Róbert Fico, Matúš Šutaj Eštok, Marián Greksa a Jozef Banáš sa radi oháňajú svojou „pravdou“, za ktorú sa bijú do pŕs. Podľa mňa sa neoplatí byť za každých okolností super slušný len preto, aby sme sa náhodou niekoho nedotkli alebo aby sme vyzerali „kultúrne“. Slušnosť je hodnota, ale nie nástroj, ktorým by sme mali maskovať nezdravé kompromisy či tolerovať manipulatívne správanie.
Preto sa vôbec nečudujem študentom v Poprade, ktorí odmietli diskutovať s Róbertom Ficom. V situácii, keď medzi dvoma stranami neexistuje elementárna dôvera alebo úprimná snaha o dialóg, sa diskusia stáva len divadlom – a to mnohí mladí ľudia veľmi dobre pochopili. Ich reakcia bola jasným signálom, že nechcú byť len štatistami v politickej inscenácii, ktorej cieľom je vyzerať ako „otvorená debata“, ale v skutočnosti je o jednostrannom presadzovaní vopred pripravených naratívov.
Ja sama nediskutujem s ľuďmi, ktorí sú v nejakej téme očividne mimo reality, pritom násilne pretláčajú svoju pravdu a nerešpektujú fakty alebo základné zásady slušnej výmeny názorov. Rovnako nevidím dôvod ostať v debate, kde sa druhá strana uchyľuje k manipulácii, podsúvaniu emócií či k zámernému prekrúcaniu argumentov. Vtedy rázne ukončím diskusiu a odídem z miestnosti. Nie zo slabosti, ale preto, že pokračovať by bolo strácanie času aj energie.
Psychické zdravie máme len jedno – a to si treba chrániť. Nemusíme byť „nad vecou“ za každú cenu, nemáme povinnosť znášať toxické správanie len preto, že jeho autorom je politik alebo autorita. Nie každý človek si zaslúži náš čas, našu pozornosť ani náš pokoj. A ak si mladí ľudia uvedomili, že nemusia stáť v pozícii pasívnych prijímateľov politických monológov, ale môžu povedať nie, je to skôr znak ich zrelosti než neúcty.
Ľudia ako Jozef Banáš argumentujú, že študent Muro mal Ficovi „povedať do očí“, čo si myslí. Ako keby odvaha spočívala len v tom, že sa postavíš pred človeka, ktorý má moc, kameru a celý aparát za chrbtom, a necháš sa pred publikom zhodiť jeho demagogickými trikmi. Banáš pritom úplne ignoruje, že diskusia je možná iba tam, kde existuje spoločná snaha nájsť pravdu. S demagógom sa však pravda nikdy nehľadá – s demagógom sa hrá jeho hra.
A presne preto by som sa ani ja sama s ľuďmi typu Banáš či Fico nehádała. Nie preto, že by som nemala argumenty, ale preto, že to nikam nevedie. Oni neprichádzajú diskutovať, ale víťaziť. Nepočúvajú, len čakajú na svoju repliku. A ešte sa tvária, že neúčasť v takejto pseudodiskusii je prejavom strachu alebo slabosti.
Lenže nie je. Je to prejav sebazáchovy.
A potom je tu Marián Greksa. Mnohí ľudia si všímajú, že jeho verejné statusy či zdieľané príspevky často znejú ako prorusky ladené naratívy. Neviem, do akej miery tomu sám verí – no pôsobí to skôr tak, akoby sa prispôsoboval prostrediu, ľuďom a vzťahom, v ktorých sa pohybuje. Jeho manželka pôsobila v strane Hlas a neskôr získala pozíciu v Sociálnej poisťovni, čo v očiach verejnosti mnohým prirodzene evokuje dojem politickej blízkosti či lojality. A Greksove verejné vystupovanie túto domnienku len posilňuje.
V jeho príspevkoch sa opakovane objavuje podpora Matúša Šutaja Eštoka a ostrá kritika tzv. „čurillovcov“ – bez hlbšej snahy overiť si fakty alebo kontext. Pravda ako taká akoby ustupovala do úzadia a dôležitejšia bola lojalita k strane, ktorá mu je ideovo či vzťahovo blízka. A práve preto pôsobí, akoby mu išlo najmä o to, aby Smer a Hlas opäť posilnili.
Greksa tiež zdieľa obsah, ktorý nesie typické črty ruskej propagandy – s veľmi problematickou alebo spochybniteľnou pravdivosťou. Jeden z takýchto príspevkov dokonca okomentoval aj režisér Dušan Rapoš, ktorý mu, zdá sa, tiež naletel. Je smutné, ako rýchlo sa neoverené „alternatívne pravdy“ dokážu šíriť aj medzi ľuďmi, ktorí by mali byť prirodzene opatrnejší.
Autori : LK a chatGPT
