Grécke Atény 2/4: Majestátny Acropolis, antická atmosféra v Agore a stopy Rimanov

Graffiti a multikultúru sme vymenili za dávnu históriu a pamiatky, ktoré na sebe nesú váhu našej civilizácie.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Atény sú zaujímavý mix mytológie, histórie, kultúry, architektúry aj gastronómie. Mesto zasvätené bohyni vojny a múdrosti, Aténe, a založené slávnym hrdinom, ktorý premohol Minotaura, Théseom. Kolíska západnej civilizácie a rodisko demokracie, ktoré ustálo veľké množstvo vojen aj okupácii. Rôzne národy a náboženstvá sa v ňom striedali toľko, až sa nakoniec kvôli niekoľkým vlnám imigrácie všetky pomiešali dokopy a vytvorili jeden veľký kotol multikultúry. Zdobia ho zachované antické stavby, aj škaredia ošarpané paneláky popísané graffitmi, ktoré ho ale kedysi zachránili pred chudobou. A stačí krátka prechádzka uličkami, aby ste pod zub našli na výber všetko: tradičné grécke jedlá, arabské reštaurácie, americké tacos aj najlepšie talianske cestoviny. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Toto mesto, ktoré vzbudzuje veľkú fascináciu aj veľké sklamania, práve kvôli svojim rôznym tváram, som sa rozhodla z Grécka preskúmať ako prvé. Aké teda boli moje dojmy?

Predchádzajúcu časť si môžete prečítať TU. Venuje sa práve odvátenejšej stránke Atén, zatiaľ čo v tejto sme sa presunuli k tej historickej a jej pamiatkam. 

Stopy po Rimanoch

Deň 2. 

18/08/22

Predchádzajúci deň sme videli niečo z ošarpanejších a nepríjemnejších častí mesta, avšak aj pekné uličky nad tým všetkým, ku ktorým sme dnes zamierili znovu – len tentoraz za denného svetla. Samozrejme až potom, ako sme si dopriali dlhý spánok a ten najlepší gyros v našej blízkej reštaurácii. Bola to veľmi dobrá taktika ako ušetriť – najesť sa tam a až potom zamieriť do mesta. Ceny jedla boli vo Viktorii oproti centru veľmi nízke, ale ani v centre to nebolo asi o nič drahšie ako v takej Bratislave. Za lacným a dobrým jedlom ale odporúčam zamieriť na námestie Viktorie.

SkryťVypnúť reklamu

Akonáhle sme sa ocitli v Monastiraki (tentoraz už metrom, Omonia nás druhýkrát nelákala), kúpili sme si lístok za 30€, v ktorom sme mali sedem archeologických pamiatok – Acropolis, Ancient Agoru, Hadrianovu knižnicu, Kerameikos, Lykeion (Aristotelova škola), Olympieion (Zeusov chrám) a Roman Agoru. Cítila som sa akoby mi niekto dal zoznam starogréckych pokémonov, čo mám stihnúť zozbierať. Tak sme rovno aj začali a stihli cestou k uličkám Plaky dve z nich.

Prvou bola Hadriánova knižnica. Postavená rímskym cisárom Hadriánom, obdivovateľom gréckej kultúry, v roku 132. Svojho času preslávený komplex s tromi poschodiami plnými kníh, čitárňami, učebnými miestnosťami a jazierkom na rekreáciu. Nechýbali ani záhrady určené na filozofické prechádzky (podľa mňa to úprimne s ľudstvom začalo ísť dolu vodou vtedy, keď sme prestali tvoriť miesta na filozofické prechádzky). Jeho cieľom bolo vytvoriť miesto akademického štúdia hodné reputácie starovekých Atén a pravdepodobne sa mu to podarilo, než to všetko zničil požiar, rôzne invázie a pustošenia v priebehu času. Často pre mňa bolo neuveriteľné predstaviť si tieto miesta, keď nepoškodené stáli. Čítať si tak v Hadrianovej knižnici a vidieť z nejakého okna na Acropolis v tých časoch, tomu hovorím sen.

