Koľko času ešte potrebuje maďarská politická reprezentácia, aby sa vymanila z tieňov vlastnej minulosti a prijala realitu susedných krajín? Podľa Milana Lasicu je to beh na dlhú trať. V jednom zo svojich postrehov totiž vtipne, no trefne poznamenal:
„Myslím si, že Maďari budú potrebovať ešte takých sto rokov, kým sa vyrovnajú so stratou veľkého Uhorska. Portugalsko, ktoré bolo kedysi tiež obrovskou koloniálnou ríšou, sa s tým vyrovnalo už dávno. Portugalci sa dnes netvária, že im patrí polovica sveta. Maďari sa však stále tvária, že im patrí prinajmenšom polovica strednej Európy.“
V týchto slovách je viac než len humor. V tomto citáte sa zrkadlí priepastný rozdiel medzi vyspelou politickou kultúrou a nostalgiou za imperiálnou minulosťou. Zatiaľ čo Portugalsko prešlo procesom dekolonizácie a zmierenia sa s novou realitou bez pocitu ukrivdenosti, v maďarskej politike naďalej pretrváva trauma z Trianonu, ktorú udržiavajú ako otvorenú ranu.
Táto nostalgia nie je len abstraktným pojmom; pretavila sa do vizuálneho folklóru. Používanie symboliky „Veľkého Uhorska“ (mapy v hraniciach pred rokom 1918) je v Maďarsku bežným javom. Hoci nejde o oficiálny štátny znak – ten je historicky legitímny a v rámci medzinárodného práva nespochybniteľný – mapa Uhorska sa stala nástrojom politickej a kultúrnej identity.
Dnes na maďarských cestách bežne vidíme autá s nálepkami historických hraníc a na štadiónoch zase fanúšikov v šáloch s touto mapou. Pre mnohých je to symbol „národnej jednoty“ či pripomienka komunít žijúcich za hranicami, no pre susedné krajiny ide o jasný prejav revizionizmu. Diplomatické trenice, ktoré v minulosti vyvolalo nosenie takýchto šálov aj poprednými politikmi vrátane Viktora Orbána, len podčiarkujú, že tieto symboly nie sú len neškodným historickým suvenírom.
Najprv to bolo len šepotanie medzi fanúšikmi a politickými kruhmi, potom transparenty a nálepky – tento výklad dejín je už tróni v paláci moci, obsadzuje oficiálne priestory a pretvára spôsob, akým sa krajina o sebe rozpráva. Mapy Uhorska sa objavujú v štátnych kampaniach zameraných na „národnú súdržnosť“ či v ilustračných záberoch štátnej televízie M1, kde sa ikonické pamiatky na územiach mimo Maďarska prezentujú ako súčasť maďarskej identity. Maďarská diplomacia tak neraz balansuje na hrane, keď sa snaží využívať mapy ako nástroj „mäkkej sily“, čím však zbytočne spochybňuje suverenitu svojich susedov.
Mapa Veľkého Uhorska nie je neutrálnou pripomienkou minulosti, zostáva v politickom obehu primárne ako vizualizácia „krivdy“ spôsobenej Trianonskou zmluvou. Každý národ má právo na historickú pamäť. Otázka znie, kedy sa historická pamäť prestane meniť na politický program.
Narodil sa už maďarský politik, pre ktorého bude Veľké Uhorsko iba kapitolou v učebnici dejepisu, a nie nedokončeným projektom?
