reklama

Paríž: Mesto dychberúcej architektúry a nestarnúceho umenia

Očarujúce pamiatky, rôznorodosť, široké ulice, pouliční speváci, múzeá plné diel velikánov. Jednoducho Paríž.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Keď sa povie Paríž, predstaví si väčšina mesto lásky, vína, dvojíc jazdiacich na skútroch, zvodného jazyka a celkovo to evokuje obraz jednej veľkej romantiky. Pre mňa mal však Paríž trochu inú tvár – namiesto sedenia pri šampanskom sme s kamarátkou každý deň nachodili v ubíjajúcich horúčavách kilometre, objavili miesta známe a blyštiace sa ale aj tie zašitejšie a špinavejšie, prezreli nekonečno múzeí, videli veľa rôznej kultúry, krásnych záhrad aj počmáraných ulíc. Celkovo po tejto návšteve pre mňa má Paríž svojskú atmosféru a trochu inú tvár, než jednu z tých, o ktorých počujem od ľudí najčastejšie – buď idylická romantika alebo špinavé sklamanie. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Počas môjho ročného pobytu v Anglicku (o ktorom môžete začať čítať tu, ak medzi čitateľov nepatríte) som stihla navštíviť aj niekoľko iných destinácií. Medzi nimi bol práve aj Paríž, ktorý sa len nedávno  zdal ako jeden z tých vzdialených snov, mesto patriace iba do filmov a kníh. Rozhodla som sa tak využiť blízkosť Anglicka k tejto destinácii a konečne si ju obzrieť vlastnými očami a zhodnotiť, čo z tých pozitívnych a negatívnych vecí, čo sa o ňom rozpráva, je skutočne pravda. 

Zážitok prinášam rovnako ako články z Anglicka v kombinácii osobných denníkových zápiskov z tých čias a vsuviek môjho prítomného ja. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

S hrkotajúcimi kolieskami naproti dobrodružstvu

(22/07/18 – Nedeľa)

Odrobila som na najbližší čas posledný deň v anglickej kaviarni, dobalila veci a za zvuku hrkotajúcich koliesok kufra na ceste sa vybrala čakať na vlak do Londýna. V ušiach mi hrala Bebe a obklopovala ma šteklivá atmosféra prichádzajúceho dobrodružstva, nového kúska sveta a kultúry. Zapadajúce slnko a teplý večerný vzduch tomu dodávali na dokonalosti.

Cestovala som sama a tak som sa neubránila chvíľam, kedy sa vzrušenie z cesty a pobytu striedalo so záchvevmi stresu. Napriek tomu sa mi v hlave ako mantra opakoval fakt, že idem z “Londýna do Paríža” – a teda sú mi odrazu blízko dve kedysi tak veľmi vzdialené mestá – ktorý ma pravidelne vracal k tým pozitívnejším pocitom.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Posedela som si v noci počas čakania na autobus na stanici medzi vlastnou batožinou s croissantom na večeru (predpríprava) a sledovala som jednotlivých ľudí s batohmi, kuframi a taškami. Premýšľala som, odkiaľ sem prišli oni, kam mieria ich kroky ďalej, aké životy vedú a aké osudy ich čakajú. Zabávala som sa na striedačku tým, že som si vymýšľala ich príbehy alebo si predstavovala ten svoj parížsky. 

Nakoniec prišla chvíľa, kedy som sa úspešne usadila v autobuse. Chvíľu som sa tešila, že možno aj pôjdem sama a budem sa môcť roztiahnuť, ale nakoniec pristúpila ešte skupinka chalanov a jeden z nich mi tieto nádeje zrušil. Moje antisociálne ja však nevyčínalo príliš dlho, pretože po chvíľke sme sa dali do reči a kúsok cesty strávili precvičovaním našej angličtiny a vyzvedaním o živote toho druhého. To bolo nakoniec celkom zaujímavé, keďže som sa dozvedela príbeh jedného z tých presúvajúcih sa ľudí bez toho, aby som si ho musela vymýšľať. Bol to Argentínčan približne v mojom veku, ktorý s kamarátmi cestoval po Európe, kým mu znovu začne škola. Slovensko poznal, pretože sledoval futbal a Hamšík je v zahraničí zrejme jeden z našich poznávacích znakov. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Oželela som teda to osamotené sedenie, keď mi to vynahradil príjemný nočný rozhovor. A nakoniec aj poslúžil ako vcelku pohodlná opierka, keď sme v cestovateľskom porozumení počas nočných pokusov o spánok zladili naše ramená a chrbty, zatiaľ čo cesta úspešne plynula.