SkryťVypnúť reklamu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Poblúdili sme tam značnú chvíľu, v pozostatkoch a ruinách, v spoločnosti cikád a mačiek, a ja som väčšinu času trávila ako vždy tým, že som si predstavovala ľudí v tých časoch ako chodia po tých istých miestach, ktoré ale vyzerali úplne inak. Aké životy žili a čo by si mysleli, keby to celé a nás všetkých vidia teraz. Keby som nimi, tak by som si určite povzdychla nad tým, ako sme v niektorých veciach zdegenerovali. 

Druhou pamiatkou, ktorú sme mali cestou, bola rímska Agora, takže sme sa držali v rímskej téme. Práve vedľa nej sme predchádzajúci deň sedeli na večeri. Náš trubadúr zatiaľ chýbal, tak sme si vystačili len so všadeprítomnou piesňou cikád, kým sme prechádzali cez jej ruiny. Veľa z nej nestojí, ale aj to málo je zaujímavé. Výstavba tejto Agory bola sponzorovaná Júliusom Cézarom a Augustom. Slúžila hlavne ako otvorené trhovisko, ale jej Veterná veža slúžila napríklad na predpoveď počasia a určovanie času. Pomenovaná je podľa ôsmich vyobrazení mytologických vetrov vytesaných na ôsmich stranách budovy. Rôznymi okupáciami menila však aj svoju funkciu. Je ale stavbou, ktorá inšpirovala mnoho ďalších po svete – napríklad aj Veternú vežu v Sevastopole na Ukrajine. 

SkryťVypnúť reklamu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Odtiaľ sme už zvyšok nášho dňa trávili túlaním sa uličkami a obdivovaním výhľadov. Chcela som navštíviť aj antikvariát, ktorý sme cestou stretli predchádzajúci večer, ale bol zavretý. Moju chybu, že som si to vnútro a prítomného pána nestihla vyfotiť, som tak nenapravila, ale zostali mi v spomienkach. Nakoniec sme si posedeli na schodoch s výhľadom, kým sme pili extrémne sladkú limonádu – ak sa mi v Grécku niečo potvrdilo (trikrát), tak že ich limonády sú prehnane sladké a nechápem, prečo to robia. Okolo polnoci už sme sa ocitli v našej štvrti, kde sme si kúpili na záver veľkú chladenú fľašu vody (ktoré sa predávali na každom kroku za euro a bolo to úžasné) a cookies, ktoré mi chýbajú. Skúsili sme rôzne druhy a všetky stáli za to. Celkovo mi veľmi chýbajú tieto všadeprítomné trafiky zásobované vodou a dobrými cookies. 

Na záver, keď sme vošli do našej ošarpanej ulice a zacítili moč, už to skoro voňalo domovom. Skoro.

Acropolis doteraz pozeral na nás, teraz sme my pozreli naň

Deň 3. 

19/08/22

Tretí deň sme vstali o niečo skôr, pretože prišiel čas na velikána –Acropolis, ktorý dovtedy dozeral z výšin na každý náš krok. Vtedy som si ešte neuvedomovala ako veľmi sa mi jeho tichá prítomnosť zarezáva do podvedomia, ani ako mi bude tento titán medzi pamiatkami chýbať, keď ho neuvidím. Dnes sme ho však chceli konečne preskúmať bližšie. Podľa odporúčaní sa oplatí ísť tam skoro ráno, než začnú rady a tlačenice, ale nám sa to veľmi neosvedčilo. Vyzeralo to, že oveľa viac sa tam oplatí ísť v poobede.

Tak či tak, čoskoro sme vošli do areálu. Slnko už ráno začínalo nebezpečne prihrievať a prvýkrát sme niekde zažili nával ľudí. Všetky doterajšie pamiatky (aj všetky ďalšie) boli vcelku prázdné a pokojné, čo ma príjemne potešilo. Ak aj nie, stačilo chvíľu počkať a často človek dostal fotku bez ľudí. Samozrejme, nie na Acropolise, ale s tým som rátala. 

