reklama

Anglický denník: 8. Upálené figuríny a zmrznuté kamarátstva

Tento týždeň ma okrem nájdenia ďalších pekných maličkostí čakala aj udalosť Bonfire Night. A tiež som musela prehryznúť to, že počas získavania nových vzťahov môže človek začať strácať tie staré.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Viac ako tri roky dozadu som si po škole zažila môj vysnívaný rok v Anglicku. Spočiatku ma k tomu sprevádzala trochu tŕnistá cesta, keď tento môj “sen” začal skôr ako nočná mora. Usadila som sa ako operka v Birminghame, druhom najväčšom anglickom meste, a s mojou novou rodinou som si vôbec nesadla. Absolvovala som prvé pocity stratenosti, zodpovednosti, aj osamelosti, keď som si to musela vyriešiť aj zvládnuť sama. No po troch týždňoch som nabrala odhodlanie presunúť sa inam, vymeniť upršané mesto za slnečný vidiek na juhu blízko oceánu a starostlivosť o dieťa za dvoch psov. Vtedy sa začal život v mojom osobnom raji. Písala som si v tom čase denník z každého dňa, ktorý som chcela spracovať do blogu, no až doteraz som sa k tomu nedostala. Zážitky preto prinášam trochu oneskorene, ale vďaka denníkovým zápiskom sú stále rovnako čerstvé a osobné. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Predchádzajúcu časť si môžete prečítať tu.

(23 – 30/10/2017)

Počas voľnejších dní som mala čas sa znovu o niečo viac nadýchnuť. Nasať do seba všetky tie dobré pocity z prostredia znovu raz naplno a aj niečo nové zažiť z anglického života – napríklad slávnosť Bonfire Night alebo inak Noc Guya Fawkesa, kde mi ohňostroje a horiace vatry rozžiarili oči. No keď ohne dohoreli a obloha potemnela, tiež som si musela tentoraz už naplno uvedomiť, že niekedy zostať v zahraničí znamená stratiť niečo z domova a vzťahov v ňom.

23 – 24/10/2017 – Pondelok – Utorok

O niečo mŕtvejšie dni zložené z roboty, únavy a občasného písania si s butcherom, ktorý do toho bol veľmi motivovaný. Nebola som si istá, ako to v tej chvíli ráznejšie ukončiť, tak to nejak neurčito pokračovalo.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Že prečo som sa nechcela viac spoznávať so vcelku dobre vyzerajúcim butcherom v Anglicku? Vegetariáni by na to určite mali jasnú odpoveď, keby ich prišiel baliť v tej krvavej zástere, ale u mňa to je trochu komplikovanejšie. Alebo možno aj nie. Len som často lenivá sa socializovať, hlavne s opačným pohlavím, keď hrozí, že by z toho niečo „mohlo byť”. Málo ľudí ma týmto spôsobom totiž viac zaujme, a preto môj záujem väčšinou buď ani nenaskočí, alebo extrémne rýchlo zmizne. Ja potom nemám žiadnu motiváciu, len ma otravuje, že sa z niečoho musím „vymotať”. Väčšine by takéto možnosti asi stáli aspoň za nejaký fling a spomienku a ja som si ešte v tých časoch často chcela nahovoriť, že mne tiež. Ale už vtedy som mohla vypozorovať, že ak môj záujem raz niekto nechytí, tak s tým nič neviem spraviť. To by nebolo také vzácne, ale problémom bolo to, ako často môj záujem nikto nechytí. Radšej budem premýšľať nad tým, čo ďalšie napíšem alebo kam pôjdem, než nad peknými Angličanmi. Nie vždy, ale často. A úprimne... občas je to celkom prekliatie. Obzvlášť, keď Angličania vyzerali prekvapivo dobre na to, akú majú povesť – to je jedna z vecí, ktorej odvtedy už veľmi neverím.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A tiež... cítim sa tam v kaviarni stále trochu cudzo, pretože oni všetci sú síce milí, ale to sú všetko dlhoroční kamoši a rodina, čo tam pracujú, ktorí sa spolu majú o čom baviť a ja nie som ten typ, čo sa len tak zapojí. Takže sa tým často trochu vyraďujem, ale akosi tiež nemám chuť sa tam zapliesť do niektorých vzťahov. Nehovorím, že to niekedy nie je lákavé, ale asi mi to za to proste nestojí. Nakoniec, prišla som sa sem sústrediť na svoj pokoj a na seba, tak na to mám právo. Vopred sa týmto teda ospravedlňujem všetkým nevyužitým možnostiam, ale... čo už.

