padá celý svet. A ten Wilbov pohľad so zvesenými ušami, sklamaný z toho, že ho neberiem na prechádzku, kým ja som už v sebe mala to vedomie, že už ho celkovo na žiadnu ďalšiu nevezmem, to mi skutočne zlomilo srdce. 

Prirovnanie k rozchodu bude možno pri psovi znieť zvláštne, ale naozaj som sa tak cítila. Nebol to pes, ktorý tu niekde bol a ja som s ním občas išla von. Nie. Rok to bol môj najbližší spoločník, s ktorým som trávila vonku objavovaním nekonečné hodiny a keď sme neboli vonku, bol so mnou v izbe. Ležal mi na nohách, kým som písala, na posteli, kým som čítala. Keď som sa v noci bála nočných môr alebo samoty, spal pri mne, keď mi bývalo zle a chytali ma panické záchvaty, pomáhala mi jeho blízkosť. Bolo to pocitovo podobné ako rok dobrého vzťahu, ktorý som z vlastnej vôle ukončovala, aj keď tam nebolo nič negatívne, čo by to mohlo spôsobiť. Lámalo mi to srdce ako len málo vecí dovtedy.

Tak som sa v poslednom pohľade do spätného zrkadla rozlúčila s domom, čo mi bol rok domovom. Bolo to vážne boľavé. Užila som si pohľady ešte na tie úžasne zahmlené ranné lúky, cez ktoré preráža oranžové slnko. Mrzelo ma, že už sa cez ne nebudem prechádzať. 

Na stanici sa už začala moja cesta preč, ktorá bola nakoniec riadne uslzená. Keď som sa lúčila s Daveom, už ma to zase chytalo – a jeho som prvýkrát videla s lesklými očami tiež – takže som mala problém aj povedať niečo na rozlúčku. Vlakmi a cez stanice som sa presúvala tak, že som vkuse začínala plakať a stále som mala plné oči sĺz a stále som to potláčala, pretože som pri sebe nemala z nejakého dôvodu ani hlúpu vreckovku a všetci by na mňa pozerali. 

Takže to bolo moje posledné ráno na juhu Anglicka: sedela som s taškou na chrbte medzi dvoma kuframi s očami plnými sĺz a cítila sa úplne stratená.

No a potom sa už začala moja cesta domov. Plná myšlienok, z ktorých väčšina bola zmätená. Ani som nikomu nepísala, pretože som mala pocit, že to nikto nepochopí. Že k nim nepatrím. Že už nikam nepatrím. A tak, keď sme vošli do tmy tunela, ktorý viedol na druhú stranu oceánu, zanechala som tam pri útesoch nielen rok môjho života, ale aj skutočne riadny kus mňa samej. 

 

Poznámka autora: Napriek tomu, koľko „posledného“ som na vás vybalila, táto časť samotná ešte posledná nie je. Anglický denník chcem uzavrieť ešte záverečnou časťou, kde okrem epilógu, čo som si o Anglicku vtedy napísala, zhrniem aj nejaké pocity z návratu, myšlienky a pocity ohľadom toho z tých čias aj momentálnych, nejaké nové fakty z Anglicka a podobne. Tak to so mnou ešte týždeň vydržte! 

Tereza Krajčová

Tereza Krajčová

Bloger 
  • Počet článkov:  34
  •  | 
  • Páči sa:  587x

Vždy som mala radšej dážď ako slnko. Noc radšej ako deň. A zo všetkého najradšej tie malé okamihy, ktoré sú nakoniec to najpodstatnejšie. Zoznam autorových rubrík:  Anglický denníkCestovanieLiteratúra Súkromné

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu