Úvod
Alternatív k UBI je viac. Niekto navrhuje negatívnu daň z príjmu. Niekto dopĺňanie nízkych miezd. Niekto rekvalifikácie, skrátenie pracovného času či nové sociálne programy.
Všetky tieto prístupy reagujú na ten istý problém: AI môže zvýšiť produktivitu, oslabiť časť dopytu po práci a zároveň posilniť význam kapitálu, softvéru, platforiem a infraštruktúry.
Ako som uviedol v prvej časti, práve tu sa láme celý spor okolo UBI. Ak sa mení štruktúra ekonomiky v prospech kapitálu, potom má zmysel hovoriť najmä o tom, ako dostať viac ľudí ku kapitálu a ako ponechať väčší priestor dobrovoľným formám pomoci. Práve tu podľa mňa ležia dve najsilnejšie trhové alternatívy k UBI: širšie vlastníctvo kapitálu a dobrovoľné podporné siete.
Širšie vlastníctvo kapitálu
Ako som písal už v prvej časti, ak AI zvyšuje výnosnosť kapitálu, najrozumnejšie je dostať viac ľudí k vlastníctvu kapitálu. UBI necháva vlastnícku štruktúru v zásade nedotknutú a následne sa snaží časť výsledku prerozdeliť cez štát. Mne dáva väčší zmysel sústrediť sa na to, aby viac ľudí malo priamy nárok na výnosy už pri zdroji.
Tu sa však netreba opájať ilúziou, že firmy sa začnú z čistej dobroty deliť o vlastníctvo. Na to sa spoliehať nedá. Firma sa delí vtedy, keď jej to ekonomicky dáva zmysel. Ťažisko preto vidím inde: v tom, aby bežný človek neostal odkázaný len na mzdu od jedného zamestnávateľa, ale vedel jednoduchšie budovať vlastný kapitál aj mimo neho.
Prvý praktický krok je zásadne zjednodušiť a zlacniť dlhodobé investovanie pre bežných ľudí. Investovanie do široko diverzifikovaných fondov a akcií nemá zostať disciplínou pre úzku vrstvu ľudí s kapitálom, právnikom a nervami na byrokratické tanečky. Čím menej poplatkov, bariér a daňových trestov za dlhodobé držanie, tým lepšie.
Druhý krok je väčší dôraz na osobne vlastnené investičné účty a reálne aktíva. Pokiaľ spoločnosť vie, že výnos kapitálu bude v časti ekonomiky rásť rýchlejšie než výnos práce, má zmysel podporovať model, v ktorom domácnosti akumulujú majetok priamo, nie len čakajú na budúci transfer.
Tretí krok je ľahší vstup do spoluvlastníctva firiem a produktívnych aktív. Zamestnanecké podiely, akciové programy alebo odkupy podnikov zamestnancami sem pokojne patria tiež, ale skôr ako doplnok tam, kde to dáva ekonomický zmysel, nie ako hlavný pilier celej stratégie.
Do tejto línie sa zmestia aj zamestnanecky vlastnené firmy a družstevné modely, hoci ich určite nepovažujem za všeliek. Ich sila spočíva v tom, že vnášajú vlastníctvo bližšie k človeku, ktorý vo firme reálne tvorí hodnotu. Mondragón v Španielsku je zaujímavý práve tým, že ukazuje, že model zamestnaneckého vlastníctva vie existovať vo veľkom a na reálnom trhu. Má svoje limity a v časti odvetví bude klasická akcionárska firma pružnejšia. Podstatné je niečo iné: širšie vlastníctvo je vážnejšia odpoveď na AI než univerzálna dávka financovaná z daní.
Ak zostane väčšina ľudí odkázaná len na mzdu a úzka vrstva bude vlastniť aktíva, ktoré AI zhodnocuje, tlak na UBI sa bude vracať stále znova. Ak sa má tento tlak oslabiť bez ďalšieho kola masívneho prerozdeľovania, ktoré povedie k napätiu, spoločnosť musí mať širšie rozptýlené vlastníctvo kapitálu.
Dobrovoľné podporné siete
Druhý smer je menej mediálne efektný, ale podľa mňa zdravší: viac priestoru pre dobrovoľnú pomoc, súkromné poistenie a podporné siete zdola.
