Krátke zhrnutie Nobelovej ceny za ekonómiu 2025
Tohtoročná Nobelova cena za ekonómiu bola udelená Joelovi Mokyrovi, Philippovi Aghionovi a Petrovi Howittovi za ich priekopnícky výskum, ktorý prepojil inovácie, technologický pokrok a dlhodobý ekonomický rast. Ich práce ukázali, že bohatstvo spoločností rastie z neustáleho vzniku nových nápadov a technológií, ktoré robia staré zastaranými.
Aghion a Howitt v roku 1992 v článku s názvom A Model of Growth through Creative Destruction predstavili formálny model tzv. tvorivej deštrukcie, v ktorom ekonomický rast vzniká vtedy, keď nové firmy prostredníctvom inovácií nahrádzajú tie staré.
Myšlienkovo nadviazali na koncept tvorivej deštrukcie, ktorý zaviedol Joseph Schumpeter v roku 1942 vo svojej zásadnej knihe Capitalism, Socialism and Democracy. Schumpeter tento proces chápal ako prirodzený motor kapitalizmu – sústavné nahrádzanie starého novým, kde inovácie ničia zastarané štruktúry, ale zároveň otvárajú cestu k pokroku a rastu.
Mokyr túto teóriu rozšíril o historicko-kultúrny rozmer. V dielach ako The Gifts of Athena (2002) či A Culture of Growth (2016) ukázal, že samotné technologické inovácie nestačia – k ich vzniku musí existovať spoločenské prostredie, ktoré podporuje poznanie, vedeckú zvedavosť a slobodnú výmenu myšlienok. Tvrdí, že Európa prekonala stagnáciu nie preto, že mala viac zdrojov, ale preto, že sa v nej postupne vytvorila „kultúra pokroku“, v ktorej sa intelektuálne experimentovanie stalo cenenou hodnotou.
Mokyr tak prepojil ekonomické dejiny so sociológiou poznania: vysvetlil, že technologická revolúcia nebola náhodná, ale vyrástla z dlhodobého intelektuálneho prostredia podporujúceho inovátorov. Jeho výskum ukazuje, že spoločnosti, ktoré umožňujú slobodný tok myšlienok a tolerujú odchýlky od ortodoxie, vytvárajú podhubie pre vedecký a ekonomický rast.
Spolu tak Aghion, Howitt a Mokyr vytvorili ucelený pohľad na to, čo v skutočnosti poháňa civilizáciu dopredu: inovácie, ktoré menia svet – podporované kultúrou slobody, súťaže a neustáleho hľadania nových riešení.
Skutočný odkaz Nobelovky: sloboda ako ekonomická sila
Aj keď niektoré časti sprievodného dokumentu „Popular information: The Prize in Economic Sciences 2025“ nobelovho výboru pôsobia mierne etatisticky, v konečnom dôsledku práce nobelistov dokazujú, že rast je dôsledok inovácií, a inovácie sú dôsledok slobody.
Klasicko-liberálny tón je zrejmý hlavne z prác Joela Mokyra, kde možno cítiť intelektuálne pokračovanie Hayeka – jeho dôraz na spontánny poriadok, slobodu poznania a evolučnú povahu spoločenského vývoja. Rovnako ako Hayek, aj Mokyr chápe pokrok ako proces, ktorý sa nedá riadiť, iba umožniť. Tam, kde štát začína „podporovať“ inovácie príkazmi, ich v skutočnosti dusí; kde však nechá priestor zvedavosti, experimentu a súťaži myšlienok, vzniká prirodzené prostredie rastu.
Empirické potvrdenie starých myšlienok praxeológie
Mainstreamoví ekonómovia si, samozrejme, dokážu vyložiť tieto práce vo svojich vlastných rámcoch. Pravdepodobne v nich budú hľadať možnosti, ako „bezpečne“ intervenovať do trhového mechanizmu. Budú písať o tom, že inovácie sú síce motorom pokroku, ale že tento motor funguje „optimálne“ len v prostredí so štátnymi reguláciami – napríklad prostredníctvom dotácií výskumu a vývoja.