25/10/2017 – Streda

Vždy, keď niekoľko dní v týždni zabijem v práci, tak to nejako rýchlo uteká. Až príliš rýchlo. Už tu budem mesiac a nechápem, kedy sa to stalo. Na jednej strane sa cítim, akoby som tu žila pol života, ako som si na to rýchlo zvykla a ako hlboko mi to prirástlo k srdcu, na druhej... čas spomaľ! Ja sa tu chcem zdržať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Som ale rada, že tento týždeň budem mať zase voľnejší. Budem sa môcť trochu oživiť, lebo som vždy po práci ako mŕtva ryba. Lenže ešte stále mám nejaké dlhy, takže treba to našetriť do konca roka. Každopádne... dnes som upratala u Seba, dal mi peniaze, tak ich môžem zajtra v Brightone rovno minúť. Teraz veľa nemíňam, no potrebujem zase nejaké veci, tak si to povolím aspoň z tejto brigády.

Zastavila som sa u Báry, aby som vypísala papiere do kaviarne. Otvoril mi Harold, jeden z dvoch synov v jej rodine. Musím uznať, že tí Angličania vôbec nevyzerajú tak zle, ako sa o nich stále hovorí. Aj keď príde na náhodných mužov na ulici, tak sa o seba buď lepšie starajú alebo naozaj vyzerajú často lepšie ako tí naši. Prepáčte chalani, možno som sa len doma zle pozerala – alebo nepozerala – a nie je to vaša vina.

Hodili sme to potom spolu na Middle, než som zakotvila doma, poumývala, povysávala, trochu spratala a mala pokoj. Po chvíli vyšlo konečne zase slniečko, pretože vyše týždňa bolo to počasie celkom nepríjemné, len studený vietor a mrholenie, tak som vzala Wilba a blúdila zase okolím. Tentoraz som išla cestičkou k Firle (dedina kde býva Bára) a budem ňou chodiť častejšie, pretože to tam je zase raz úžasné, to okolie. A ja som ako vždy bola unesená. Našla som taký čarovný dom uprostred ničoho pri cestičke, celý obrastený a na dvore mali taký ten klasický magicky vyzerajúci gypsy príves. Vyzeralo to tam také obrastené, tehlové a s prívesom, akoby tam mala žiť nejaká čarodejnica. Tu vždy človek natrafí cestou na také zázračné maličkosti a miesta. 

Obrázok blogu

Som rada, že som si dnes pripomenula, ako to tu mám rada a prečo to tu mám tak rada. Už mi to v tom upršanom počasí, viac zaplnenom prácou a ustupujúcou chorobou, začínalo chýbať. Nadýchnuť sa s jedným sluchátkom v uchu, so psom pri nohách a čarom južného Anglicka všade okolo. 

26/10/2017 – Štvrtok

Ráno bolo s tým vstávaním znovu kritické. Ešte ma aj obchádzala migréna, aby mi nebolo málo. Tak som bola rada, že nemusím ísť do práce dnes, lebo by to nebol ľahký pobyt v tom zhone. 