Aj tu platí to, čo som naznačil v prvej časti. AI môže v niektorých profesiách a regiónoch vytvoriť tvrdé prechodové obdobia. Nie každý sa presunie hladko a nie každý si nájde nový model obživy rýchlo. Určitá pomoc bude potrebná. Spor stojí skôr na tom, či ju má zabezpečovať univerzálny štátny transfer pre každého, alebo pluralitná sieť dobrovoľných a cielených riešení.
Prvý krok je ponechať ľuďom viac zdrojov, aby vôbec mali z čoho vytvárať rezervy a pomáhať druhým. Keď štát vysaje veľkú časť príjmu a následne sa tvári ako jediný možný organizátor solidarity, výsledok býva presne taký deravý, ako by človek čakal.
Druhý krok je uľahčiť vznik a fungovanie súkromných podporných schém. Profesijné fondy pre výpadok príjmu. Dobrovoľné poistenie nezamestnanosti. Komunitné fondy. Nadácie. Crowdfunding pri dočasnom páde príjmu. Všetko toto vie byť adresnejšie než plošný transfer a vie reagovať na konkrétne problémy konkrétnych ľudí.
Tretí krok je nechať medzi týmito modelmi súťažiť rôzne prístupy. Jedna z veľkých slabín UBI spočíva v tom, že z jednej politickej schémy robí univerzálne riešenie. Dobrovoľné siete fungujú inak. Niekde zafunguje profesijný fond, inde súkromné poistenie, inde charita, inde rodina a komunita. Táto pluralita je výhoda.
Štvrtý krok je obnoviť spoločenský reflex, že pomoc nemusí byť synonymom štátu. Pred nástupom moderného sociálneho štátu existovali bratské pokladnice, spolky, charity, cechové a profesijné siete, ktoré vedeli niesť časť sociálneho rizika. Neboli dokonalé, ale boli bližšie človeku a pracovali s väčšou znalosťou konkrétnej situácie. Aj v modernej ekonomike môže mať tento princíp úplne normálne miesto. Výhodou by bola oveľa vyššia efektivita v pomoci.
Z pohľadu incentívov je tento smer zdravší aj preto, že nezakladá nový univerzálny nárok a nevyrába ďalší permanentný boj o sadzby, dávky, dane a indexácie. Pomoc ostáva dobrovoľná, cielená a obmedzená reálnou ochotou ľudí prispievať.
Záver
Ako som sa snažil ukázať už v prvej časti, problém AI nespočíva len v tom, že niekde vypadne časť pracovných miest. Hlbší problém spočíva v tom, že môže rásť význam kapitálu a slabnúť postavenie človeka, ktorý zostane odkázaný len na mzdu.
Práve preto mi dávajú väčší zmysel riešenia, ktoré rozširujú vlastníctvo kapitálu a ponechávajú väčší priestor dobrovoľným formám pomoci. Jedna línia posilňuje postavenie človeka v ekonomike tým, že mu dáva väčšiu šancu vlastniť aktíva a zarábať aj mimo čistej mzdy. Druhá necháva viac priestoru spoločnosti, rodinám, komunitám, profesijným sieťam a súkromným inštitúciám, aby niesli časť sociálneho rizika bez ďalšieho kola masívneho prerozdeľovania.
Vo svete s vyššou produktivitou nemusí mať každý človek veľké portfólio akcií. Zdravšie však je, ak široká vrstva ľudí vlastní aspoň nejakú časť produktívneho kapitálu a nie je úplne odkázaná len na mzdu alebo budúci transfer od štátu. Práve preto bude čoraz dôležitejšie aj finančné vzdelávanie a širšia informovanosť spoločnosti. Bez toho ostane reč o širšom vlastníctve len pekným sloganom.
Ak sa spoločnosť nepodarí posunúť týmto smerom a politická odpoveď sa zredukuje len na UBI, výsledkom pravdepodobne nebude odstránenie problému, ale skôr ďalšie posilnenie transferového štátu pri zachovaní koncentrovaného vlastníctva kapitálu. A presne tam vzniká veľmi nepríjemná kombinácia: štát bude spravovať stále väčší objem prerozdelenia, zatiaľ čo kontrola nad produktívnymi aktívami ostane sústredená v rukách úzkej vrstvy vlastníkov. To by bol mimoriadne nebezpečný model aj ekonomicky, aj politicky. V podstate sa tým otvorí cesta k ešte väčšej koncentrácii moci.
UBI bude vždy znieť lákavo, lebo sľubuje jednoduchosť. Snáď sa spoločnosť nenechá zlákať a odolá tomuto socialistickému vábeniu.