Nič také však z prác tohtoročných nobelistov priamo neplynie. Naopak, zdá sa, že ich výskum empiricky potvrdil to, čo klasici ako Mises a Hayek obhajovali už v prvej polovici 20. storočia – fakt, že sloboda a minimálna intervencia do trhu vedú k prosperite.
Mises vychádzal z praxeológie, vedy o ľudskom jednaní. Vo svojom zásadnom diele Human Action (1949) zavádza axiómu ľudského jednania – človek koná, keď si uvedomí cieľ a volí prostriedky na jeho dosiahnutie v prostredí neistoty. Tento fakt je podľa Misesa a priori pravdivý – nemožno ho empiricky testovať, pretože každý, kto by sa ho pokúsil spochybniť, by tým sám konal, a teda potvrdil jeho platnosť.
Z tejto jednoduchej axiómy Mises deduktívne odvádza celý ekonomický systém: že hodnota je subjektívna, že dobrovoľná výmena prospieva obom stranám a že akýkoľvek zásah zvonka – teda donútenie – musí znižovať blahobyt aspoň jednej strany.
Na Misesa nadviazal Friedrich August von Hayek, ktorý rozvinul jeho princípy do oblasti poznania a spoločenského poriadku. Ukázal, že ekonomika nie je centrálny organizmus, ale spontánny poriadok, ktorý vzniká z interakcií miliónov jednotlivcov sledujúcich svoje vlastné ciele. Informácie o potrebách, cenách a možnostiach sú rozptýlené – žiadna vláda ich nedokáže zhromaždiť ani spracovať tak efektívne, ako to robí trh prostredníctvom decentralizovaných rozhodnutí. A práve tu sa Hayek stretáva s Misesom i s trojicou tohtoročných laureátov.
Ak inovácie vznikajú z tvorivej deštrukcie, ak poznanie rastie zo slobody myslenia a ak hospodársky pokrok nie je možné plánovať, potom z toho logicky vyplýva, že slobodné prostredie nie je len morálnym ideálom, ale aj nevyhnutnou podmienkou fungovania trhu. Tvorivá deštrukcia predpokladá, že nikto nemá monopol na pravdu ani na inovácie. Rozptýlené poznanie predpokladá, že jednotlivci musia mať priestor konať podľa svojich vlastných skúseností a odhadov. A trh ako proces objavovania predpokladá, že omyly sa môžu stať lekciami, nie trestami.
Spolu to vytvára systém, v ktorom sloboda nie je zdrojom chaosu, ale samotným mechanizmom koordinácie. Štát môže vytvárať podmienky pre vzdelanie či stabilitu, ale nemôže suplovať nepredvídateľnosť ľudského poznania – a práve v tej spočíva sila pokroku. Sloboda preto nie je len etická hodnota, ale ekonomická nutnosť.
Zásadné rozdiely
Aj napriek tomu, že dochádzajú k podobným záverom, medzi praxeologickým pohľadom Misesa a Hayeka a medzi prácami tohtoročných nobelistov existujú zásadné rozdiely.
Praxeologický prístup je čisto deduktívny – vychádza z logických dôsledkov ľudského jednania bez potreby empirických overení. Moderná ekonómia naopak stavia na empirickom pozorovaní a matematickom modelovaní, snažiac sa opísať správanie jednotlivcov prostredníctvom štatistiky a formálnych vzťahov.
Zdanlivo ide o dva svety – dedukciu a empirizmus, logiku a dáta. No v skutočnosti sa v bode záveru stretávajú. A to je to dôležité. Oba prístupy, hoci cez iný aparát, ukazujú to isté: že poriadok vzniká zdola, nie z centra; že rast je výsledkom voľného jednania, nie plánovania; že sloboda nie je premennou modelu, ale predpokladom jeho fungovania.
Záver
Tohtoročná Nobelova cena za ekonómiu určite stojí za pozornosť. Je empirickým potvrdením toho, čo klasickí liberáli hlásajú už viac ako storočie. Že sloboda je nevyhnutná k inováciám a inovácie sú nevyhnutné k pokroku. Trvalo to síce niekoľko desaťročí modelov, rovníc a grantov, no napokon aj mainstream ekonómie prišiel na to, že najlepšou hospodárskou politikou je proste neprekážať slobode a trhu.