Výstup je zvládnuteľný, čo samozrejme neznamená, že som nedychčala ako o život. Spolu s masou davu sme vystúpali cez schody a stĺpy, ktoré pôsobili ako nemí obri, nevzrušení tými nepodstatnými mravcami, ktorých okolo nich za tie veky prešlo nekonečné množstvo. Onedlho na to už sme skúmali pamiatky v areáli. Musím priznať, že napriek tomu, že sú to krásne stavby a ešte krajšie je si ich predstaviť v plnej sláve, páliace slnko, kopa ľudí, konštrukcia okolo Parthenonu a žeriavy v jeho vnútri to nadšenie zľahka tlmili. 

Výhľady na mesto boli ale neuveriteľné a Parthenon je stále majestátny aj napriek všetkému čo prestál (a tiež momentálnym rekonštrukciám, ktoré ho okupujú). Mne osobne ale najviac učaroval Erechtheion. Oproti klasickým gréckym chrámom nesúmerný a komplikovanejší, prispôsobený zrejme nerovnému povrchu. Z jednej strany jeho výklenok podopiera šesť nádherných sôch žien, ktoré stavbu držia na svojich hlavách. Ak na mňa predchádzajúce stĺpy pôsobili ako nemí obri, tu, kde boli ich mramorové telá vytesané do ľudských podobizní, ma oveľa hlbšie obalil údiv nad tým, čo všetko tie ich nehybné kamenné oči videli. Kým som si to predstavovala, cítila som sa trochu zvláštne. Všetci poznáme základy histórie a jej meniace sa obdobia, no stáť tvárou v tvár niečomu, čo toľko z nich videlo a zažilo, toľko vzostupov a pádov, toľko vojen a krádeží, toľko zmeny, a stále to stojí rovnako pevne na svojom mieste, nepohnuté, a v prípade týchto sôch aj veľmi zachované… to je neuveriteľné. Človek si to všetko odrazu uvedomí akosi viac a v prítomnosti tohto faktu a takých prastarých velikánov, si musí uvedomiť vlastnú malosť a pominuteľnosť. 

Podobne ako má náš mozog problém predstaviť si nekonečnosť vesmíru, som miestami mala problém predstaviť si tie ruiny, keď stáli v plnej podobe. Niekedy je neuveriteľné, na aké vrcholy sa ľudstvo vie dostať a aké veci vytvoriť a zanechať za sebou (výnimočne v pozitívnom význame). Čo je ale ešte neuveriteľnejšie a hraničí so zázrakom, je čo všetko tento areál a stavby v ňom vydržali. Obzvlášť jeho najväčší klenot, Parthenon. Napríklad zemetrasenia, ktoré dlhé roky nedali pokoj inžinierom. Nevedeli ako ich mohla táto stavba prežiť, než sa ukázalo, že Gréci zrejme neboli na vrchole len v umení a kultúre, ale boli ďaleko aj v inžinierstve. Napriek tomu, že stĺpy na týchto chrámoch (aj iných) vyzerajú akoby boli z jedného kusu, pri bližšom pohľade dá vidno, že sú to pospájané “pláty”. A práve to, okrem lepšej prepravy, im dodáva výborné seizmické vlastnosti. Rovnako ako vrstvy mimoriadne hladkých dosiek, na ktorých je Parthenon postavený a olovo zaliate v kovových spojoch, ktoré absorbuje chvenie. Táto kombinácia teda mala slúžiť na ustátie zemetrasenia a vyzerá to… že fungovala. 

