V poslednom období sme videli správy o útokoch na Ukrajincov v Poľsku. Ak niekto napadne človeka iba preto, odkiaľ pochádza, malo by byť úplne prirodzenou reakciou takéto konanie jednoznačne odsúdiť.
Matúš Šutaj Eštok to však podľa môjho názoru neurobil spôsobom, ktorý by som od verejného činiteľa očakávala. Namiesto jednoznačného odsúdenia útokov sa vo svojom vyjadrení zameral na širšiu nespokojnosť časti poľskej spoločnosti a uviedol, že takmer milión ukrajinských utečencov už podľa neho nie je v krajine vítaných.
Túto situáciu vysvetľoval najmä zhoršenou ekonomickou a sociálnou situáciou Poliakov a nespokojnosťou s rozhodnutiami politikov, ktorí podľa neho uprednostňujú cudzie záujmy pred vlastným štátom.
Podľa mňa je však dôležité rozlišovať medzi oprávnenou debatou o politike a útokmi na konkrétnych ľudí. Ekonomické problémy alebo politické spory nemôžu byť ospravedlnením pre nenávisť voči človeku iba na základe jeho národnosti.
Práve preto ma zarazilo, keď sa podobné udalosti vysvetľujú najmä nespokojnosťou časti spoločnosti s podporou Ukrajiny. Kritizovať rozhodnutia vlád je súčasť demokracie. Ale útok na človeka len preto, že je Ukrajinec, nie je politický názor.
Je to nenávisť voči konkrétnemu človeku.
Mám pocit, že niektoré verejné vyjadrenia namiesto upokojenia situácie skôr prispievajú k ďalšiemu rozdeľovaniu spoločnosti. A pritom realita bežného života je často úplne iná než obraz, ktorý vidíme v politických debatách.
Minister vo svojom vyjadrení hovoril aj o tom, že ľudia sú unavení z vojny. Tomu sa dá do určitej miery rozumieť – dlhodobý konflikt prirodzene prináša únavu, obavy a frustráciu.
Otázkou však je, kam túto frustráciu smerujeme. Vojna na Ukrajine nezačala preto, lebo na Slovensko alebo do iných európskych krajín prišli ukrajinskí utečenci. Začala ruskou inváziou na Ukrajine.
Ak sa nespokojnosť so situáciou premení na hnev voči ľuďom, ktorí pred vojnou ušli alebo sa snažia v novej krajine žiť a pracovať, potom sa hľadá vinník na nesprávnom mieste.
Je zvláštne, keď niektorí ľudia hovoria o dôsledkoch vojny a zároveň svoju frustráciu obracajú proti tým, ktorí sú jej obeťami, namiesto toho, aby sa zamysleli nad tým, kto túto vojnu začal.
Ja mám s Ukrajincami na Slovensku aj vlastnú skúsenosť.
Počas krátkej brigády v obchode som pracovala s dvoma mladými mužmi z Ukrajiny. Obaja dochádzali do práce a odvádzali neuveriteľný výkon. Bola to fyzicky náročná práca, často v rýchlom tempe, za podmienok, ktoré by nemuseli byť pre každého lákavé.
Napriek tomu pracovali spoľahlivo, slušne a zodpovedne.
Nevidela som v nich žiadnych „sociálnych migrantov“. Videla som dvoch ľudí, ktorí ráno vstali, prišli do práce a urobili svoju robotu.
Samozrejme, ani medzi Ukrajincami nie sú všetci rovnakí. Tak ako medzi Slovákmi, aj medzi Ukrajincami sa nájdu dobrí aj problémoví ľudia. Ale vytvárať obraz celej skupiny podľa jednotlivcov nie je spravodlivé.
Stačí sa pozrieť na sociálne siete.
Často sa mi zobrazujú príspevky zo zahraničných skupín, napríklad z Anglicka alebo Írska, kde Ukrajinci hľadajú bývanie, pomoc alebo sponzorov. Pod takýmito príspevkami sa pravidelne objavujú množstvá nenávistných komentárov.
Opakujú sa stále tie isté tvrdenia – že Ukrajinci majú všetko zadarmo, že berú domácim prácu alebo že dostávajú výhody na úkor ostatných.
Niektoré profily pôsobia ako falošné účty, pri iných ide zjavne o reálnych ľudí. Časť podobných aktivít môže byť súčasťou širších dezinformačných kampaní, ktorých cieľom je rozdeliť spoločnosť. Zároveň však existujú aj skutoční ľudia, ktorí týmto tvrdeniam veria.
Výsledkom je však rovnaká vec – vytváranie nepriateľstva voči celej skupine ľudí.
Nedávno som si pritom uvedomila ešte jeden paradox.
