Niekedy, keď počúvam veľmi veľa vznešených slov o spravodlivosti, pravde a demokracii nevdojak zacítim vôňu, či skôr pach klamstva. Niekedy, keď počúvam veľa vznešených slov o obrane slobôd, demokracie a ľudskosti od tých, ktorým z pod rúk a nôh tečie krv tých, ktorí Ich Pravdu nevelebili, cítim pach smradľavej, zatuchnutej prikrývky z postele pobehlice. Ale niekedy sa dotknem zeme, kamienka, stromu a viem, že Je. Pravda.
V jednej knihe Charlesa Bukowskeho /Nejkrásnější ženská ve měste/ bola poviedka v ktorej autor píše, že mu vydavateľ vyčítal, že stále píše o sexe, chlaste a stávkovaní na kone. Pýtal sa ho prečo nenapíše aj o politike. Napísal, o stave spoločnosti v USA. Pravdivo. Jedná veta: „rozdiel medzi demokraciou a diktatúrou je v tom, že v demokracii najskôr volíme a potom počúvame rozkazy, zatiaľ čo v diktatúre nestrácame s voľbami čas....takže ak dovolíte vážení čitatelia, vrátim sa ku kurvám, dostihom a chlastu, pokiaľ je ešte čas. Ak v týchto veciach čaká smrť, tak je pre mňa oveľa prijateľnejšie, ak budem zodpovedný za svoju vlastnú smrť ako za tú, ktorú nám cpú do krku, vyšperkovanú rečičkami o Slobode, Demokracii, Humanite.“/
...tak zima končí, odchádza. Povedal som si a opäť som si sadol na balkón, nohy zdvihol na rám, v ústach prevaľoval Bordeaux, dobré... tentoraz. Teda aj minule bolo dobré, len trocha trpkejšie. Prechádzal som očami v tme, niekam za tu tmavú oponu. Zavše sa tak zapozerám do tmy a vynárajú sa mi tam obrysy tvarov mojich predstáv. Akési múry sa mi tam vynorili, hradby... kedy začali ľudia stavať múry ? ....asi viem. Keď sa začali navzájom báť. Jeden druhého. Stavali kolové, hlinené, kamenné hradby, valy, múry. Začali stavať okolo seba všetko možné, čo im pomohlo odlúčiť sa od iných. Človek zrejme od času, keď začal hromadiť majetok, začal sa oň báť. A bál sa aj sám o seba. Majetok mal z človeka urobiť silného. Silnejšieho ako ostatní, čo majú menej, alebo žiadny majetok. A tí, čo nemali majetok závideli tomu majetnému. Aj oni chceli byť silní. Aj oni chceli ovládať, vládnuť. Aj oni chceli mať veľký majetok, ktorý im k tomu dopomôže. A tak si chceli ten majetok vziať tam kde bol . Ale ten majetný, ktorý ten majetok mal, ho len tak ľahko nechcel vydať. On chcel tiež vládnuť. Nedal a ohradil sa. Postavil múr, hradby, hradisko, hrad. Stále väčší a silnejší. Neprekonateľný.
Celé stáročia ľudia hrabali majetky a hromadili ich za hradbami. Ale prišli silnejší a zborili tie hradby, zobrali si ten nahrabaný majetok a priniesli ho k svojmu nahrabanému majetku. A medzi tým, ako tak kradli, vraždili, pálili a ničili a opäť kradli, medzi tým sa vyhlásili za niečo výnimočné. Chceli vládnuť a tak museli byť niečím výnimočným. Vyhlásili sa za vladykov, kniežatá, šľachtu, kráľov. A ďalej kradli, vraždili, pálili a ničili. A zvláčali majetky tých, ktorým to ukradli a ktorí ho tiež pôvodne niekde ukradli a tiež pôvodne zvláčali za svoje hradby a múry. Potom, keď už takmer neboli žiadni králi, vladykovia, kniežatá ani šľachtici, potom, keď už ostali len v niektorých krajinách, ako v múzeu, prišli iní zlodeji, vrahovia, výpalníci a násilníci. Aj oni chceli mať veľký majetok, aj oni chceli vládnuť, rozkazovať a ovládať. Presvedčili slušných ľudí, že ich potrebujú a postavili sa na ich čelo. A kradli, vraždili, pálili a ničili. Hrabali majetky a prevláčali ich za nové múry. Aby im slušní ľudia verili, že kradnú, vraždia, pália a ničia v mene spravodlivosti, povedali im, že ti druhí sú vrahovia, zlodeji, výpalníci a ničitelia a postavili medzi nich múr. Asi ten najohavnejší v dejinách.
Nepostavili ho len medzi štátmi a národmi. Postavili ho hlavne medzi ľuďmi. Každý deň im hovorili, že tí na druhej strane múru sú zlodeji, vrahovia, výpalníci a ničitelia. Každý deň ráno aj večer. V škole aj v práci. Všade, kde sa pohli. A slušní ľudia im skoro uverili. Ale medzi nimi sa našli ešte slušnejší a tí sa raz vzopreli a zamávali tým slušným ľuďom na druhej strane múru. Zamávali im na pozdrav a tak naznačili, že sú slušní, len im niekto vnucoval nepravdy a lži. A tí druhí im odmávali a pochopili, že aj im hovorili ich vodcovia nepravdy a lži. Povedali, že už nechcú medzi sebou múr. Múr nešťastia, odlúčenia, smútku, múr klamstva a nepriateľstva. Zbúrali ten múr. Na celom svete ho zbúrali slušní ľudia a podali si vzájomne kvety. Miesto múrov postavili medzi sebou mosty. Slušní ľudia chvíľu žili v nádeji, že sa konečne dá žiť bez múrov. Ale opäť prišli ďalší, túžiaci po moci a majetkoch. Znova začali kradnúť, vraždiť, páliť a ničiť. A hrabať majetok za nové múry. Opäť postavili múry okolo svojich sídiel, majetkov, opäť postavili múry medzi sebou a slušnými ľuďmi...
Romantika múrov starých hradov, i tohto nad brehmi Hrona, pri Revištskom Podzámčí, má v sebe úžasnú silu rozprávania. Celé dejiny môžeme prejsť chodníkom od obce k vstupnej bráne niekdajšej pevnosti ak chceme, alebo ak sme ochotní načúvať. A je naozaj len na každom z nás ako sa ponoríme do diania našej histórie v ktorej hrad Revište spolu s neďalekým hradom Šášov zohrávali od polovice 13. storočia dôležitú rolu strážnych hradov banských miest, najmä Banskej Štiavnice a Kremnice. Ako kráľovský hrad prechádzal „rukami“ viacerých majiteľov, ale najdôležitejšie postavenie medzi nimi zohrávajú až Dóczyovci. Celým tým historickým exkurzom môžeme prejsť pomerne jednoducho ak popri náučnom chodníku sledujeme výborné informačné tabule. A tak od jednej tabule k druhej prechádzame správcami a majiteľmi hradu od storočia k storočiu. Každé to obdobie sa nesporne spája s lepším, či horším žitím tých pod hradom. Dejiny a dejinné udalosti poznamenali hradné múry a teraz sa ich pokúšajú zachrániť a zakonzervovať pre budúcich tí, ktorým patrí hlboká poklona. Vzácni ľudia zo Združenia pre záchranu hradu Revište.
Báječný spisovateľ pochádzajúci z Banskej Štiavnice, Anton Hykish povedal „Svet má ešte nádej pokiaľ budú deti čítať Malého princa“.
text, foto © Peter Krivda Soliwarski
