Pracujem na plný úväzok v kancelárii. Víkendovú brigádu v obchode som si našla dobrovoľne. Chcela som si finančne prilepšiť, ale aj vystúpiť zo svojej každodennej rutiny, viac sa socializovať a spoznať nových ľudí. Nikdy by mi nenapadlo, že práve táto brigáda mi otvorí oči.
Počas celej brigády som bola jedinou Slovenkou medzi ukrajinskými kolegami. Vedúci predajne bol Slovák. Považujem za dôležité to spomenúť, aby nedošlo k nedorozumeniu – problém podľa mojej skúsenosti nespočíval v národnosti, ale v spôsobe, akým sa správal k zamestnancom.
Na začiatku som si myslela, že ak sa človek snaží, všetko sa časom naučí. Veď nikto učený z neba nespadol. Veľmi rýchlo som však pochopila, že problém nebol v tom, že by sa ľudia nesnažili. Najviac mi utkvel v pamäti jeden mladý ukrajinský kolega. Popri práci na Slovensku aj študoval. Pôsobil veľmi citlivo a bolo vidieť, že kritiku znášal o niečo ťažšie ako ostatní pracovníci.
Každé ráno prichádzal skoro. Spočítal peniaze v pokladni, piekol pečivo, dopĺňal tovar, vybaľoval cigarety, dával čipy na kozmetiku a alkohol či pomáhal zákazníkom. To však nebolo všetko. Popritom bolo potrebné prebrať ovocie, upratovať predajňu a zvládať množstvo ďalších úloh. Pomáhala mu aj ďalšia mladučká kolegyňa z Ukrajiny, no aj tak sa to všetko nedalo stihnúť naraz. Ak pečivo nebolo skoro ráno hotové, dostal od vedúceho vynadané za pečivo. Keď bolo hotové, zrazu bol problémom "neporiadok" v predajni. Pred koncom zmeny nasledovala kritika, že ešte nie je spravená uzávierka alebo odovzdaná pokladňa. Mala som pocit, že nech robil čokoľvek, majiteľ nebude nikdy spokojný.
Raz prišiel tento mladý kolega ku mne a navrhol mi jednoduchú vec. Povedal, že keď pri pokladni zistím, že niektoré cigarety chýbajú, môžem si spísať nejaký zoznam, aby sa neskôr dali objednať. Znelo mi to ako celkom rozumný nápad. Vedúci to však začul a začal okamžite kričať ako zmyslov zbavený. Vraj načo budeme niečo zapisovať, že je to „hlúpy nápad“, že predsa stačí použiť zdravý rozum. Kolega po jeho výstupe len mlčky stál. Bolo vidieť, že ho to dosť zasiahlo.
Vtedy som si prvýkrát uvedomila, že problém nie je v tom, že by sa niekto nesnažil. Problém bol v tom, že aj obyčajný nápad mohol byť pre niekoho dôvodom na verejné poníženie.
Neskôr prišla zákazníčka a vypýtala si cigarety značky Camel. Natiahla som sa po nich, no vedúci ma pred zákazníčkou okríkol:
„Pani chcela LMky!“
Zostala som zaskočená. Zákazníčka sa naňho pozrela a povedala:
„Nie, chcela som Camelky.“
Vedúci len odvetil, že asi zle počul. Mne sa však neospravedlnil.
Nebola to veľká vec. Ale práve takéto drobné situácie sa opakovali stále dookola. Človek mal pocit, že je neustále pod drobnohľadom a čaká sa len na príležitosť, kedy bude za niečo okríknutý. Spätne som si uvedomila, že vedúci akoby neustále prechádzal od jedného zamestnanca k druhému. Chvíľu stál pri kolegovi, sledoval každý jeho pohyb a komentoval jeho prácu. Potom sa presunul ku mne. Dlhý čas mi pozeral na ruky pri pokladni, sledoval, ako vydávam peniaze, a hľadal aj tie najmenšie chyby. Neskôr sa presunul k ďalšej kolegyni. Mala som pocit, že nikto nemohol pokojne pracovať bez toho, aby nad ním niekto nestál a nehľadal dôvod na kritiku.
Vyvrcholenie prišlo počas mojej poslednej zmeny. Obchod bol vtedy plný zákazníkov. Sama som obsluhovala pokladňu, odbiehala ku zelenine kvôli zmeneným kódom a snažila sa zvládnuť všetko čo najlepšie. Vedúci mi prikázal utrieť sklenené dvere. Keď som sa ho slušne opýtala, či ich mám umyť aj zvonka, keďže medzitým prišli ďalší zákazníci, zvýšil na mňa hlas a opýtal sa, ako sa vôbec môžem pýtať takú „sprostosť“.
