Kristína Janíková
P.S.
Všetko sa to skladá z množstva maličkých, nepatrných vecí. Skutkov. Udalostí. To, ako sa na nás niekto pozrie, ako s nami hovorí. Dotyk alebo niekedy len tiché mlčanie...
Keď spím tak utekám pred realitou, ale keď sa mi realita dostane do snov, musím vstať, pretože chcem opäť snívať... Zoznam autorových rubrík: Najvzácnejší priatelia, Viera, Sila LÁSKY, Vzťahy, Mojimi očami a srdcom ..., Človek, Z ríše kelu a zeleniny, Súkromné, Čo sa nikam nevošlo
Všetko sa to skladá z množstva maličkých, nepatrných vecí. Skutkov. Udalostí. To, ako sa na nás niekto pozrie, ako s nami hovorí. Dotyk alebo niekedy len tiché mlčanie...
Celkom obyčajný deň. Taký ako včera. Bola som sama doma. Ležala som. Zaspávala. Môj krátky sen prerušil akýsi hlások...
Nečakala som, že sa stretneme tak skoro. Hlavne po tom, čo odišiel tak náhle. Bez toho, aby sa rozlúčil...
Niekoho som stretla. Včera. Alebo predvčerom? Už vlastne ani presne neviem. Možno to už bude pár mesiacov, či niekoľko rokov. No až teraz mi to celé docvaklo...
Choď ochraňovať bezmocných..a keď budem bezmocná ja, prídi mi prosím pomôcť...
Prerátala som sa... Neviem však kde nastala chyba, pretože s matikou nemávam nejaké veľké problémy...
Len vpredu bolo veľké svetlo a jasná žiara. V kútiku, celkom vzadu v úplnej tme sedelo dievča schúlené do klbka. V ruke stískalo farebný ruženec s nádejou... celkom malou dušičkou a úprimnou prosbou a modlitbou na smutných perách. Oči mala zaliate v slzách...
Veci, ktoré som robila, som robila naplno. Aj keď asi vždy nemali ten správny výsledok tak, akoby som to chcela a predstavovali si....
Bolo jej smutno, cítila sa opustená. Vedela, že bude ťažké usmievať sa...
Je sychravé jesenné doobedie, ulicami prúdia davy nevšímavých ustarostených a tak neskutočne monotónnych ľudských postáv. Všetci sú pohltení do svojich vlastných starostí všedného, ničím nezaujímavého dňa. Nikto si nevšimne to dievča, kráčajúce stredom tej živej masky. Dievča s neprítomnými, uplakanými očami. Bezmyšlienkovite kráčajúce ulicami. Už nie je schopná premýšľať, nie, teraz už nie. Jej myseľ zostala na tej križovatke...
Obklopuje ma hrôza. Všetko sa mi vracia späť a pridáva sa k tomu stále niečo naviac...
Je ráno. Také isté aké bolo včera, predvčerom, predpredvčerom... také, aké už asi dva mesiace. Až na to, že je nedeľa...
Cítim sa zvláštne. Ako keby sa vo mne otvorilo čosi nové. To čo tam doteraz nebolo. Akoby som viac videla do ľudí. Cítila čo ich trápi...
„Žena“ pod „strechou“ znamená „mier“. Myslí sa tým, že so ženou v dome muž nachádza svoj pokoj...Tieto vety zaujali moju myseľ viac ako tie iné, keď mi oči nestíhali sledovať okolitú prírodu z uháňajúceho sa vlaku.
Je dvanásť hodín. Pravé poludnie. Silné bitie zvonov blízkeho kostola strieda mestský rozhlas. Je to celkom zvláštne, lebo iba málokde v meste majú taký pravý "dedinský" rozhlas, v ktorom vám milá teta povie, čo dnes predávajú pri kultúrnom dome, aká akcia na vás čaká v supermarkete. A isto tiež nezabudne povedať, že miestny lekár nebude najbližšiu dobu ordivovať, pretože má dovelenku...
Akoby sa ani nič nezmenilo a pritom je to všetko úplne inak... Aj počasie nejako štrajkuje. Jednu chvíľu sa zdá nádherný deň a zrazu sa zatiahne obloha a kvapky padajú z neba, akoby tam hore niekto polieval záhradu... Hovorí sa, že po búrke vždy vyjde slnko. Ale kedy konečne vyjde to moje?