Vyvenčila som teda havov, spravila bežné upratovanie, najedla sa, pripravila sa a už som fičala do mesta. Vybavila som si konečne NIN, tiež si dohodla termín na vybavenie bankového účtu, potom strávila nejaký čas a minula kopu peňazí v Primarku, počkala na Báru a išla sa s ňou za desať libier najesť do Pizza hut. Do bufetu, kde sme mohli zjesť, čo nám žalúdok ráčil. Keď si prestavím, ako sme tam s českou aupair v Birminghame boli prvýkrát vtedy na pizzu a zaplatili 20 libier za jednu... ach, ach. Ale človek sa učí na vlastných chybách, však?  

Poučenie teda je׃ „Čím viac pizze človek zje, tým je múdrejší.“

Kúpila som si inak úžasný veľký hrnček –  jeho povrch mi hrozne pripomína morskú hladinu. Podľa mojej filozofie je domov tam, kde mám vlastný hrnček, s ktorým trávim väčšinou rána a večery. Tak som túto domovinu spravila týmto oficiálne mojou. (Mám veľkú záľubu v hrnčekoch, čo sa aj takto prejavuje – že je pre mňa kúpa toho správneho udalosťou dňa). 

Za tieto dva dni bez kaviarne som zase nasala trochu energie a odhodlania, pretože to na moment začalo v niektorých aspektoch povoľovať. Dnes som spokojná a nebudem si vyčítať ani tie minuté peniaze. Veď od toho sú, aby ma spravili spokojnou. Aspoň občas. 

27/10/2017 – Piatok

Mesiac. Dnes je to mesiac, čo som tu. Na jednej strane mi to príde, že som do Anglicka prišla pred veľmi dlhým časom, pretože keď si spomeniem na domov, zdá sa mi oveľa viac vzdialený, než by po dvoch mesiacoch možno mal byť. Rovnako tak Birmingham mi pripadá, akoby sa stal dávno. Proste som tu za ten mesiac s tým prostredím zrástla. A zároveň mám pocit, že to ubehlo hrozne rýchlo. Takýmto tempom sa už budem o chvíľu zase baliť a už teraz ma tá predstava odchodu desí. 

Ale dnešok. Dnes bolo znovu pekne. Som rada, že sa bude posúvať čas dozadu, pretože o ôsmej ráno bolo slniečko ešte stále za kopcom. Takže keď chodím na Middle Farm, tak nestíham pri rannej prechádzke jeho východ. Dnes som na Middle našťastie nešla, takže som si predĺžila prechádzku a videla, ako slnko postupne zalieva okolitú krajinu. Bolo to krásne. Po dlhom čase konečne slnečná ranná prechádzka. Aj keď čím chladnejšie bude, tým viac studené a šedé asi zostanú. 

Potom som už mala viac-menej oddych, akurát Sophie chcela utrieť prach v dome a upratať kúpeľňu, ale to som mala hotové hneď, takže... ani to nerátam ako prácu. Dala mi peniaze, našťastie aj za ten chorý minulý týždeň, veď nakoniec, žiadne povinnosti som nezmeškala. Takže sa mi to pomaly zbiera. Zvládla som niečo preložiť, a potom vziať Báru a išli sme po výplatu aj na Middle. Tak som konečne pozbierala peniaze, ktoré budem vracať mame za letenku a podobne. Za mesiac – to by sa v Birminghame nestalo. Akurát keď ich vidím takto pokope... ťažko sa mi s nimi bude lúčiť.

Potom sme zobrali hafanov a šli sme na prechádzku. Zistila som, že keď som v tú stredu išla po cestičke do Firle, tak som sa otočila naspäť domov presne pred Firle. Inteligent.

kostolík s cintorínom vo Firle
kostolík s cintorínom vo Firle 
Naša svätá trojica
Naša svätá trojica 

Bára mi ukázala park, čo tam majú. Už je nuda stále písať na všetko „krása”, ale keď vhodnejšie slovo na to všetko tu nemôžem nájsť. Bola to totiž zase krása, áno. Proste je to tu všetko tak typicky anglické – tá prezelenalá tráva (prisahám, že je tu tá tráva viac zelená, možno z toho podnebia), stáda oviec uprostred toho, ako z nejakého filmu, domy lordov s pasúcimi sa koňmi a obrastené zašité tehlové domčeky. Niekedy mám problém to spracovať, pretože mám pocit, že som sa premiestnila do nejakej pohľadnice.

