Pred začiatkom školského roka sa stretla aj s riaditeľom cirkevného gymnázia, kde bola zamestnaná, a ten jej svojim typickým intrigánsko-falošným spôsobom naznačoval, že by bolo dobré, keby odišla a našla si miesto inde, ale akosi si nepripúštala, že sa takto môže zachovať. Do školy ju však nevzal s tým, že nech sa ozve v decembri, pred Vianocami, že sa dohodnú.
Šípili sme od neho podraz už dávnejšie, veď keď mu pred štyrmi rokmi moja manželka oznámila, že je znova tehotná, tak sa od neho nedočkala povzbudivých slov a radosti, ako by to človek čakal od predstaviteľa katolíckej školy, ale už vtedy jej rovno povedal, že s ňou v škole neráta, nech si hľadá prácu inde. Každý si vie predstaviť, čo to urobilo vtedy s jej psychikou, hlavne keď sme predtým už o jedno nenarodené bábätko prišli. Chvalabohu, dieťatko donosila a máme dnes dve krásne deti. Počas tých takmer štyroch rokov od prejavu tejto jeho "kresťanskej" radosti z prírastku v našej rodine, sme to jednoducho radšej neriešili.
Počas materskej si moja manželka rozšírila vzdelanie o ďalší predmet. Každá žena, ktorá sa popri starostlivost o domácnosť a malé deti na materskej rozhodla študovať určite vie, aké je to namáhavé a náročné a zároveň ťažké nie len pre ňu samú, ale aj pre jej rodinu. V decembri jej však pán riaditeľ cirkevného gymnázia, zrejme vo svojom chápaní o kresťanskej láske a pomoci blížnemu oznámil, že si má prísť po výpoveď. Na jej miesto totiž zobral iného učiteľa, dal mu zmluvu na dobu neurčitú a tým pádom mu je moja polovička nadbytočná, hoci ten, na rozdiel od nej, ani nemá pedagogické vzdelanie. Človek by sa síce mohol so školou naťahovať a vláčiť riaditeľa po súdoch, ale na takýto prípad zrejme ani náš úžasný zákonník práce nepamätá, že vás váš zamestnanec po materskej do práce prijme a hneď aj kopne do zadku.
Samozrejme mi mnohí, najmä pracujúci v súkromnom sektore či priamo vlastniaci nejakú firmu povedali, že ho chápu. Je riaditeľ, musí zabezpečiť výučbu a podobne. Všetko by som bral, keby nešlo o cirkevnú školu. Kde inde sa má človek dočkať pochopenia a podpory pre rodinu, deti, pre zabezpečenie rodiny ak nie práve v cirkvi či, ako v tomto prípade, na cirkevnej škole?! Alebo je už aj v cirkvi tvrdý kapitalizmus a všetky tie reči o tom, ako mladí nemajú myslieť na peniaze, matériu, ale na duchovno, rodinu, či nie byť indivdualistami ale spoločenstvom, ktoré si má pomáhať, sú len pozlátkom, rečami pre ovečky v kostole, za ktorými ale nie je otvorená náruč, ale kopanec do chrbta? Hoci som si myslel, že ma už v mojom veku nemôže nič prekvapiť, jeho "ľudský a kresťanský" počin mi otvoril oči, že už ani na týchto miestach človek nemá čakať ľudskosť, pomoc a pochopenie, bohužiaľ.