Prvé pohľady, prvé dojmy

(23/07/18 – Pondelok)

Ráno som sa odlepila od spiaceho spoločníka – doslova, klíme sa do práce veľmi nechcelo a v autobuse bolo počas horúceho leta dokonca aj v noci len ťažko znesiteľne – a žmúrila som na prvé výhľady na Paríž. Tie zatiaľ nevyzerali nijako ohurujúco, ale na prebratie postačilo. 

Nedlho potom som už ulovila medzi prvými svoju batožinu a vykročila do náručia Paríža. Bola som vyzbrojená len GPS -kou a vierou v jej schopnosti a signál, inak by bolo všetko stratené – vrátane mňa. O spôsoboch dopravy a jej fungovaní som si nezisťovala vôbec nič a tak, keďže som mala ešte čas, kým kamarátka docestuje na druhú stanicu, rozhodla som sa tam ísť pešo, že to rovno trochu preskúmam. Aspoň v tých vzácnych momentoch, keď sa mi podarí odtrhnúť pohľad od navigácie.

Znovu mi to prišlo celé akosi veľmi surreálne – že som sa naozaj ocitla v Paríži, že prechádzam jeho ulicami, občas skutočne vcelku špinavo pôsobiacimi a že toto je realita. Moja únava po noci plnej nepodareného spánku ani stupňujúca bolesť chrbta priveľmi nepomáhali v pozitívnom cítení, ktoré by ma viac prinútilo vnímať, a tak som vo svojej rannej otupenosti absolvovala dlhú prechádzku, z ktorej som veľa nevnímala. Ale nezablúdila som a ocitla som sa v malom parčíku medzi bytovkami. Tam som si dopriala zopár dlhých chvíľ oddychu, kým prišiel čas vyzdvihnúť kamarátku.

Úspešne sme sa našli a vôbec ma nepotešilo, že teraz má pre zmenu ona chuť na prechádzku k nášmu ubytovaniu. Cez kopce a betóny ma tak čakala ďalšia dlhšia cesta, chrbát kričal a únava dosiahla ťažko zvládateľné rozmery, ale nejako sme to prežili. Prechádzka cez ázijskú štvrť bola celkom atmosferická a po našej strastiplnej ceste na nás čakal veľmi príjemný bytík (ubytovali sme sa cez airbnb). Malý, útulný, plný kníh a kopy kresieb polepených po stenách. Ako bonus nás privítala mačka, čo mne, ako ich milovníkovi, veľmi vyhovovalo.

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Žiadne väčšie zážitky sme po dlhom cestovaní už neplánovali. Namiesto toho sme si len po zvyšok dňa užívali pokoj na byte, dávali si dokopy plány a trasy na nasledujúce dni, pozerali a zžívali sa s okolím a naším novým chvíľkovým domovom.

Večer na mňa doľahlo také klasické uvedomenie okamihu. Že som v útulnej francúzskej izbe plnej kníh a abstraktného umenia, cez veľké okno vidím na balkóny starých budov pred nami a z ulice počujem zvuky nočného Paríža, akoby som tam stála, kým vedľa mňa už ticho spí kamarátka. Občas je to vtipné a aj super, kam a s kým sa človek v živote dostane.

Objavovanie začína a okamihy sa zbierajú

(24/07/18 – Utorok)

Vybrali sme sa hneď na úvod nášho preplneného dňa pozrieť najväčšiu atrakciu Paríža: Eiffelovku. A nie len pozrieť na ňu, ale pozrieť aj z nej. Veľmi inteligentne práve na obed, takže vyjsť peši schody v tej horúčave až na vrchol bol nový druh pekla. (Doteraz som neprišla na to, prečo sme boli voči sebe takí masochisti.) Vyvažovalo to však to, že každý ďalší výhľad stál za to. Len nekonečné biele mesto a vytŕčajúca zeleň, akoby za ním nič iné neexistovalo. Budovy sa držali v podobnej výške, takže to pôsobilo veľmi súmerne – a možno preto som z toho mala akýsi iný pocit, než z doterajších výhľadov. Taký… nový.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Čo sa samotnej Eiffelovky týka, ja som sklamaná nebola. Od mnohých ľudí som počula, že vyzerala jednoducho ako kopa železa a neohúrila ich a ona skutočne ako kopa železa vyzerá, keďže… to je kopa železa. Mala však svoje čaro – na prvý pohľad menšie ako potom neskôr. Keď som ju nasledujúce dni videla v rôznych podobách, osvetleniach, pri západoch slnka aj so splnom, a občas na mňa na pozadí niekde náhodne vykukla, tak som mala pocit, že jej čoraz viac prepadám. Nesklamala, ani výrazne neohúrila. Bola zaujímavá, ale oceňovala som skôr tie výhľady. 