Obrázok blogu

Obrázok blogu

Vyšli sme aj k takej veži, čo som videla predtým na prechádzke, a vraj tam niekto býva. Aj ja by som chcela. Ak som niekedy videla niečo, čo sa podobalo na vežu na kopci, kde žije zakliata princezná, tak to bolo toto. Takže sme dali spolu asi trojhodinovú prechádzku. Je to fajn, takto to tu zase trochu spoznávať.

Obrázok blogu

Večer som ešte niečo preložila, aj keď už som pri tom zaspávala a išla som okolo polnoci spať. Hneď je to lepšie s predstavou, že sa nasledujúci deň aj vyspím aj zase niečo nové zažijem. 

28/10/2017 – Sobota

Dnes som zažila moju prvú „Bonfire Night.“

Obzvlášť tí, ktorí videli V ako Vendetta asi vedia o čo ide – Remember, remember the Fifth of November. Iný názov je tiež Noc Guya Fawkesa a oslavuje sa piateho novembra ako pripomienka „Sprisahania strelného prachu”, ktoré sa stalo v roku 1605. Skupina katolíkov sa pokúsila vyhodiť do vzduchu parlament – cieľom bolo zabiť kráľa Jakuba I. a jeho ministrov a namiesto neho dosadiť katolícku hlavu štátu. Ľudia potom okolo Londýna začali zapaľovať ohne na oslavu toho, že kráľ prežil. Neskôr schválil parlament zákon, ktorým 5. november oficiálne určil ako verejný deň vďakyvzdania za neúspech sprisahania.

V týchto časoch sa väčšie oslavy tohto sviatku udržali už len sporadicky a práve Lewes, mestečko blízko nás, je svojimi oslavami najznámejšie. Tých som sa nezúčastnila, ale bola som sa na Bonfire Night pozrieť v spomínanej dedinke Firle, ktorá bola tiež v okolí známa tým, že si na tom dala vždy záležať. Teraz sa už tieto noci oslavovali okrem veľkých vatier aj ohňostrojmi a upaľoval sa Guy Fawkes v slamenej alebo látkovej podobe. 

Priznám sa, že ma pobavil fakt, ako Angličania oslavujú neúspešný atentát na parlament. Čo by veľa Slovákov dalo za nejaký atentát na ten náš.

Ráno som sa zobudila aj bez budíka, ale ešte som sa pováľala chvíľu v posteli, čisto len z toho dôvodu, že môžem. Potom som si do izby priniesla raňajky, pozrela cestovateľské videá, kde teraz jazdia lietadlom po svete a získala som z toho jedine nutkanie navštíviť ďalších milión nových miest ešte navyše k tým, čo už mám na zozname. Potom som sa pustila zase do prekladu pri mojej veľkej šálke čaju a okolo tretej prišli prípravy. 

Bára a Natalie boli v sprievode, takže ja som naň pozerala sama, čo mi teda nevadilo – bol úžasný. Ako išli v rôznych oblekoch, len zástup žiariacich faklí a v pozadí osvetlené tehlové domy. Mala som chvíľku uvedomia okamihu, keď ma napadlo, že to moje zdeprimované trinásťročné ja, čo chcelo niekam odletieť do sveta, by si nevedelo prestaviť samú seba ako stojí medzi Britmi v malej dedinke, kde je už ako doma, čaká na sprievod osláv Bonfire Night a pozerá na typický tehlový pub, pred ktorým stoja vôbec-nie-zle-vyzerajúci Angličania (ešte niekoľkokrát zvýrazním, že o ich výzore sa šíria samé klamstvá!) v uniforme pri oslavách. 

