Od detstva som si odkladal plechové krabičky, ktorých pôvodná náplň bola veľmi rôznorodá. Voňali diaľkami kávových a čajových plantáži i mäkkou tajomnosťou kaviarní, vôňami fajok nášho strýka Laca a Sherlocka Holmsa, cigarami Marka Twaina a nášho školníka, ktorého sme volali Džingischán. Voňali sladkými vôňami tuzexových sušienok a praliniek i kakaa Bensdorp. Tie krabičky, tak ako prichádzali do mojich rúk, ich pôvodne poslanie sa končilo a plynulo menili svoju rolu, aby sa stali útočiskom čriepok snov a spomienok. Stali sa útočiskom malých svedkov mojich a neskôr našich ciest a potuliek, malých i väčších úsekov života.
Kamienky, mušličky, kúsok plechu z rozpadávajúcej sa strechy kaštieľa, gombíky rôznych farieb, veľkostí a tvarov, ako neplatiaci, ale slúžiaci pasažieri na všetkých doterajších turné životom, sklíčka vitráži rozpadnutého kostola v Bosne, nepravidelné kúsky mozaiky z Tamanrassetu, vstupenka do Versailles i chrámu svätého Michala v Ladomirovej a lupeň ruže z malého parku na nádvorí hradu v Českom Štenberku. Tie malé fragmenty našich ciest, zážitkov a dotykov dní uložené v plechových krabičkách, sú akýmisi majáčikmi, smerovníkmi, ktoré nás navádzajú k spomienkam uchovaným na štelážach nášho vnútra. Držím medzi prstami zošúverené lístky brečtanu, ktorý ovíjal kamenný múr okolo kostola a cítim ich vôňu....Vlastne už ani neviem, či cestu k nádhernému románskemu kostolu sv. Jakuba sme plánovali vopred, ale určite sme na ceste z Kutnej Hory do Čáslavy odbočili na križovatke doľava. Teraz si spomínam, že v Kutnej Hore sme sa zastavili v Informačnej kancelárii a tam sme našli aj materiál o famóznom kostole v obci Církvice.
V severnej časti tejto obce je časť Jakub a veža kostola už zďaleka láka. Kamenný múr, ktorý obieha okolo kostola dáva miestu ešte väčší punc romantična a historickej autenticity. Vlastne uvedomujem si, že v tom turistickom sprievodcovi bolo uvedené aj telefónne číslo pani, ktorá nás mala sprevádzať tými stáročiami v kameni. Čakala nás už pri kovovej bráne vstupu do areálu. Vedeli sme, že je to ona, lebo keď sme sa na ňu pozreli, vyzerala akoby vyšla z vlastného domu. Akoby tam patrila. Ľudia, ktorí majú radi to, o čom hovoria, trošku sa tým aj chvália. Je to také pekné chválenie. Je v ňom trošku lokálpatriotizmu, trošku lásky s prímesou hrdosti. Vošli sme dovnútra kostola oblúkovým portálom, akoby sme sa báli, že nám zatvoria. Pani sprievodkyňa nám rozprávala históriu stáročí, históriu postavenia kostola, ktoré siaha do obdobia rokov 1148 až 1156 ako obdĺžnikovej jednoloďovej stavby s pánskou emporou.
Interiér je vybavený bohatou, pôvodnou románskou výzdobou vysokej umeleckej úrovne. Kostol sv. Jakuba patrí medzi najvýznamnejšie románske sakrálne objekty v Česku. Len málo kedy sa stane, že sa vcelku presne dozvedáme o období vysvätenia kostola tak ako tu, keď bola objavená listina o slávnostnom vysvätení 19. novembra 1165 Danielom I., biskupom pražským za účasť kráľa Vladislava II. a kráľovnej Judity. Prítomnosť kráľovských manželov je doposiaľ viac vo verziách legiend ako reálnych dôkazov. Ale my vieme, že každá legenda má tak trošku reálny základ a to ostatné je nádherným priestorom pre romantické snívanie. Jedna z legiend hovorí, že zakladateľka kostola pani Maria so synmi Slaviborom a Pavlom boli k postaveniu kostola vedení snahou o uzmierenie a zbavenie bremena klatby vynesenej pápežom Eugenom III. na manžela pani Marie, pán Slavibora zo Švábenic za účasť na prepadnutí olomouckého biskupa Jindřicha Zdíka.
Bohato členená južná fasáda lizénami a oblúčkovými vlysmi a reliéfna figurálna výzdoba slepých arkád je znakom nie len významu kostola tej doby, ale aj vysokej umelecko-kultúrnej úrovne tvorcov. Reliéfy sú pravdepodobne Talianskej a Saskej proveniencie vytvorené mimo územia Česka a prevezené na miesto osadenia, kostola sv. Jakuba v Církviciach. . V 16. a 17. storočí slúžilo okolie kostola ako pohrebisko a náhrobné kamene sú teraz osadené v stenách interiéru kostola.
...Keď sme už vychádzali z kostola, bola nám daná otázka, či sa nechceme pozrieť do kostolnej veže, kde bola nedávno vymenená drevená konštrukcia kostolných zvonov. Tá otázka bola taká naliehavá, že som hneď pochopil akýsi skrytý význam, ktorý nám pani sprievodkyňa chce vyrozprávať. Už pri stúpaní po drevených schodoch vonkajšieho schodiska k zvýšenému vstupu do veže sme sa dozvedeli, že všetky práce realizoval tradičnými tesárskymi metódami „tesařský mistr Petr Růžička“. Veľké meno obnovy pamiatok pri zachovaní všetkých pracovných postupov práce s drevom bez použitia moderných technológií. Už nie je medzi nami „Mistr tesařský“ a ja som, stúpajúc po drevených schodoch hladil opracované hrady, stropné trámy , zvonovú stolicu, zvonovú hlavu. Dotýkal som sa dlaní „Mistra Růžičku“ a uchovával ešte stále intenzívnu vôňu dreva v priečinkoch mojej pamäte.
....neviem či sa dá porovnať hodnota miest, ktoré človek navštívi, neviem či sa merajú podľa vzdialenosti, spoločenskej exkluzivity, dostupnosti, či nedostupnosti, exotičnosti, či luxusu, ale určite viem, že mnohí máme takú zvláštnu vlastnosť pozerať sa za tým najzaujímavejším niekam veľmi ďaleko za obzor. Pozeráme tak ďaleko, že náš zrak preletí ponad úžasné miesta, ktoré si všimneme až keď sa o ne potkneme. Potulky sú nádherné a je jedno či ideme na druhý kontinent, alebo len za stodolu. Lebo práve tam možno ten druhý, iný kontinent nájdeme.
text, foto © Peter Krivda Soliwarski