Neoceňovala som to, o čom som tiež často počula – všadeprítomné zástupy predávajúcich černochov, ktorí nám neustále pchali Eiffelovku v menších verziách pod nos. Bolo to veľmi dotieravé aj otravné a nečudujem sa, ak niekto stratí chuť sa k nej kvôli tomu priblížiť.

Po tomto výkone sme si dopriali niečo pod zub a zamierili pozrieť parížsky monument, ktorý dal postaviť Napoleon Bonaparte na pamiatku svojich víťazstiev – Víťazný oblúk a najznámejšiu ulicu, ktorá z neho vychádza – Avenue de Champs-Élysées. Obe boli väčšie, než som si predstavovala. Všetko tu je zatiaľ väčšie než som si predstavovala. 

Obrázok blogu

Počkala som poctivo na záber, ktorý mi nebudú kaziť autá, čo chvíľu trvalo, ale podarilo sa. Oblúk je našťastie taký obrovský, že keď naň človek iba hľadí, ani tá okolitá doprava mu pri tom veľmi nenarúša výhľad. A Champs-Élysées samozrejme za prechádzku stála tiež. Aleje stromov, pekné budovy, správna parížska atmosféra.

Cestou odtiaľ sme trafili náhodný kostol (ktorého názov zaznamenaný nemám). Vnútri príjemne chladný a potemnelý, rozozvučený organom. Malo to atmosféru, keď sa človek z horúcich a rušných ulíc odrazu ocitol v prítmí a pokoji. Bolo to trochu akoby som prešla cez portál do iného sveta. Z moderného do stredovekého. Užila som si tam moment pokoja, než sme vyrazili ďalej.

Prešli sme okolo malého a veľkého paláca – architektúra na pohľad veľmi pekná, dovnútra sme nešli. 

Malý palác
Malý palác 

Čaro malo aj námestie Concorde s fontánami, plné ľudí, bláznivej dopravy a leta. Prešli sme cez krásny most Pont Alexandre a odtiaľ do Les Invalides – budovy s pamiatkami francúzskej vojenskej histórie, kde sa nachádza aj hrobka Napoleona. 

námestie Concorde
námestie Concorde 
Les Invalides
Les Invalides 

A na záver trochu kultúry – múzeum Rodin plné nahého umenia, sôch bez končatín a ich občas trochu strašidelných výrazov v tvárach. To, čo som nedokázala úprimne oceniť, som sa aspoň tvárila, že oceňujem a užívala som si pri tom atmosféru umenia a krásnej záhrady. Na chvíľu sa nám zamračilo a spŕchlo a dodalo to zelenej záhrade na tajomnosti.

Umenie bolo občas podobne zmätené ako ja. Toto ale malo aspoň všetky končatiny.
Umenie bolo občas podobne zmätené ako ja. Toto ale malo aspoň všetky končatiny. 
záhrady Rodinu
záhrady Rodinu 

Večer sme mali už len oddych na izbe. Bol to len druhý večer tu a napriek tomu sa to veľmi rýchlo stalo takým typickým – denné objavovanie mesta a spoločný večerný oddych. 

Vnímala som každú maličkosť a podarilo sa mi nazbierať ďalších pár nezabudnuteľných momentov. 

V prvom rade bolo príjemné vidieť tie záblesky bežného života domácich tu, ktoré by človek zrejme takto z prvej ruky nezahliadol, ak by býval niekde na hotelovej izbe. Chalan, ktorý byt vlastní, nie je počas nášho pobytu prítomný, ale prišla dnes jeho priateľka – holohlavá, potetovaná. Keď tu nie je ona, je tu jeho najlepšia kamarátka, veľmi pohodová černoška. A dnes prišla aj jej lesbická frajerka. Znie to ako absolútna nočná mora niektorých mojich krajanov a zároveň mokrý sen Netflixu, ale celé to bolo tak prirodzené a príjemne rôznorodé, že som z toho bola chvíľu nadšená. To mi u nás občas chýba. Tá rôznorodosť, ktorú vidím aj tu aj v Brightone. Ako všetko, má to aj výhody aj nevýhody, ale z týchto zábleskov to bola príjemná zmena a ja som to bez výčitiek vnímala plne pozitívne. Aspoň v tom malom rôznorodom bytíku.