V tej chvíli som mu pokojne povedala, že sa v tej práci necítim dobre, že ma toto prostredie stresuje a že v skúšobnej dobe odchádzam. Nepovedala som mu, že je zlý človek. Nepovedala som mu ani to, že kričí. Len som hovorila o tom, ako sa cítim.
Zároveň som sa zastala mladého ukrajinského kolegu. Povedala som vedúcemu, že vidím, ako veľmi sa snaží a že robí dobrú prácu. Kolega stál vedľa nás a všetko počul. Nič nepovedal. Len pokračoval vo svojej práci. Na ten moment tak skoro nezabudnem.
Vedúci sa na chvíľu zamyslel a povedal vetu, ktorá mi utkvela v pamäti:
„Ja si ani neuvedomujem, že až tak kričím.“
Na okamih som si myslela, že sa situácia upokojí. Neupokojila sa.
O pár minút sa vrátil a začal na mňa útočiť. Vyčítal mi jednu drobnosť za druhou. Napríklad to, že som si zobrala krabičku cigariet do skladu, aby som si porovnala podobné balenia.
„Čo ste farboslepá?“
Ďalej mi vyčítal, že pri nižších bankovkách nerobím kontrolu, či nie sú falošné. V praxi sa však v obchodoch bežne kontrolujú najmä vyššie bankovky, napríklad 50 a 100-eurové. Keby sa mala kontrolovať každá jedna bankovka, pri väčšom návale zákazníkov by sa celý proces výrazne spomalil a ľudia by stáli v radoch oveľa dlhšie.
Vtedy som pochopila, že už nejde o zaučenie nového zamestnanca. Mala som pocit, že nech by som urobila čokoľvek, vždy by sa našiel ďalší dôvod na kritiku alebo zosmiešnenie.
Povedala som len: „Cigarety už ani nevyložím, lebo končím.“
Zobrala som si ruksak, rozlúčila sa s kolegami a odišla. Myslela som si, že tým sa všetko skončilo. Neskončilo.
Po mojom odchode mi vedúci zavolal a oznámil, že som sa vraj dopustila „trestného činu“, pretože som údajne nechala pokladňu bez dozoru. Zároveň ma obvinil, že som ho „okradla“ o peniaze. Hovor som ukončila, pretože som si uvedomila, že ide o manipuláciu. Do takéhoto konfliktu nemá zmysel zapájať sa, pretože nemáte šancu dovolať sa pravdy.
Následne mi napísal správu, že v pokladni údajne chýba 95 eur a ak ich okamžite neuhradím, podá na mňa trestné oznámenie. Vnímala som to ako snahu zastrašiť ma. Pokladňa ráno sedela a počas dňa k nej nemala prístup iba jedna osoba. Odpísala som mu, že ak bude situáciu riešiť týmto spôsobom, obrátim sa na Inšpektorát práce pre spôsob, akým sa správal ku mne aj k ostatným zamestnancom.
Táto skúsenosť mi otvorila oči ešte v jednej veci. Kedysi som sa trochu čudovala ľuďom, ktorí odídu z bežnej práce a začnú si budovať vlastnú cestu – či už podnikaním, tvorbou na internete alebo prácou na voľnej nohe. V duchu som si hovorila, prečo si jednoducho nenájdu normálnu prácu.
Dnes sa na to pozerám úplne inak. Nerobia to preto, že by nechceli pracovať. Možno len nechcú pracovať v prostredí, kde je každodennou súčasťou strach, ponižovanie, zosmiešňovanie a neustále dokazovanie vlastnej hodnoty.
Tento článok nepíšem preto, aby som niekoho verejne odsúdila. Píšem ho preto, lebo som presvedčená, že dôstojnosť na pracovisku nie je luxus. Je to základ. A ak sa niekto bojí ozvať, niekedy stačí, aby svoj príbeh povedal niekto, kto tú možnosť má.
Ak si tento článok prečíta niektorý z mojich bývalých ukrajinských kolegov, chcem mu odkázať len jedno:
Videla som, ako ste sa snažili.
Videla som, koľko práce ste odviedli.
A úprimne vám prajem, aby ste raz pracovali na mieste, kde si budú vážiť nielen vašu prácu, ale aj vás ako ľudí.
PS : Príbeh je pravdivý, s gramatikou a štylistikou mi pomohla AI.