Obrázok blogu

O niečo menej zaujímavé bolo tam polhodinu stáť sama v zime a čakať, kým pôjdu zase okolo. Ale inak super. Po sprievode prišiel bonfire a ohňostroje. To bolo čo? Správne, krása. Nikdy som nevidela takú obrovskú vatru, bolo to hrôzostrašné a zároveň nádherné. Keď tam horela na pozadí, človek videl oproti nej len malé čierne siluety. Sedela som na zábradlí medzi mojimi novými známymi, kým hralo let it burn a bonfire, všetko bolo živé a veselé, nočné a horúce a osvetlené, v rukách fľašky piva a na perách úsmev. To bol ďalší nezabudnuteľný okamih.

Aj tie ohňostroje stáli za to. Čisto z estetického hľadiska a tiež pocitového, odhliadnuc na chvíľu od ich dopadu na okolie, mám rada ohňostroje. Neviem úplne opísať ich čaro, ale vidieť ako sa všetky tie farby rozprskujú na nočnej oblohe, to človeku pootvorí ústa a rozžiari oči. Vystihuje to asi pre mňa trochu život – tie náhle explozívne chvíle pocitov, zážitkov, okamihov, a potom len to ticho a tma a prežívanie, ktoré príde po nich.

Takže čo sa Bonfire Night a jej udalostí týkalo, bolo to super. Sklamaním boli trochu tie ostatné aspekty, na ktoré som nebola zvyknutá. Akože stánky a pub zavreté už medzi desiatou-jedenástou večer – čo tam teda bola klasika, že bary sa zatvárali skoro. Moje slovenské ja z toho nariekalo, keďže v tých časoch, keď som bola doma, tak sme o takej hodine ešte len vyrážali niekam na noc. Na Slovensku je normálne ťahať až do rána a cestou domov stretávať po dedine kráčajúce babky, čo mieria na rannú omšu do kostola. A takmer všetko bude otvorené, kým sa zarába. Ale tam to tak teda vôbec nefungovalo. Nestihli ste sa opiť do desiatej večer? Smola. A ak ste boli odkázaní na to pivo, čo mali Angličania doma, tak to bolo za trest. Prvýkrát v živote sa mi stalo to, že som naozaj vypľula pivo, pretože všetko vo mne ho odmietlo prehltnúť. Možno som mala len nešťastie na nejakú značku, ale zostala som po tejto skúsenosti radšej verná ich ciderom. Tie mi chýbajú. 

Tak sme skončili aj my neopité v izbe, pre mňa ešte „skoro” večer, kde sme si len nakradli nejaké dobroty na noc, pokecali a okolo druhej ráno to zalomili. 

Bol to určite zaujímavý zážitok a niektoré tie zábery budú vo mne rezonovať už asi navždy. Cítiť tú žiaru ohňa, presvetľujúcu noc a celú tú atmosféru.

29/10/2017 – Nedeľa

Tak som si dnes zase pospala. Ešteže sa pretáčal čas. Zobudila som sa s pocitom, že je už aspoň jedenásť, ale našťastie vďaka pretáčaniu bolo len pol desiatej. Tak sme chvíľu pokecali v izbe, vypili čaj, zjedli limetkový koláč a ja som išla domov, tešiac sa zase chvíľu na vlastný pokoj. Trochu socializácie a mne už dochádzali baterky. Niekedy  je to so mnou naozaj tragické. 