Večer som si zase krájala melón v tej malej kuchynke a vykukla som z okna, kde človek vidí do okien kúsok od seba, pretože sa tu budovy o seba opierajú a sú na sebe natlačené. Na chvíľu som sa tam teda oprela tiež a v okne vpravo, ktoré bolo takmer na dosah ruky a zároveň natočené tak, že nebolo vidno dovnútra, som počula skupinku mladých chalanov ako sa smejú a rozprávajú po francúzsky. Jediné, čo som z nich videla, bol dym z cigariet, ktorý stúpal von do noci. Neubránila som sa úsmevu, keď som bola svedkom záblesku súkromného večera cudzích ľudí, ktorým som nerozumela, ani ich nevidela a napriek tomu boli na chvíľu akýsi blízki - len kúsok odo mňa, žijúci svoj život v rovnakom čase ako ja a ja som chvíľu mohla niečo z neho vnímať. 

Proste sa tu dá nazbierať ohromne veľa malých a zároveň úžasných momentov.

Aj ten neskôr, keď kamarátka už spala a ja som vedľa v izbe ťahala do neskorých hodín ďalej. Sedela som vedľa veľkého okna s výhľadom a občas pozerala na balkóny s japonskými lampášikmi. V cudzom byte v Paríži, kde sa snažím dať dokopy nejaké zápisky z týchto zlatých dní. Tak sa mi páčil ten prítomný osamelý nočný okamih, že som vôbec nechcela ísť spať a prísť oň a priblížiť sa k času, kedy to bude zase len spomienka. Je to dar, vnímať každý moment tak hlboko a zároveň prekliatie, pretože si po celý čas uvedomujem ich krátkosť a pominuteľnosť.

S boľavými nohami za Monou Lisou

(25/07/18 – Streda)

"Veď tam si oddýchnem," hovorila som si pred odchodom do Paríža. 

A v Paríži: každý deň nachodíme 20km. 

Ale stojí to za to, samozrejme. 

Dnes sme sa vybrali do Louvre a nebola som sklamaná. Zážitok mi kazili iba neuveriteľne boľavé nohy z hlúpych tenisiek, ale za to Louvre nemohlo. Dýchalo tam na mňa staroveké Grécko a Egypt, exotická Amerika, obrovské maľby a kultúra a nádherné stropy. Proste... ach. Myslím, že moja nová záľuba je túlať sa s batohom po múzeách. Je to skutočne obrovské, zaujímavé a stojí to za to.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
grécky Michael Jackson
grécky Michael Jackson 

Jediné, čo možno nenaplnilo moje očakávania, bola Mona Lisa. Samozrejme, všetci celý život poznáme ako vyzerá…. ale že je ten obraz taký maličký, to akosi ušlo mojej pozornosti. Na druhej strane, aspoň ma na nej stále niečo dokázalo prekvapiť. Aj keď sa mi ťažko vyhodnocuje, či to stálo za tú neuveriteľnú tlačenicu.

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Bolo to komické – miniatúrny obraz Mony Lisy prilákal obrovské množstvo tlačiacich sa ľudí, väčšie – až obrovské – obrazy okolo si nikto nevšímal. A tiež je možno škoda, že Da Vinciho kód som prečítala až o tri roky neskôr. Bolo by zaujímavé pozerať sa na to okolie aj z tohto tajomného pohľadu. Na druhej strane bol tiež vcelku príjemný zážitok to čítať až po návšteve Paríža a vedieť si to celé o to živšie predstaviť.

Osviežili sme si ešte vonku nohy vo fontáne a nemohla som uveriť tomu, aké ubíjajúce horúce dni tu vládnu. Boli sme tam celkovo tak dlho, až to vyzeralo že už nič iné dnes nedáme, ale zvládli sme.

Obrázok blogu

Kostol Eustache bol neskutočný. Aj zvonku – obrovská a nádherná stavba –  a vnútri zase tie nekonečné stropy a stĺpy…  na takéto miesta mám naozaj slabosť. Vonku pred kostolom hral nejaký pouličný spevák s gitarou, černosi si tam tancovali do rytmu a ja som sa znovu raz usmievala nad tými náhodnými zábleskami života v Paríži.