Príroda však nebola jediná, kto prežitiu Partenonu a celému Acropolisu podkopával nohy. Najhorším nebezpečím samozrejme boli ľudia a ich vojny. Osmani napríklad používali Parthenon ako sklad svojej munície a počas benátskeho útoku, kedy bol ostreľovaný, to v ňom vybuchlo. A Parthenon stál napriek poškodeniu ďalej. Rovnako ako cez nespočetné rabovania a vojny, ktoré nasledovali, okupácie a ničenie, alebo britských diplomatov (čítaj “zlodejov”) ako Lord Elgin, ktorý odtiaľ vzal zbierku starogréckej sochárskej výzdoby, ktorá je teraz známa ako “Elginove mramory”. Ak by človek naozaj chcel prižmúriť oči, ideálne obe, dal by sa možno ospravedlniť tým, že ich chcel zachrániť pred deštrukciou počas vojny medzi Grékmi a Osmanmi, ťažko sa ale prižmurujú oči v súčastnosti nad britskou vládou a múzeom, ktoré ich má vo vlastníctve. Už desiatky rokov trvá spor medzi Britániou, ktorá ich vo svojom hrejivom koloniálnom zovretí ďalej vystavuje, a Gréckom, ktoré sa ich snaží získať naspäť. V roku 2014 si dokonca najali špičkových advokátov, ktorí ich mali vrátiť – bola medzi nimi aj manželka Gorgea Clooneyho. Nepodarilo sa. Parthenon a celý Acropolis tak ďalej stoja ako svedectvo o ľudských vrcholoch, o umení a kráse, o architektúre a kultúre, ale aj deštrukcii, nespočetných vojnách a ľudskej chamtivosti. 

Krátke zaujímavosti: 

  • Momentálny Parthenon bol postavený na mieste aj v obraze predchádzajúceho Parthenonu, ktorý bol zničený počas grécko-perzských vojen. Možno preto, postavený z ruín svojho predchodcu, stojí o to pevnejšie a odhodlanejšie.

  • Síce zasvätený bohyni Aténe, nebol vždy len jej domovom. Kresťania z neho spravili chrám zasvätený panne Márii a Osmani ho zase mali ako mešitu. Už počas histórie tak bol domovom mnohých kultúr. Zatiaľ čo vtedy sa tam ale striedali, teraz dohliada zvrchu na ich spolunažívanie.

  • “Parthenos” v starej grétštine znamená “panna”. Predpokladá sa teda, že keďže bol zasvätený Aténe, ktorá bola pannou, je názov “Parthenon” odvodený z toho. 

  • Vo vnútri mala kedysi stáť trinásť metrová socha bohyne Atény, odená v plnej zbroji zo zlata.

  • Parthenon podľa výskumov zafarbenia sôch nakoniec možno vôbec nebol biely, ale farebný.

  • Určitý čas ho mali zdobiť aj štíty porazených Peržanov, ktoré Aténam poslal Alexander Veľký.

A kúsok mytológie na záver: 

Zatiaľ čo východný štít Parthenonu zobrazuje dramatický moment narodenia Atény, západný štít oslavuje jej víťazstvo v zápase s Poseidonom o kontrolu nad Aténami a Attikou. Prvý kráľ Atén, kráľ Kekrops, vyhlásil súťaž o ustanovenie božského patróna pre svoje mesto. Aténa a Poseidon chceli byť obaja patrónmi, tak súťažili kto dá mestu najlepší dar. Keď Poseidon zasiahol Akropolu svojím trojzubcom, vytvoril studňu so slanou vodou, takzvané „more“ Erechtheionu, ktoré ležalo vo vnútri chrámu. Hovorí sa, že vydáva zvuky vĺn vždy, keď fúka vietor z juhu. Aténa zase vrazila svojou kópiou do zeme a objavil sa plodný olivovník. Nakoniec bola za víťaza vybraná Aténa a na upokojenie zúriaceho Poseidona bol postavený chrám Erechtheion.

Jediný, koho božskú prítomnosť sme tam ale mohli dnes pocítiť, bol Helios – boh slnka, ktorý je jeho stelesnením. Napriek tomu, že Acropolis je plný fascinujúcich stavieb a výhľadov, musím priznať, že som sa tešila, keď sme z neho schádzali. Prechádzali sme sa tadiaľ od deviatej a už pred desiatou som myslela, že sa zo mňa stane oškvarok. Neuveriteľne rýchlo sa vie ten areál rozpáliť. Všetci tí ľudia, čo sa tam šplhali na obed (a že ich nebolo málo), museli byť absolútni psychopati. 

