Hanka a Peter.
Ona šikovná krajčírka so zlatými rukami, milá, pokojná a vyrovnaná. On optimista od prírody, preskákal asi päť zamestnaní, až napokon zistil, že aj tak vždy chcel byť požiarnikom. Zoznámili sa kdesi v skalách a už zostali spolu. Na psiu knižku, ale to pre náš príbeh nie je až také dôležité.
Rok sa s rokom zišiel a oni sa rozhodli, že chcú dieťa. Čakali dva roky kým sa podarilo a radosť bola preveliká. Hanka sa cítila dobre, ďalej pracovala a tešila sa na dieťa. V 16. týždni prišiel šrám na ich šťastí: genetický screening nedopadol najlepšie, nasledovala amniocentéza. Tentokrát bol výsledok na výbornú a tak sa spolu ďalej pripravovali na vytúženého potomka. Nechceli vedieť ani pohlavie, rozhodli sa nechať sa prekvapiť. Lenže tých prekvapení malo byť viac.
Nastal deň P. Peter ráno odišiel do práce, keď o desiatej pípla prvá SMSka. „Príď, už to asi bude." Kým sa pobalil, prišla ďalšia správa: „Príď rýchlo". Začal tušiť, že niečo nie je v poriadku.
Anička.
Už jej v tej teplej tekutine občas presvetlenej tlmeným naružovelým svetlom začínalo byť tesno, miesta bolo stále menej a ona nemala dosť priestoru na pohyb. Občas pocítila divný tlak, bolo to ako masáž, ale nebolo to nepríjemné. Jedného dňa sa ten tlak stal rytmickým a pravidelným a ona vedela, že nadišiel jej čas. Lenže na konci tunela nečakalo svetlo, ale tma.
Anička sa narodila so zriedkavou vrodenou vadou, syndrómom s cudzokrajným názvom, ktorým trpia na svete stovky detí. Nie tisíce, ani desaťtisíce, ale stovky. V jej domovine tri. Lekári o tom veľa nevedia, ale vedia liečiť alebo aspoň mierniť niektoré jej problémy.
Rázštep podnebia je ten najmenší z nich. Síce nevedela sať, ale načo vám je sanie, keď nevládzete ani dýchať. Obrna lícneho nervu život síce neohrozuje, ale je obrovský problém pre okolie. Pozrite sa na svoje usmiate dieťa a predstavte si, že sa nikdy neusmeje ani nezamračí a emócie musí vyjadrovať inak.
Hanka, Peter a Anička.
Anička tri mesiace bojovala o živoť. Inkubátor, kyslík, sonda do žalúdia, hadičky, občas zabúdala dýchať, niekedy sa jej len tak zastavilo srdce. Hanka a Peter strávili tri mesiace pri sklenenej schránke svojej dcéry. Prenajali si byt blízko nemocnice, kde ležala, aby ju mohli denne navštevovať.
Jednu noc sa už zmierovali s tým, že o ňu prišli. Lekári už nedávali žiadnu nádej Peter večer zapálil sviečku za dušu svojej dcéry a ona ráno ešte stále horela. Bez dychu dobehli na jednotku intenzívnej starostlivosti a dieťa tam nebolo. Lekár ich s úsmevom informoval, že je naspäť na detskom oddelení. Jeden boj vyhrali, ale vojna pokračovala ďalej.
Postupne sa zisťovali ďalšie a ďalšie problémy. Anička statočne bojovala a po Vianociach si ju hrdo odniesli domov. Dnes má desať mesiacov, fyzicky je na tom ako päťmesačné dieťa, ale stále napreduje.
Keď mi ten príbeh rozprávali, plakala som. Potajme, pretože mi prišlo trápne plakať pred niekým, kto toto zažil a nevidel dôvod na plač. Petrov optimizmus je nezničiteľný. Hanka sa pozerá do budúcnosti a nevzdáva to. Nemá čas plakať, musí s Aničkou cvičiť, chodiť po lekároch a len tak sa hrať. Ako sa matka hrá so svojim dieťaťom. Zblížilo ich to hádam ešte viac, ich dieťa, ktoré to vybojovalo spolu s nimi. Vlastne sa nám, mne a Johnymu, každý zvlásť posťažovali na jedinú vec.
Matka
Na Hankinu matku, ktorá im na nemocničnej chodbe vysvetľovala, že by hádam bolo pre všetkých lepšie, aby to dieťa zomrelo. Inak si zničia život. Na matku, ktorá Hanke vysvetlila, že keď bola maličká, ešte v pôrodnici uzavrela s bohom dohodu, že ju chce, ale len zdravú. Píšem boh. Nie som veriaca, ale nemyslím, že sa vašim Bohom sa dá takto dohadovať.
Nič nie je čierno-biele. Babička chodí s vnučkou po lekároch, cvičí Vojtovku poctivejšie ako Hanka, učí ju detské riekanky. Pomáha Hanke, keď už nevládze a potrebuje sa aspoň chvíľu vyspať. Má vnučku svojim spôsobom rada. Len si k nej ťažšie hľadá cestu. Hanka a Peter to chápu, len sa nevedia zmieriť s tým preslovom na nemocničnej chodbe.
A teraz sa z toho vysomárte. Všetky matky sveta, ja viem, že dôležité sú činy. Držte však na uzde svoje reči. Deti, ktoré sa nezmierili s osudom a vybojovali veľké veci, majú často zbytočné traumy z rečí, ktoré matky vedú. Možno je dokonca dôležitejšia podpora detí slovami ako činmi. Nie je možné prežiť život za svoje deti, ale je možné ich na tej púti podporiť. Nech sa deje čokoľvek. Chápem, že pre matky je to niekedy zložité, majú svoje predstavy o živote svojich detí. Ale je to možno to podstatné, čo môžu urobiť pre deti.
A pre seba.