Eustache. Tak obrovský, že ho môj telefón odmietal vtesnať do záberu.
Eustache. Tak obrovský, že ho môj telefón odmietal vtesnať do záberu.  
Obrázok blogu

Podobne tomu bolo aj keď sme oddychovali v Royal záhradách, kde mali skupinky Francúzov piknik pri hudbe, víne a ovocí. Iní zase posedávali na stoličkách okolo fontány a čítali knihy.

Royal záhrady
Royal záhrady 
nevedome pózujúci pár
nevedome pózujúci pár 

Odtiaľ sme si dali prechádzku k domu opery parížskymi ulicami, ako som si ich vždy predstavovala – široké, plne krásnych bielych budov a balkónov s kvetmi. Sadla som si na schody medzi cudzích ľudí a počúvala ďalšieho pouličného speváka v tom centre večerného Paríža, ktorým sa rozliehal jeho hlas. Všetko malo zlatú farbu z klesajúceho slnka a bolo to úžasné.

Pozreli sme po ceste ešte kostol La Madeleine. Iba zvonka, inak bol zatvorený, ale aj to bol veľmi zaujímavý pohľad. Napriek tomu, že to je katolícky kostol, zrejme nikto by to na prvý pohľad neuhádol. Nielen že vyzerá akoby sa sem preniesol odniekiaľ z Atén, ale nenachádzajú sa na ňom žiadne kríže, nič, čo by katolíkov k sebe zvolávalo. Celý pôsobil dojmom, že sa sem len zatúlal a pritom patril do úplne iného sveta a kultúry.

La Madeleine
La Madeleine 

No a nakoniec sme zakotvili v Tuileries záhradách pri západe slnka. Ten bol absolútne očarujúci. Slnko bolo nezvyčajne veľké a rovnako oranžové ako celá obloha okolo neho, takže s ňou splývalo a vyzeralo akoby sa rozpínalo donekonečna. A pod slnkom bol vo výhľade Víťazný oblúk, jeho ulica po ktorej išli zástupy áut, ktorým žiarili plechové strechy a pomedzi to ďalšie vytŕčajúce pamiatky. Všetko na pozadí toho krásneho západu. Priala som si, aby som vedela kresliť a mohla som tú panorámu celú nielen zachytiť, ale hlavne zachytiť svojimi očami. Nevedela som sa vynadívať. Bolo to ako niečo, čo by som správne mala vidieť len ako záber vo filme. Tentoraz to však bolo reálne. 

Tuileries záhrady
Tuileries záhrady 
Obrázok blogu

Večer klasický oddych pre naše unavené nohy. Dostala sa ku mne z anglického domova správa, že nám horí pole za domom. Na chvíľu ma to mierne vystresovalo, že by to znelo presne ako niečo čo sa mne stane – idem preč a zhorí dom aj s vecami. Ale našťastie to zostalo len na tom jednom poli, aj keď to boli naozaj veľké plamene a lietali nám tam vrtuľníky.

Takže dobrá správa je, že stále sa mám kam vrátiť a dovtedy si môžem bez starostí ďalej užívať Paríž.

Nezhorený Notre Dame a plavba po Seine

(26/07/18 – Štvrtok)

Dnes sme netradične zvolili aj ranný oddych, kedy sme po svojom jedli, venovali sa svojim veciam a vyrazili z domu až po jednej. 

Na úvod dňa sme si dali múzeum Picassa. A nechcem nikoho uraziť, samozrejme, ale keby mi niekto povedal, že kreslím ako Picasso, tak sa nakoniec možno urazím ja. Bolo to rozhodne zaujímavé, aj keď medzi mojich obľúbencov patria tradičnejší impresionisti, nie surrealisti, takže som k jeho dielam necítila žiaden väčší obdiv, ktorý by z toho pre mňa spravil výnimočnejší zážitok. 

obrazy z odtlačkov prstov boli rozhodne zaujímavé
obrazy z odtlačkov prstov boli rozhodne zaujímavé 

Parížskymi ulicami sme sa odtiaľ dostali k Notre Dame. 

To bolo ešte v časoch pred požiarom. Notre Dame je známe hlavne z toho pohľadu spredu, mne osobne sa páčilo ale najviac zboku – pripájam ten pohľad na fotke.