Neďaleko môjho bydliska pracuje za pokladňou v Terne muž pôvodom z Ruska. Keď som ho prvýkrát počula rozprávať, myslela som si, že je Ukrajinec. Jeho prízvuk bol veľmi podobný tomu, aký majú mnohí Ukrajinci, ktorých stretávam.
Až neskôr som zistila, že je Rus.
Napadlo mi preto, či ľudia, ktorí veľmi ostro vystupujú proti Ukrajincom, vôbec dokážu spoľahlivo rozoznať, kto je odkiaľ. Jazyk alebo prízvuk totiž nie sú národný preukaz.
Človek môže hovoriť po rusky a byť Ukrajinec. Alebo môže byť Rus žijúci na Slovensku.
A napriek tomu sa môže stať terčom nenávisti iba preto, že niekomu pripadá cudzí.
Pri ministrovi Šutajovi Eštokovi mám pocit, že nejde o prvý prípad, keď jeho kroky vyvolali veľkú spoločenskú diskusiu. Jeho postup voči vyšetrovateľom okolo takzvaných Čurillovcov kritizovali viacerí ľudia ako politicky motivovaný zásah do fungovania polície. Minister a jeho podporovatelia však tieto kroky vysvetľovali potrebou riešiť situáciu v polícii a personálne otázky.
Aj preto si myslím, že pri každom politikovi je dôležité pozerať sa na konkrétne rozhodnutia a ich dôsledky.
Aby som bola férová, nechcem tvrdiť, že minister nerobí nič dobré. Pozitívne vnímam napríklad kroky smerujúce k podpore bývania pre policajtov a hasičov. Aj politik, s ktorým v mnohom nesúhlasíme, môže urobiť rozhodnutie, ktoré má význam.
Rovnako však treba pomenovať aj veci, ktoré podľa nás spoločnosti škodia.
Možno to bude znieť kontroverzne, ale myslím si, že aj toto je súčasť reality. Funkciu ministra vnútra by vedeli zastávať aj iní ľudia. Existujú odborníci a skúsení ľudia, ktorí by túto prácu dokázali robiť dobre.
Ale keby zo Slovenska odišli všetci Ukrajinci, ktorí tu dnes žijú, pracujú a sú súčasťou našej spoločnosti, bol by to pre Slovensko veľký problém.
Nie preto, že by bez nich Slovensko neexistovalo. Ale preto, že sú už dnes súčasťou našej ekonomiky a každodenného života.
Sú medzi nimi ľudia pracujúci v obchodoch, firmách, službách, zdravotníctve či výrobe. Sú medzi nimi aj tí dvaja mladí muži, ktorých som spoznala počas brigády.
Politici sa vo funkciách striedajú. Ľudia, ktorí tvoria spoločnosť, však zostávajú jej súčasťou.
Preto by sme možno mali menej riešiť, odkiaľ človek pochádza, a viac to, aký je a čo prináša.
Pretože niekedy môže byť väčším prínosom človek, ktorý každý deň poctivo pracuje, než slová, ktoré ľudí zbytočne rozdeľujú.
tu je video od ministra vnútra
Na sociálnych sieťach sa často stretávame aj s osobnými príbehmi, ktoré majú vyvolať silné emócie. Jeden z takýchto príbehov zverejnil aj autor vystupujúci pod pseudonymom Maslovičko. Tvrdil, že sedel na terase, keď ho mal osloviť mladý Róm so žiadosťou o peniaze. Namiesto hotovosti mu vraj ponúkol jedlo a podľa jeho slov bol mladý muž za túto pomoc vďačný.
Neskôr mal podľa svojich slov zažiť podobnú situáciu s Ukrajincom, ktorý ho požiadal o peniaze pre svoju rodinu. Aj jemu ponúkol namiesto peňazí jedlo, no tentoraz mal človek ponuku odmietnuť.
Samozrejme, neviem posúdiť, či sa tento konkrétny príbeh stal presne tak, ako bol opísaný. Pri osobných príbehoch bez ďalších dôkazov to často nie je možné overiť.
Problém však vidím v tom, čo z takéhoto jedného zážitku niektorí ľudia vyvodzujú. Z reakcie jedného človeka sa nedá robiť záver o celej národnosti. Jeden človek nie je reprezentantom miliónov ďalších.
Každý z nás môže mať dobrú alebo zlú skúsenosť s konkrétnym človekom. Ale ak z nej vytvoríme obraz celej skupiny, prestávame vnímať jednotlivcov a začíname pracovať s predsudkami.
A práve tak vznikajú stereotypy – niekedy nie z veľkých udalostí, ale z malých príbehov, ktorým dáme význam, ktorý v skutočnosti nemusia mať.
Tu je video od Maslovíčko
