Úvod
V kontexte AI, prípadne aj budúcej AGI, sa čoraz viac rieši nepodmienený základný príjem — UBI. Je celkom pochopiteľné prečo. AI skutočne môže priniesť výrazné štrukturálne zmeny, tlak na mzdy v niektorých profesiách a väčšiu koncentráciu príjmov cez kapitál, platformy, infraštruktúru a dáta.
Práve preto považujem za dôležité povedať celkom otvorene, že UBI za rozumné a dlhodobo stabilné riešenie nepovažujem.
AI je skutočne výzva
V prvom rade — áno, AI prinesie štrukturálne zmeny v celej spoločnosti. To je nevyhnutné. Produktivita v mnohých oblastiach porastie výrazne, najmä tam, kde sa výkon dá škálovať softvérom, automatizáciou a kapitálom. Už to vidíme.
Samotný rast produktivity by bol výborná správa. Napätie vzniká pri tom, ako sa budú výnosy z tejto produktivity rozdeľovať. AI môže urýchliť stav, v ktorom ekonomika vyrába viac, no veľká časť ľudí má slabší podiel na raste príjmov, pretože peniaze tečú najmä cez vlastníctvo kapitálu, infraštruktúry, platforiem a dát.
Práve toto je jadro výzvy. Ide o mechanizmus, ktorým sa rast bohatstva premieňa na príjem širokých vrstiev spoločnosti. Keď sa tento mechanizmus oslabí, vznikne reálny spoločenský a politický tlak aj bez apokalyptických scenárov o „konci práce“.
Zmeny navyše skoro určite neprídu rovnomerne. Niektoré profesie, firmy a regióny získajú obrovskú výhodu, iné stratia stabilitu či vyjednávaciu silu. V takomto prostredí rastie dopyt po rýchlych a zdanlivo elegantných riešeniach. UBI je presne jedno z nich.
So zástancami UBI sa zhodnem v tom, že AI predstavuje celospoločenskú výzvu. V redistribúcii formou UBI však nevidím životaschopné riešenie.
Ekonomické problémy UBI
UBI je jeden z najhorších dizajnov, ako tento problém riešiť. Je to redistribúcia na steroidoch so všetkými negatívami, len zabalená do modernejšieho marketingu.
Základný problém je jednoduchý: UBI nerieši vzácnosť. Nerozdeľuje byty, energiu, pôdu, infraštruktúru ani výrobné kapacity. Rozdeľuje iba peniaze, teda nároky na tieto veci. A to je zásadný rozdiel.
V debate o AI sa často preskakuje práve toto. Ani svet plný robotov nezruší vzácnosť vo všetkom. Bývanie, pôda, energie, výpočtový výkon, logistika či špičkové služby ostanú vzácne aj naďalej. UBI preto problém nevyrieši. Politicky prerozdelí nároky na stále vzácne statky. Výsledkom býva tlak na ceny a ďalšie zásahy.
A teraz tá menej romantická časť: cena. Buď bude UBI nízky a veľa nevyrieši, alebo bude citeľný a vyžiada si masívne zdanenie.
Financovanie „z kapitálu“ znie dobre na papieri, horšie v realite. Kapitál je mobilný, optimalizovateľný a v AI svete ešte viac. Systém tak začne odmeňovať presun, optimalizáciu a právno-daňové manévre viac než čistú tvorbu hodnoty.
Ani nulová byrokracia tento problém nerieši. Pokojne nech to celé riadi AI. Stále niekto musí politicky nastaviť výšku UBI, dane, indexáciu, výnimky a reakciu na rast cien. Hayekov problém rozptýlených znalostí tým nezmizne. Len sa presunie na vyššiu úroveň, kde sa rozhoduje o obrovských sumách.
Silný argument za UBI hovorí, že aj pri vysokom zdanení bude vlastník stále súťažiť, lebo mu zostane časť zisku. To sedí. Spor však stojí na kvalite incentívov. Mení sa pomer výnosu k riziku. Firma môže ďalej fungovať, no narastie tlak na opatrnosť, compliance, optimalizáciu a politicky bezpečné stratégie. Dlhodobý technologický risk ide bokom.
A práve tu vidím najväčší problém UBI. Posúva nás k vyšším transferom a k inému typu ekonomiky. Menej trhovej koordinácie, viac politického nastavovania nárokov. Vlastníctvo kapitálu síce ostáva formálne súkromné, no alokácia zdrojov sa čoraz viac láme cez dane, transfery a regulácie. Výsledok nesie znaky politicky riadenej alokácie a tá má zo svojej podstaty sklon k misalokácii zdrojov.
Etické problémy UBI
Okrem ekonomiky má UBI aj čisto etický problém: financovanie. UBI sa nedá vyplácať zo vzduchu. V praxi to znamená dane. Dane sú povinné, vymáhateľné sankciou, exekúciou, prípadne ďalšou eskaláciou. Či sa to nazve solidarita, spravodlivosť alebo stabilita, mechanizmus zostáva ten istý: štát jedným zoberie, aby mohol druhým vyplácať.
V kontexte etiky slobody sú dane prirodzeným konfliktom s princípom vlastníctva. Ako vravia „klasici“ — dane sú lúpež.
Vlastníctvo nie je niečo, čo vznikne hlasovaním alebo tým, že sa na to dá dobrý politický slogan. Štát tým, že je štát, nezískava morálne špeciálne práva na cudzie veci. Ani majorita nezískava nové právo na cudzie peniaze len preto, že má viac hlasov. Do problému etika slobody vs. demokracia sa radšej nepúšťam.
Ak má byť UBI eticky obhájiteľné, musí najprv obhájiť práve toto donútenie. A to v axiomatickom systéme ohraničenom princípom neagresie, v systéme etiky slobody, možné nie je.
Potom príde aj úplne prirodzený dôsledok: vlastníci kapitálu budú neadekvátne zdanenie považovať za legitímny dôvod brániť svoj majetok. Najprv optimalizácia, právnici, presuny, potom politický boj. Z UBI sa tak ľahko stane trvalý konflikt o hranice — kto platí, kto berie, koľko a prečo práve ja. Rast napätia medzi skupinami je v takomto systéme nevyhnutný, lebo je postavený na tom, že jedni sú povinní financovať druhých podľa politicky nastavenej schémy. Toto je cesta k etatizmu nevídaných rozmerov.
Čo teda s tým?
To bude, snáď, v druhom príspevku.
