<?xml version="1.0" encoding="UTF-8"?>
<rss xmlns:atom="http://www.w3.org/2005/Atom" version="2.0">
  <channel>
    <title>Blog - Klaudia Krutilová</title>
    <link>https://blog.sme.sk/krutilova</link>
    <description>blog.sme.sk</description>
    <webMaster>blog@sme.sk</webMaster>
    <language>sk</language>
    <item>
      <title>ako sa to všetko samo vyriešilo</title>
      <description>Keby mi pred zhruba jedenástimi rokmi niekto povedal ze okrem mojej dcéry Emy budem mať ešte syna, asi by som ho pekne vysmiala. Keďže sa k mojim gynekologickým problémom pridala aj cukrovka, naozaj som na druhé dieťa ani nepomyslela. Lekárka na diabetológii mi tiež prízvukovala, že si to treba v mojom stave a veku /40/ dobre premyslieť. Tak som túto myšlienku radšej zavrhla.....aj keď v podvedomí mi stále vŕtal červík, že čo ak by sa to predsa stalo. Manžel sa vyjadril že mať dieťa po takom časovom odstupe by bolo skok naspäť, on už bol v stave pohodlnosti a nechcelo sa mu začínať odznova. Taktiež sa obával či by dieťatko vôbec bolo zdravé keďže som na tom zdravotne nebola dobre. A tiež sa vyjadril že my už as ani nemôžeme mať druhé, keďže jeho plodnosť nie je úplne v poriadku. Na počatie dcérky sme si počkali štyri roky, a až keď manžel podstúpil malý operačný zákrok na semenníkoch, tak sa mi do roka podarilo odtehotnieť. Takto sme si vzájomne zdôvodňovali prečo by teda nebolo vhodné v našom veku a prežitých zdravotných problémoch, mať ďalšie dieťa. Moja a manželova rodina taktiež s prírastkom nepočítala, stačilo im že môj manžel sa v 40-tke dal na šport skialpinizmus.</description>
      <guid isPermaLink="false">ff525acc-64c1-4cc8-96c8-ee44e168a962</guid>
      <pubDate>Thu, 09 Dec 2010 07:10:33 +0000</pubDate>
      <link>https://blog.sme.sk/krutilova/lifestyle/ako-sa-to-vsetko-samo-vyriesilo</link>
    </item>
  </channel>
</rss>