Cestou dolu sme sa o niečo viac pokochali aj divadlom Herodesa Atticusa, ktoré bolo postavené týmto rímskym filozofom a politikom na počesť svojej mŕtvej manželky. Celá stavba je dychberúca a s výhľadom na Atény za ním je to jeden z pohľadov, na ktorý sa pravdepodobne nedá zabudnúť. Kúsok ďalej je tiež divadlo Dionýza, boha vína a extázy, ktoré je však v oveľa zničenejšom stave. V dávnych časoch tam ale boli počas osláv na jeho počesť hrané hry napríklad od Euripidesa či Sofokla. Je považované za prvé divadlo v Grécku a rodisko gréckej drámy.

Aj keď som sa na cestu preč z toho páliaceho slnka na kopci tešila, z areálu sme vychádzali až po krátkom zaváhaní, že či už teda… naozaj chceme prejsť cez turnikety. Akosi sa nám nechcelo nechať to celé za sebou. Často mi to prišlo, akoby tá stavba mala v sebe určitú gravitáciu, čo k sebe jednoducho ťahá – pohľady, myšlienky, túžbu zostať v jej blízkosti. 

Aj pekné uličky sa dajú nájsť, aj pekné výhľady vedia byť prázdne

Ešte sme na lístkoch ale mali niekoľko starogréckych pokémonov na zbieranie, a tak sme sa vydali za lovom ďalšieho. Cestu sme však vzali okľukou a najskôr sme sa rozhodli schladiť a dostať niečo jedlé do žalúdka, než sme sa vydali na preskúmanie ulíc vo štvrti Koukaki. Tá nám dokázala, že skutočne nevyzerá všetko v Aténach ako ghetto. Príjemné uličky plné zelene, ktorá niekedy preberala vládu nad všetkým – konáre stromov rástli do balkónov aj do domov – a ako bonus sme tam našli tiež veľmi zaujímavý a rozľahlý obchod so starožitnosťami, ktorý nás zdržal ešte dlhšie. Veď kto by sa nepokochal všetkými tými antickými soškami a keramikou, plagátmi a knihami, platňami a bižutériou. 

Museli sme tak po odchode odtiaľ pridať do kroku, pretože sme ešte chceli cestou stihnúť prvý z mnohých aténskych kopcov (tento bol z tých neškodných čo sa týka výstupu) – Areopagus, rovno vedľa Acropolisu. Bolo to to ideálne miesto, kde keď sa obtočíte okolo svojej osi, vidíte ako sa pred vami rozprestierajú kolom dokola celé Atény. V jednom bode “zavadzia” vo výhľade len Acropolis, ale ten celý výhľad samozrejme dotvára tak ideálne, že sa o žiadnom zavadzaní hovoriť nedá. Obzvlášť, keď to je práve on, na ktorý sa z Areopagu ľudia chodia pozerať. My sme sa okrem všeobecného kochania mohli pozerať tiež na to, ako k nemu v tejto poobednej hodine stúpalo dvakrát menej ľudí. Bolo nám to ale vynahradené aspoň tým, že na Areopaguse bolo ľudí minimum, takže nám nikto nezavadzal na fotkách a videách. Vždy keď sme na tento kopec pozerali z uličiek, zdalo sa, že ich je tam oveľa viac, takže sme možno trafili nejaký vzácny čas. Grécki bohovia tak boli aspoň trochu spravodliví. (Ja som však akosi zabudla fotiť, len som natáčala).

Obrázok blogu

Tam, kde sa ešte stále dá stretnúť duch Sokrata

Odtiaľ už nás čakala na záver ďalšia pamiatka do zbierky, Ancient Agora. Ako pôvodne obytná area a pohrebisko sa onedlho stala dôležitým miestom na sociálne a politické schôdzky. Považuje sa za rodisko demokracie a práve tu mal byt Sokrates odsúdený na smrť. 