Obrázok blogu

A bolo to práve kvôli tej veži a časti, ktorá vyhorela. Bolo mi to preto veľmi ľúto, keď som požiar o necelý rok neskôr sledovala. Zároveň som ale bola o to radšej, že som ho stihla vidieť v plnej kráse. Dodnes, keď sa pozriem na fotky, kde ešte celá katedrála stojí, a potom vidím tie nové, zabolí ma z toho srdce. Možno aj preto, že ma uchvátilo naživo, som sa na celé dianie nedokázala pozerať s tým, že to je “len” budova. Nikdy to nebola “len” budova a už vôbec nie, ak s ním mal človek tú česť aj naživo. 

Nádherná architektúra s hlbokou atmosférou a históriou. Zapálila som si tam sviečku a keď som si sadla a pozerala na tie obrovské stĺpy a stropy, či krásne vitríny, ponorila som sa na chvíľu do myšlienok, do spomienok, do splnených aj nesplnených snov a prianí. Osobne neverím v boha – aspoň teda nie tak, ako ho nazývajú a vykresľujú ľudia. Napriek tomu milujem kostoly a katedrály a ich atmosféru. Človek tam skutočne cíti určitú silu, ja to však pripisujem sile všetkých tých myslí, ktoré sa na týchto miestach dokážu ponoriť v tichosti do seba. Ľudia by to mali robiť častejšie. 

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Je pre mňa ťažké odchádzať z takýchto miest a vynoriť sa z mysle a silnej atmosféry naspäť do reality, ale nakoniec na to tiež prišiel čas, a tak som nechala aj Notre Dame za sebou. 

Pozreli sme gotickú kaplnku Sainte-Chapelle, ktorá mala tie najkrajšie vitráže aké som kedy videla. 

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Prešli sme pidi ostrovček medzi Seinou a zamierili sme po jej pobreží až k prístavu. Znovu bolo fascinujúce sledovať ten parížsky život – ako tu spolu ľudia cvičia na ulici, majú pikniky po okrajoch a jednoducho… žijú. Akosi viac, plnšie a hlasnejšie, než je tomu u nás. 

Franzúci si spravia spoločné posedenie hocikde
Franzúci si spravia spoločné posedenie hocikde 

Z tohto žitia v zahraničí a chodenia po výletoch mám pocit, že my na Slovensku máme akosi málo možností skutočne žiť. Aj kvôli životným podmienkam, aj kvôli mentalite a celkovo tomu, čo je u nás normálne a zažité. Akoby sme veľa zo života zmeškávali a niekedy aj vlastnou chybou. Je to škoda.

Dlho sme kráčali k prístavu, ale po brehu Seiny žiadna prechádzka nie je zlá. Občas sme posedeli, rozprávali sa, sledovali životy okolo a celé to malo svoje čaro, ako nakoniec aj celý Paríž.  

Obrázok blogu

A keď už sme sa dostatočne prešli po brehu, čakala nás plavba loďkou. Neviem čím to je, ale akonáhle som na palube, vánok mi strapatí vlasy, okolo je voda a jej pach je zmiešaný s rybacinou, tak sa cítim strašne slobodne. Podobné pocity ma obalili vždy, keď sme boli na dovolenke v Chorvátsku. Niekedy musím ísť na dlhú plavbu. Proste len byť na šírom mori bez hraníc.

Nateraz som si však vystačila s riekou pretekajúcou srdcom Paríža. Celé mesto tak nabralo ešte nové čaro, keď sme ho videli z tohto pohľadu, sfarbené západom slnka.

Obrázok blogu
Obrázok blogu

A akonáhle obloha nabrala pastelové farby, zatiaľ čo sa na pozadí črtali parížske mosty s lampami ako z rozprávky… na také pohľady sa ťažko nachádzajú slová. Všetky znejú priveľmi obyčajne na to, aby to vyjadrili.

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Zostali sme pozrieť si aj nočnú Eiffelovku a... och. Ak som si myslela, že na dnes už magické pohľady skončili, tak som sa veľmi mýlila. Niekedy je asi naozaj najlepšie veci neplánovať a vtedy vyjdú najlepšie – ako teraz, kedy sme sa tam ocitli náhodou a práve sme trafili spln. Vidieť ho, ako žiari priamo uprostred tej železnej krásky bolo naozaj čarovné. 

Obrázok blogu

Neskutočne pekný deň. 

Čas kostolov a záhrad

(27/07/18 – Piatok)

Dnes sme to mali o niečo menej nabité, čo mi vyhovovalo. Bolo neuveriteľne teplo, tak sme doobedie trávili oddychom na izbe. Tieto parížske večery a rána mi budú veľmi chýbať. Vyjedali sme naše zásoby surovín a dolepené od tepla ležali ponaťahované na posteli, užívajúc si chvíle ničnerobenia. 