Tu doma bola Daveova dcéra, Sophie bola so psami a ja som si hovela v izbe. Zaplatila som si konečne Netflix – na pirátske stránky sa tu dostať veľmi nedá – pretože Stranger Things majú druhú sériu. Keď som videla ten výber vecí, čo môžem pozerať, takmer som sa rozlúčila so životom. To by človek naozaj len seriáloval najradšej od rána do noci. Bol to ale veľmi super večer. V prítmí mi svietili len malé svetielka, jedla som mandarínky, pozerala na monštrá a mala takú príjemnú halloweensko-vianočnú náladu. Z tej vianočnej v októbri viním hlavne tie mandarínky a svetielka. Ale cítila som sa dobre, písala si s kamarátmi. Dokonca jedno kamarátstvo, ktoré malo ročnú pauzu, sa mi náhodne obnovilo. Mala som teda zo všetkého fajn náladu a na chvíľu som si predstavila, že som si s tými ľuďmi stále blízko. Až pokým sa mi jedno blízke kamarátstvo o chvíľu na to zase nevzdialilo. 

Mali sme veľmi nepríjemný rozhovor s kamarátkou a znovu mi raz prišlo, že akonáhle som vykročila do zahraničia sama, tak sa moje cesty začali s niektorými ľuďmi kvôli tomuto rozhodnutiu rozchádzať. Už predtým som to spomínala, že takto sme žili trochu iné životy. Niektoré témy a pocity, s ktorými som sa ja mohla u nich a oni u mňa „stotožňovať” zmizli, pretože kým väčšina kamarátov riešila školy, ja som už teraz riešila prácu. A kým oni riešili domov, ja som riešila cudzinu. 

Neuvedomila som si, že by to spravilo taký rozdiel. Mali sme predsa toľko iných spoločných vecí. Vedela som, že sa ľuďom trochu vzdialim, ale vždy som myslela, že to bude len tým blízkym kontaktom. Väčšina mojich terajších kamarátov aj tak začala ako nejaké internetové kamarátstvo. Boli sme zvyknutí byť od seba, byť bez kontaktu a zdieľať veci cez písmenká. Tentoraz to ale bolo všetko akési iné. Vzďaľovala som sa domovu a ľuďom v ňom žitím v inej krajine, žitím iných vecí a prežívaním iných pocitov. A tiež tým, že som nebola dostatočne blízko a k dispozícií ani tým fyzickým spôsobom.

Chvíľu som teda ležala v posteli sama a aj som sa tak cítila. To boli tie záblesky odvrátenej stránky žitia v cudzine, preč od blízkych, čo sa začali ukazovať a stávať súčasťou mojich pocitov tam. To, že som si odrazu naplno uvedomila, že už jednoducho nie som plne súčasť ich životov. Že s nimi zdieľam veci, ktoré sú im cudzie a oni so mnou veci, ktoré sú mne vzdialené. A že napriek tomu, že nás delí len niekoľko krajín, občas to bolo, akoby sme žili v úplne iných svetoch. 

Snažila som sa teda zase chvíľu zmieriť s faktom, že ak by som sa chcela v budúcnosti po svete sama presúvať, tak áno, naberiem kopu nových známostí a vytvorím si nové domovy, ale ako cenu za to možno často stratím tie staré. Ochutnávku z tohto pocitu som už mala, ale toto bolo prvé skutočné uvedomenie si tejto stránky cestovania, na ktorú som dovtedy akosi nebrala ohľad a ktorá ma prinútila zamyslieť sa nad vecami ešte trochu inak.

Aj keď to nebolo ľahké sústo na strávenie... nejako som ho v ten večer zvládla prehryznúť a užiť si aj tie zvyšné chvíle zo záveru týždňa. Mám pocit, že s tými peknými chvíľami tu sa dá zvládnuť všetko.

Tereza Krajčová

Tereza Krajčová

Bloger 
  • Počet článkov:  34
  •  | 
  • Páči sa:  587x

Vždy som mala radšej dážď ako slnko. Noc radšej ako deň. A zo všetkého najradšej tie malé okamihy, ktoré sú nakoniec to najpodstatnejšie. Zoznam autorových rubrík:  Anglický denníkCestovanieLiteratúra Súkromné

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu