Vďaka Monike som sa stala trpezlivejšou, ostražitejšou a hlavne… som si vybudovala vrúcny vzťah k špongiám.
Každý má svoju vášeň… len Monika má svoju špongiu
Sú ľudia, ktorí zachraňujú zvieratká z útulkov. Ďalej sú ľudia, ktorí organizujú zbierky pre Ukrajinu.
A potom je tu Monika — žena, ktorá by dostala čestné miesto v múzeu hygieny.
Monika sa špeciálne venovala svojej špongii na umývanie riadu a s láskou ju opatrovala. Ak špongia čo i len trošku zmäkla, začala sa strapkať alebo sa na nej objavila „kolónia baktérií“, Monika okamžite rozhodla o jej konečnom osude. Vytiahla ju z drezu a s vážnosťou patológa zahlásila: ‚Sú na nej baktérie!‘
Dôvod? Lebo som sa jej vraj stále dotýkala a posúvala ju po linke.
Ale ako mám inak pretrieť kuchynskú linku, keď jej svätú špongiu – jej vzácny poklad – nemôžem ani presunúť na iné miesto?
Otázka na Rádio Jerevan: odpoveď známa…
A potom ju uložila do krabičky od ramy, ako keby šlo o cenný artefakt v múzeu, aby bola v bezpečí pred ďalšími útokmi reality. Akákoľvek ďalšia manipulácia so špongiou bola absolútne zakázaná.
A keby sa predsa len niekto odvážil, letela rovno do koša – aj so všetkými mikróbmi a baktériami.
Omrvinky – spúšťač apokalypsy
Jedno ráno som náhodou nechala na plechu tri omrvinky chleba. Monika zareagovala, akoby som v kuchyni rozpustila rádioaktívny prach. Povedala som jej, že ich hneď upracem, lebo práve pracujem a nemám čas na hádky.
A vtedy mi odpovedala: „To je jedno, že pracuješ.“
Okrem chleba jej vadili aj "omrvinky" z mydla v umývadle, cesnak či drobné nedokonalosti, ktoré by bežný človek prehliadol.
„Vieš, toto je problém,“ povedala rovnakým tónom ako lekár, ktorý niekomu oznamuje ťažkú diagnózu.
„Ty stále zabúdaš.“
Povedala som jej, že to upracem a ospravedlnila som sa. Veď ako hovorí Monika, omrvinky sú baktérie.
Omrvinky však nikdy neboli problém. Problém bol, že Monika ventilovala svoje vnútorné napätie cez každý môj pohyb.
Mopovanie, vlasy a chladnička
Keď som prvýkrát prišla, Monika práve mopovala byt. Na podlahe našla pár vlasov a malé čierne čiastočky prachu.
„Takáto špina tu nikdy nebola!“ zahlásila dramatickejšie než meteorológ, ktorý práve hlási príchod tornáda.
Chvíľkami som mala pocit, akoby som jej do bytu priniesla celú armádu nečistôt.
Neskôr sa pozrela na chladničku:
„Je špinavá!“
Na otázku, prečo, odpovedala úplne nelogicky:
„Lebo ju tak nechala baba, ktorá tu bývala pred mnou.“
A vôbec jej nevadilo, že tá baba odišla pred polrokom – pre Moniku to bola stále aktuálna katastrofa.
V jej svete to však dávalo zmysel. Pre mňa to bol ďalší dôkaz, že som sa ocitla v byte, kde bežná logika prestáva platiť. A paradoxne v tej istej chladničke nechala Monika mlieko pár mesiacov po dátume spotreby, ktoré časom „dozrelo“ tak, že by sa dalo nazvať skôr koňakom. Rovnakým spôsobom tam skladovala dlho otvorený jogurt či chlieb.
Kuchyňa, cesnak a otvorené okná
Kuchyňa patrila Monike. Raz som do jej kráľovstva nechtiac vošla a ona práve varila — okamžite si vzala hrniec s mäsom a odniesla ho do izby.
Cesnak a cibuľa boli zakázané potraviny. Ak som jedno z toho predsa len nakrájala, Monika vybuchla.
Keď som smažila cibuľu, okamžite začala nadávať, že musí mať v izbe otvorené obe okná dokorán, aby tam nemala „kontaminovaný“ vzduch.
Nočný kľud a krivé dvere
Monika chodila spávať o deviatej. Mala režim ako batoľa — len nebola taká roztomilá. A beda, ak ju niekto zobudil.