Dnešný program pokračoval prehliadkou tej časti mesta, kam sme ešte nezablúdili. Bola o niečo popísanejšia a špinavšia, ale mala akosi tiež svojské čaro. 

V Paríži sa celkovo nachádzalo naozaj veľké množstvo ulíc a budov, ktoré pôsobili veľmi ufúľano. Rovnako tam ale bolo aj veľké množstvo širokých a krásnych, tak som si na striedačku užívala atmosféru oboch. Preto malo to mesto trochu schizofrenickú tvár, mne sa ale páčila.

A na každom kroku takéto krásne budovy. No nechoď tam.
A na každom kroku takéto krásne budovy. No nechoď tam. 

Pozreli sme Pantheon – stále sa neviem zmieriť s tým, aké sú tu tie pamiatky strašné obrovské – a stretli tam Čechov na bicykli. Kričím na kamarátku: „Stojíš mi v zábere!“ a odpoveď: „Slovenštinu tu člověk často neslyší.“ To ani češtinu, vole. 

Vnútro bolo ako inak – krásne.

Obrázok blogu

Luxemburské záhrady tiež. Tam nás zastihol lejak. Chvíľu mi ale zabralo, kým som konečne mala potrebu sa pred ním skryť – už mi chýbalo trochu čerstvosti vo vzduchu a moja rozhorúčená pokožka také schladenie ocenila. Nakoniec sme tam dali obed na mokrých stoličkách, pozreli ďalší kostol – Saint-Sulpice, ktorý bol rovnako zaujímavý. Naozaj im závidím to množstvo krásnej architektúry.

Saint-Sulpice
Saint-Sulpice 
vnútro
vnútro 
Obrázok blogu

Pokračovali sme znovu k Madeleine a nakoniec to zakončili kostolom st. Augusta už pri zmrákajucej sa oblohe. Malo to dramatický nádych. Celkovo bol toto deň kostolov. A ja som za to rada, pretože do nich, obzvlášť takých krásnych, chodím rada. Majú silnú atmosféru. 

Cestou domov nás čakalo prekvapenie, keď sme vystúpili z metra. Lejak prišiel znovu, ale teda takýto som už dávno nevidela. V priebehu pár minút tiekli tými ulicami potoky. Takže sme sa rozhodli pokračovať v našom už zažitom masochizme a rozbehli sa rovno cez to do obchodu. Vyzerali sme ako dve zmoknuté kuriatka, ale aspoň s plnými taškami.

Francúzi sú naozaj hrdý národ a nebudú sa s vami s najväčšou pravdepodobnosťou rozprávať inak ako po francúzsky. Ani s angličtinou človek veľmi nepochodí v obchodoch, takže aspoň základné frázy sa odporúčam naučiť. Niektorí trochu zmäknú, keď vidia, že sa človek aspoň snaží.

Konečne sme zaparkovali na izbe, kde som chvíľu prokrastinovala pri videách, a potom som sa prinútila zachytiť dnešný deň v zápiskoch.

Už si uvedomujem, že je toto predposledný deň v Paríži. Možno preto som zase hore o druhej ráno, kým kamarátka samozrejme ako normálny človek už spí. Blíži sa čas, kedy bude tento týždeň len spomienkou a mne sa tomu nechce ísť naproti. Je tu teda zase ten okamih, kedy sa odchádzajúcej chvíle držím ako o život a snažím sa ju zastaviť  – aj keď márne.

Záver plný velikánov

(28/07/18 – Sobota)

Posledný deň. 

Človek by si myslel, že sa budeme zase naháňať hneď po roztvorení očí, ale to sme už zvládli predchádzajúce dni. Tento sme na izbe iba oddychovali.

Zamierili sme potom na záver do Orsay múzea, ktoré ma úprimne uchvátilo. Tu boli presne tie maľby, ktoré dokážem obdivovať s čistým svedomím. Užívala som si obzvlášť Van Gogha, môjho obľúbenca Moneta a impresionistov celkovo. 

