Dlhé roky pôsobil ako kardiológ a prednosta kliniky v Prešove, učil mladých lekárov a staral sa o pacientov, ktorí sa mu zverili do rúk. Jeho meno poznajú mnohí na východe Slovenska, jeho odborné rady a ľudský prístup si cenili kolegovia aj pacienti.
A potom prišiel moment, ktorý zmenil jeho život – diagnostika vzácnej a agresívnej formy rakoviny krvi, tzv. Richterov syndróm. Napriek trom chemoterapiám sa jeho stav nezlepšil. Jedinou reálnou šancou na prežitie je moderná CAR‑T bunková terapia, dostupná len v zahraničí, ktorá je pre mnohých pacientov život zachraňujúca.
Tu však narazil na ďalšiu prekážku: slovenská poisťovňa mu odmietla preplatiť liečbu. Tento krok neprináša len osobnú tragédiu – je varovaním pre nás všetkých. Poisťovňa totiž svojím rozhodnutím ukazuje, že ktokoľvek z nás, aj keď celý život pomáha druhým, môže naraziť na podobnú bariéru, keď ide o nákladnú, špecializovanú liečbu. Pre niekoho, kto roky pomáhal pacientom, je to obrovský paradox – a zároveň príbeh, ktorý vyvolal veľkú vlnu solidarity medzi pacientmi, kolegami aj úplne cudzími ľuďmi.
Príbeh Oleksandra Kishka nie je len o medicíne alebo systéme. Je to príbeh o ľudskosti, solidarite a o tom, ako veľmi môže jeden človek ovplyvniť životy druhých – a ako ľahko sa môže systém obrátiť proti nám, keď sa ocitneme v situácii, ktorá si vyžaduje náročnú liečbu.
Pre tých, ktorí by chceli pána doktora finančne podporiť, existuje zbierka na donio Pomôžme lekárovi získať prístup k život zachraňujúcej liečbe | Donio.
Tento príbeh nás tiež núti zamyslieť sa: ako dokážeme ako spoločnosť lepšie podporiť tých, ktorí roky pomáhajú druhým, keď sami čelia životnej kríze.
PS : V posledných dňoch som čítala diskusie k tomuto príbehu, a úprimne – niektoré komentáre ma veľmi zasiahli.
Objavovali sa tam názory, že nie je „správne“, aby rodina predala nehnuteľnosť, pretože „prídu o strechu nad hlavou“ a pacient „aj tak možno o dva roky skončí v hospici“.
Niektorí dokonca argumentovali, že radšej dať peniaze na liečbu troch mladých mamičiek s rakovinou prsníka, pretože „tie ešte budú žiť 20–30 rokov“.
Ako môže niekto takto premýšľať?
Rodina má plné právo rozhodnúť sa, ako naloží so svojím majetkom — najmä ak ide o život ich blízkeho. Dom, byt či pozemok sú veci. Život človeka nie je vec. A už vôbec nie niečo, čo by sme mali prepočítavať podľa predpokladaného počtu zostávajúcich rokov.
A navyše – v tomto prípade ide o lekára, človeka, ktorý celý život pracoval a pomáhal iným.
Naozaj sme ochotní povedať, že teraz, keď sám potrebuje pomoc, si ju nezaslúži?
Že keď už nie je „produktívny“, môžeme ho nechať zomrieť?
Takáto logika je neľudská a nebezpečná.
Rovnako ma zamrzeli komentáre, ktoré zľahčovali hodnotu života starších ľudí, akoby boli menej hodní pomoci. Aj pod článkom na SME sa niektoré niesli presne v tomto duchu. Našťastie išlo o menšinu, ale práve o to je dôležitejšie pripomenúť:
Hodnota ľudského života sa nemeria vekom, produktivitou ani predpokladanou dĺžkou života.
Každý život má rovnakú hodnotu.
Je prirodzené pomáhať svojmu rodičovi, partnerovi či komukoľvek blízkemu – aj keby to znamenalo obetovať čas, energiu alebo majetok. To nie je nerozumnosť. To je ľudskosť.
A práve tá často v diskusiách chýba.