Raz som si išla o polnoci umyť zuby. Bosá. Potichu. Bez svetla, ako ninja. Monika to však počula. Ona počula všetko. Aj to, čo ostatní nepočuli. Otvorila dvere, buch, buch.
Neskôr mi povedala, že počuje každý môj pohyb, dokonca aj keď pozerám filmy cez slúchadlá, lebo v byte sú vraj krivé dvere. Raz mi dokonca napísala, že leziem na nervy nielen jej, ale aj susedom.
Jej schopnosť nafúknuť každú drobnosť bola skutočne… obdivuhodná.
Zamknuté utierky, každodenné pranie a zamknutá izba
Monika si strážila svoju špongiu ako oko v hlave. Okrem nej však vlastnila aj iné poklady. Zamykala tiež utierky, uteráky, prací prášok a saponát, aby náhodou neprišli do kontaktu s všadeprítomnými baktériami.
Prala každý deň, aj keď oblečenie nebolo špinavé.
A izbu si zamykala, aj keď šla len na wc.
Každý môj pohyb sa postupne menil na tajnú misiu, kde som sa snažila niekoho nenahnevať a zároveň prežiť bežný deň.
Obuv a bordel
Monika mala talent vidieť problémy všade. Raz nadávala, že majiteľ bytu chodí obutý, a preto máme v byte bordel.
V jej očiach bolo úplne logické, že topánky sú hrozbou pre čistotu, zatiaľ čo mlieko, chlieb či jogurt môžu v chladničke „spontánne dozrieť“.
Raz mi dokonca vyčítala, že som nechala splachovač zapnutý celú noc. Odvtedy som sa stala hyperkontrolórkou – pred každým odchodom z kúpeľne som začala kontrolovať, či je všetko, ako má byť. Splachovač, ventilátor... Začínam sa obávať, že keby som na to zabudla, Monika by mohla vyhlásiť stav núdze.
Tajný agent menom Monika
Raz som sa pred panelákom rozprávala s kamarátom. Nič dramatické, len bežný small talk o živote, práci a o tom, prečo mám v byte viac pravidiel ako mníšky v kláštore. Zdvihnem pohľad — a v okne druhého poschodia vidím Moniku, ako nás sleduje spoza záclony.
Keď zistila, že ju vidím, okamžite prudko cúvla, akoby ju niekto prichytil pri pašovaní špongií cez hranice.
Pozdraviť sa? Kdeže. Iba niečo precedila pomedzi zuby a zmizla, ako keby som jej narušila jej prísne strážený režim spánok–špongia–pranie.
Taktický život – ako Napoleon v byte
Po čase som si uvedomila, že väčšiu času v byte trávim:
plánovaním, kedy môžem ísť do kuchyne,
kedy môžem spláchnuť záchod,
kedy sa môžem nadýchnuť,
a ako môžem rafinovane obísť jej denné rituály,
A na normálny život nejako nebol čas. Cítila som sa, akoby som nežila v byte, ale v operačnej miestnosti, kde každý krok musí byť presne načasovaný. V určitom bode som si pripadala, že musím byť taktik ako sám Napoleon.
Monika často hovorila, že si kúpi vlastný byt. Znie to pekne, však? Lenže ona pomaličky šetrila, plánovala, snívala… a my ostatní sme si len povzdychli: „Dobre, Monika, kúp si svoj vlastný hrad, keď budeš ready.“
Vyslobodenie
Keď som sa odsťahovala do vlastného bytu:
nechala som dve omrvinky na stole,
nechala som dokonca hrnček v dreze,
pustila som si ventilátor len tak,
varila som cesnak bez masky,
a nikto mi nezaklopal na dvere.
A až vtedy som si uvedomila, že normálne fungovanie nie je pre každého samozrejmosť.
Čo som sa naučila
Dospelý človek potrebuje vlastný priestor. Ale aj kuchyňu, kde môže variť, pracovať a dýchať, to je základ pre zdravý život.
Nikdy nepodceňuj ľudí, ktorí ventilujú svoje emócie cez riady, omrvinky a špongie. A hlavne: nie si problém ty, ak niekto vidí problém všade okolo seba.
Niekedy som sa pristihla pri myšlienke, ktorá ma úplne zložila:
Ako môže človek, ktorému vadí, keď sa cudzia osoba dotkne jeho utierky na riad, vôbec fungovať v romantickom živote?
Úprimne… radšej som si to ani nepredstavovala.
PS: Keď si čítate tento príbeh, odporúčam pustiť si skladbu „Monika“ od Roba Grigorova – nálada sa dokonale zladí s Monikinou osobnosťou a špeciálnymi rituálmi.