Mali sme za sebou tri archeologické pamiatky, z čoho jednou bol samotný Acropolis, pre väčšinu zrejme vrchol tohto objavovania. Ak by som si ale zo všetkých siedmich mala vybrať jednu najobľúbenejšiu, bola by to pre mňa práve Ancient Agora. Bolo to v nej, kde som ducha antického Grécka pocítila najviac. Po doterajších vyprahnutých ruinách sme odrazu vošli do areálu, kde nám spoločnosť robili olivovníky s ich tieňom, cikády spievali, stavby boli oproti všetkým doterajším ruinám prekvapivo zachované, z jednej strany sa nad tým týčil Acropolis a z neďalekého kopca na nás pozeral najzachovalejší chrám – Hefaistov, boha kováčstva a ohňa, ktorý až do roku 1834 slúžil ako kostol. Tam sa mi odrazu veľmi ľahko predstavovalo, ako sa tadiaľ prechádzali slávni filozofi. Možno by som sa aj presvedčila, že ešte nejakého stihnem stretnúť.

Najskôr sme sa prešli múzeum (Stoa of Attalos) s jeho nekonečnými stĺpami, bustami a bezhlavými sochami. Ich blúzky na prsiach pôsobili tak jemne, až som mala chuť dotknúť sa ich a presvedčiť sa, že to je naozaj kameň. Nechýbali ani oblúky so zeleňou, antická keramika, či krásny výhľad na klesajúce slnko za chrám a celý olivový park čo nás od neho ešte delil. Práve tu vo mne vyklíčilo to semienko skutočnej gréckej a antickej atmosféry, po ktorej som túžila. A ako sme pokračovali cez prašné cestičky a okolo krásneho kostola Apoštolov, až cez park k chrámu Hefaista, kde sa na tráve pásli korytnačky (to sa tu v parkoch občas stávalo), len to vo mne rástlo. Miestami som začala mať problém neusmievať sa prihlúpo na celé okolie. Acropolis mi utlmilo pražiace slnko a kopa ľudí, predchádzajúce pamiatky zase boli z veľkej časti ruiny uprostred mesta, ale tu to bol vlastný svet so stavbami, ktoré ešte stále celé držali, s rozľahlým priestorom, kde sa dalo uveriť, že človek nie je uprostred hlučného mesta 21. storočia, posedieť pod olivovníkom a len počúvať cikády a pozerať na tie majestátne stavby všade okolo. Toto bolo to, čo som si predstavovala pod Aténami a napriek tomu, že sa mi ich chaotická podoba začínala aspoň miestami tiež páčiť, za týmito kúskami histórie a atmosféry som sem prišla a naplno som si užívala, že ich konečne mám možnosť aj pocítiť. 

Odtiaľ som odchádzala naozaj neochotne a závidela som obyvateľom Atén, že si môžu na takéto miesta chodiť oddýchnuť a čítať (a hlavne tým mačkám, čo tam chodili zadarmo). Zvyšok večera už sme trávili len blúdením a prechádzaním sa. Teraz, keď sme sa vracali na ubytovanie cez Viktoriu, jej námestie s rôznymi skupinami a našu bordelovú špinavú ulicu, už sme sa nad tým veľmi nepozastavovali. Človek si rýchlo zvykne. 

Možno je to mojou záľubou v komplikovaných pocitoch, ale už som cítila, ako vo mne klíči náklonnosť aj k tomuto mestu mnohých tvári, ktoré zanecháva také rozličné dojmy. Na víkend sme ich chceli nechať trochu rozležať sa a zamieriť namiesto toho k preskúmaniu okolitých pláži a ostrovov. A nemôžem povedať, že som sa aj napriek mojej vznikajúcej náklonnosti netešila, keď namiesto pachu hniloby a moču zacítim morský vzduch. 

Zaspávali sme uchodení a spokojní, za zvuku neúnavných cikád za oknami a predstavami o pláži za viečkami. 


Tereza Krajčová

Tereza Krajčová

Bloger 
  • Počet článkov:  32
  •  | 
  • Páči sa:  546x

Vždy som mala radšej dážď ako slnko. Noc radšej ako deň. A zo všetkého najradšej tie malé okamihy, ktoré sú nakoniec to najpodstatnejšie. Zoznam autorových rubrík:  Anglický denníkCestovanieSúkromné

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
SkryťZatvoriť reklamu