Povedz.
Kedylen pochopím
tie nekonečné metamorfózy
tvojho ja,
v ktorých bývaš jasná
a hneď tak záhadná,
že stojac ako pred zjavením
pýtam sa ťa kto si?
A ty mlčíš.
Tak v tejto hre s otáznikmi
zase kráčam bosý
po žeravom uhlí, čo rozpaľuje túžba.
No som iba rybár,
čo do jazera v tvojej duši
márne spúšta siete.
A tuší, iba tuší v hĺbke skryté poklady.
A chcel by byť kvapkou, padnúc do vody
chcel by s ňou splynúť vjedno.
A už sa viac nepýtať.
Veď odpoveď je predsa v tebe Hádanka.