Múzeum Orsay - ako vidno, kedysi to bola budova vlakovej stanice.
Múzeum Orsay - ako vidno, kedysi to bola budova vlakovej stanice. 
Van Gogh
Van Gogh 
A jeho hviezdna noc
A jeho hviezdna noc 

Potom nám veci výnimočne nevychádzali, pretože sa nám nepodarilo dostať do plánovanej mešity a market už bol tiež zatvorený, čo ma zamrzelo. Tie rôzne markety a pouličné predaje tu majú veľké čaro. Takže prvýkrát sme niečo nepostíhali a ešte sa zbytočne nachodili, ale asi tých úspechov už bolo priveľa.

Večer to ale všetko dokonale vynahradil a hneď som na to zabudla.

Videla som pre mňa jednu z najkrajších stavieb – baziliku Sacre coeur.

Bazilika Sacré-Cœur z jednej strany
Bazilika Sacré-Cœur z jednej strany 
A z druhej strany
A z druhej strany 

A tiež jednu z najkrajších štvrtí – Montmartre. Presne tak som si predstavovala ten útulnejši Paríž – farebné okenice a život a umenie a krása.

Prechádzka po Montmartre a modré okenice
Prechádzka po Montmartre a modré okenice 

Celý tento posledný večer tu bol magický. Úžasná architektúra, kopcovité úzke uličky, obchody s makrónkami, pouliční maliari, kopa ľudí spoločne sediaca s pivami na schodoch, atmosféra a výhľad na Paríž. Do toho hrá skupina dievčat na husliach Hallelujah a jednoducho…. hneď má život na chvíľu zmysel.

A posledný výhľad na Paríž
A posledný výhľad na Paríž  

Večer, už v pokoji izby, som si písala s kamarátkami doma a vzájomne sme si po tých mesiacoch chýbali. Na jednej strane mi bolo ľúto, že tam nemôžem byť s nimi, ale na druhej som nikde inde byť nechcela.

A nechcela som ani ísť spať, pretože sa mi tak veľmi nechcelo odchádzať. Prepadla som tomuto mestu, tomuto životu, a nebola som pripravená to nechať zase za sebou. Ale nakoniec bol čas zmieriť sa s tým, že každé dobrodružstvo raz skončí, aby zostala pekná spomienka a ďalšie mohlo začať.

Posledný pohľad z okna 

(29/07/18 – Nedeľa)

Vôbec sa mi nechcelo vstávať s vedomím, že namiesto toho ranného oddychu a potom behania po Paríži ma čaká chystanie sa preč. Skutočne som sa tu s tým už vcelku zžila a vytrhnúť tie malé korienky, čo sa začali po tomto mieste naťahovať, bolo smutné.

Posledné ráno som si už veľmi neužila, pretože boli na rade iné pocity. Väčšinu času som stresovala, či nájdem zastávku, pretože mi ju ukazovalo niekde inde (nakoniec bola tam kde aj predtým, takže v tomto prípade bolo dobre, že som verila intuícií a nie GPS). Dokonca sa mi ani veľmi nechcelo ísť naspäť. Napriek všetkej láske k môjmu momentálnemu anglickému domovu a tomu môjmu osobnému raju tam, bola som nastavená na dobrodružstvá a objavovanie a výlety a mala som chuť pokračovať ešte niekam ďalej, alebo sa zdržať dlhšie tu. Ani za ten necelý týždeň a nachodené kilometre som nemala pocit, že by sme z Paríža videli dostatočný kus a objavili všetko, čo za to stálo.

Nakoniec som sa s ľútosťou rozlúčila s kamarátkou a vyrazila. Úspešne som sa dopravila na zastávku aj ocitla v správnom buse a mohla z okna ľútostivo pozerať na vzďaľujúce sa mesto za oknami. A hľadela som z neho ešte aj dlho potom, dlho do noci, zatiaľ čo mi po celý čas chýbal ten parížsky večer. Ten útulný byt, vyložené nohy po celodennom objavovaní, počúvanie smiechu kamarátky.

Stál za to ten týždeň a vyšlo nám asi všetko, čo mohlo. Ďalší z mojich snov je splnený – občas je tomu stále ťažké uveriť. A ešte ťažšie je sa s nimi lúčiť, keď príde ich koniec.

Zbohom, Paríž. Bol si čarovný. 

Tereza Krajčová

Tereza Krajčová

Bloger 
  • Počet článkov:  34
  •  | 
  • Páči sa:  587x

Vždy som mala radšej dážď ako slnko. Noc radšej ako deň. A zo všetkého najradšej tie malé okamihy, ktoré sú nakoniec to najpodstatnejšie. Zoznam autorových rubrík:  Anglický denníkCestovanieLiteratúra Súkromné

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu