Reakcie predstaviteľov výkonnej moci na rozsudok v trestnej veci verejne známej ako „Mýtnik“, namierené proti predsedovi senátu JUDr. Hrubalovi, vyvolali v justičnom prostredí vlnu solidarity a výzvy k zdržanlivosti. Združenie ZOJ vydalo verejné stanovisko, v ktorom ostro odsúdilo osobné útoky na sudcov zo strany politickej moci a vyzvali na ochranu sudcov pred takými útokmi. Verejné vyjadrenia predstaviteľov výkonnej moci, ktoré majú osobný a diskreditujúci charakter vo vzťahu ku konkrétnemu sudcovi, sú nepochybne problematické z pohľadu princípu deľby moci a nezávislosti súdnictva. V tomto rámci je pochopiteľné, že ZOJ vystúpilo na obranu sudcu JUDr. Hrubalu. Na druhej strane, znamená neprimeraná politická kritika automaticky povinnosť bezvýhradne sa postaviť na stranu sudcu a umlčať akúkoľvek vecnú otázku o jeho pôsobení, manažérskych rozhodnutiach a dodržiavaní etických štandardov?
Rovnako treba dodať, že samotné ústne odôvodnenie rozsudku vo veci „Mýtnik“ otvoril JUDr Hrubala výrazne hodnotiacim a politicky ladeným rámcom, keď zdôraznil, že „nie sme sudca Lynch a nerozhodujeme na objednávku... Dôkazy o vstupe politika – nula. Dôkazy o preukázaní viny – desiatky“ – nadviažúc na svoj slovník z verejných diskusií. Následne sa nemožno tváriť prekvapene, že reakcia druhej strany mala rovnaký, teda politický charakter.
Otázka, ktorú nemožno obísť, neznie, či je sudcu potrebné chrániť pred politickým tlakom, ale či je obhajoba sudcu v tomto konkrétnom prípade zlučiteľná s etickými a hodnotovými záväzkami, ktoré si samotné združenie ukladá. Je zároveň legitímne pýtať sa, či je táto ochrana uplatňovaná konzistentne voči všetkým a nielen voči tým, ktorí sú aktuálne legitimizovaní ako „sudcovské autority“.
Predmetom tohto článku je vysvetlenie, prečo obrana JUDr. Hrubalu ako symbolu nezávislej justície zlyháva: nie pre politickú kritiku, ale pre dlhodobo prehliadané vnútorné zlyhania, pokrytectvo jeho obhajcov a rozpor medzi deklarovanými etickými princípmi a reálnou praxou.
Kto má právo hovoriť o etike?
Dňa 17.11.2025 združenie prijalo tzv. Etickú chartu, ktorá má slúžiť ako vnútorné svedomie členov a podporovateľov. Jej preambula hovorí jednoznačne: sudcovia „nechcú byť ticho tam, kde sa spravodlivosť kriví,“ a deklaruje hodnoty ako otvorenosť, odvaha, zodpovednosť, transparentnosť, nestrannosť a nezávislosť.
Ak však má Etická charta presahovať deklaratórnu rovinu, musí sa uplatňovať rovnako pri vonkajších zásahoch do nezávislosti súdnictva, ako aj pri vnútorných prejavoch moci v rámci justície, a to bez selektívnych výnimiek. Združenie, ktoré sa stavia do pozície hlasu otvorenej, hodnotovo ukotvenej justície, nesie osobitnú zodpovednosť za to, koho a za akých okolností verejne chráni, a či tým nevysiela signál, že etické princípy platia len v určitých situáciách. Ak Etická charta deklaruje, že „sudca nemá zostať sám pod tlakom“, potom je legitímne pýtať sa, prečo sa tento princíp neuplatňuje aj pri vnútorných formách tlaku, ktoré nemajú politický, ale hierarchický a mocenský charakter.
Etická ochrana nejestvuje ako privilegovaný nárok niektorých, ale ako záväzok voči všetkým aktérom justičného systému, bez ohľadu na ich pozíciu, mocenské postavenie či mediálny priestor. Ak má mať normatívnu váhu, nemôže slúžiť len ako nástroj legitimizácie konkrétnych autorít ale aj ako kritické zrkadlo vlastného prostredia.
Zmena bez zmeny - medzi očakávaniami a realitou
S nástupom do funkcie predsedu ŠTS boli s osobou JUDr. Hrubalu spojené veľké očakávania – verejnosť aj justičná komunita ho vnímala ako osobnosť, ktorá môže priniesť stabilitu, profesionalitu a dôraz na transparentnosť v jeho vedení. Prax však odhalila skutočnú tvár JUDr. Hrubalu: vnútorné zlyhania, nekonzistentná komunikácia, nevyvážený manažérsky štýl a selektívna ochrana lojálnych kolegov vyvolávajú otázku, do akej miery sú verejne deklarované hodnoty ZOJ a individuálna reputácia predsedu súdu konzistentné s jeho každodennou praxou a rozhodovaním. Počas môjho pôsobenia na ŠTS som bola opakovane svedkom a adresátkou správania, ktoré nezodpovedalo hodnotám, ktoré dnes tí istí aktéri verejne deklarujú. Išlo najmä o verbálne ponižovanie, nátlak a zastrašovanie osôb, ktoré odmietli podieľať sa na jeho neformálnych mocenských praktikách.
Problémom nie je samotná existencia stanoviska ZOJ na obranu JUDr. Hrubalu, či kritika politických vyjadrení, ale jeho autori a kontext, v ktorom vzniká. Ak združenie vystupuje ako morálna autorita v otázkach ochrany sudcov, je legitímne skúmať, či tieto princípy uplatňuje konzistentne – aj dovnútra justície.
Stanovisko ZOJ pracuje s legitímnym argumentom, že sudcovia sa nemôžu brániť v mediálnom priestore rovnakými prostriedkami ako politici. Rovnakú, ak nie ešte slabšiu pozíciu majú justiční zamestnanci, ktorí čelia tlaku nielen zvonka, ale aj zvnútra systému. Tí, ktorí upozorňujú na nezákonnosti alebo odmietnu „lojalitu“ voči neformálnym autoritám, sa spravidla nedočkajú verejnej ochrany ani stanovísk o mediálnom lynči. Nezávislosť súdnictva sa v týchto prípadoch považuje za interný problém jednotlivca – nie za systémové zlyhanie. Ak ZOJ tvrdí, že „žiadny sudca nesmie zostať sám pod tlakom“, je namieste sa pýtať, prečo mnohí pod týmto tlakom zostali – a bez akejkoľvek reakcie združenia. Ak tvrdí, že „útoky na sudcu sú útokmi na celú súdnu moc“, je namieste položiť otázku: Prečo rovnakú logiku neuplatňuje pri útokoch na tých, ktorí v justícii nemajú mocenské postavenie? Prečo sa ochrana nezávislosti končí pri sudcoch a nezačína pri tých, ktorí upozorňujú na nezákonnosti a ktorých možnosti obrany sú ešte obmedzenejšie. Práve v takýchto prípadoch by sa mala prejaviť vnútorná integrita justície.
Alkohol v justícii – minulosť, ktorá nepatrí do minulosti
Osobitnú pozornosť si zasluhuje aj línia politických útokov, ktoré sa netýkali samotného rozhodnutia, ale súkromného správania sudcu JUDr. Hrubalu, konkrétne jeho opakovaných incidentov súvisiacich s požívaním alkoholu. Hoci forma, akou boli tieto skutočnosti prezentované zo strany politikov, bola neprimeraná a účelová, neznamená to automaticky, že ide o tému, ktorú by bolo možné jednoducho uzavrieť ako mediálnu diskreditáciu či dávno vyriešenú minulosť. Samotné verejné vyjadrenia sudcu k týmto udalostiam, rovnako ako spôsob, akým boli v minulosti disciplinárne riešené, vyvolávajú otázky o ich úplnosti, presvedčivosti a vnútornej konzistentnosti. Predstava, že ide o ojedinelé zlyhania, pôsobí v tomto svetle prinajmenšom naivné.
Na tomto mieste sa v stručnosti vrátim k disciplinárnemu odsúdeniu JUDr. Hrubalu, ktorému sa sa v minulosti už podrobne venovala v článku: K disciplinárnemu odsúdeniu bývalého predsedu ŠTS - JUDr. Jána Hrubalu. Na rozdiel od iných sudcov, ktorí v disciplinárnych konaniach prijali zodpovednosť a prejavili aspoň určitú sebareflexiu vo vzťahu k svojmu konaniu, obhajoba JUDr. Hrubalu – postavená na vysvetlení, že jeho správanie bolo dôsledkom údajného stresu a postkomočného stavu – neobstála v konfrontácii s vykonanými dôkazmi. Disciplinárny senát ju označil za účelovú, vnútorné rozpornú a nezodpovedajúcu objektívnym okolnostiam prípadu. Napriek tomu táto verzia udalostí naďalej prežíva vo verejných vyjadreniach samotného sudcu, čím sa opakovane reprodukuje naratív, ktorý už raz autoritatívne nebol prijatý. Práve tento rozpor je podstatný: nejde o jednorazové zlyhanie, ale o dlhodobú neschopnosť – alebo neochotu – prijať osobnú zodpovednosť, ktorá je pritom jedným zo základných predpokladov sudcovskej integrity. Do akej miery je mediálne prezentovaná reputácia JUDr. Hrubalu zlučiteľná s pretrvávajúcim popieraním záverov vlastného disciplinárneho odsúdenia – a akú váhu potom majú deklarované etické princípy, na ktoré sa jeho obhajcovia dnes odvolávajú? Je potom pripomenutie disciplinárne preukázaných skutočností skutočne „neprípustným útokom“ na sudcu, ako to naznačujú jeho obhajcovia, alebo skôr nevyhnutným testom toho, či deklarované etické princípy platia aj dovnútra justície a nie len ako ochranný štít navonok?
Mediálna selektivita a ticho, ktoré bolo výhodné
Osobitnou kapitolou je mediálna angažovanosť JUDr. Hrubalu, najmä v otázke tzv. trestných služieb, ktorá sa stala predmetom verejnej diskusie až v čase jeho kandidatúry na predsedu ŠTS v roku 2020. Práve vtedy začal artikulovať kritiku systému, ktorého bol sám dlhé roky plnohodnotnou súčasťou – ako sudca pravidelne zaradený do služieb, ale aj ako predseda sudcovskej rady. Po celé toto obdobie však nezaznievala žiadna verejná ani inštitucionálna výhrada, rovnako ako mlčali aj ostatní sudcovia, ktorým nastavenie služieb zjavne neprekážalo. Problém trestných služieb sa tak javí ako selektívne zvolená téma, aktivovaná až vtedy, keď sa stala mediálne žiadúcou a kariérne užitočnou. Táto dodatočná kritickosť, kontrastujúca s predchádzajúcim dlhodobým tichom, oslabuje vierohodnosť neskorších verejných postojov a zapadá do širšieho obrazu justičného oportunizmu, v ktorom sa zásadovosť objavuje až vtedy, keď nič nestojí – a môže priniesť politické či mediálne body.
O to problematickejšie je, že po nástupe do funkcie predsedu súdu sám postupoval obdobne selektívne a svojvoľne: rozhodovanie o zaradení sudcov do služieb, o personálnych otázkach či o zásahoch odôvodňovaných disciplinárnymi konaniami nieslo rovnaké znaky, aké predtým kritizoval – absenciu jednotných pravidiel, nerovnaký meter a koncentráciu rozhodovacej moci v rukách predsedu.
Poslednou „prekážkou“ pri presadzovaní zmien v oblasti trestných služieb sa stala bezpečnostná zamestnankyňa pôsobiaca v Banskej Bystrici. Kým v predchádzajúcom období bol presun prípravného konania do Banskej Bystrice ukončený po tom, čo bezpečnostná zamestnankyňa v Pezinku zo zdravotných dôvodov odišla a jej miesto bolo obsadené zamestnankyňou ŠTS v Banskej Bystrici, za pôsobenia JUDr. Hrubalu prebehol tento proces diametrálne odlišne. Dotknutá zamestnankyňa bola z funkcie ponižujúcim spôsobom odstránená a napokon systematickým tlakom vytlačená zo súdu, a to najmä z dôvodu, že mala nálepku “Trubanov človek”.
Paradoxne, hoci predseda súdu navonok presadzoval presun trestných služieb späť do Pezinka, súd v Pezinku personálne neposilnil – práve naopak. V dôsledku neuvážených personálnych zmien a presunov na pozíciach asistentiek došlo k dolhodobému podstavu v situácii zvyšujúcej sa záťaže. Keď asistentky upozornili na neudržateľnosť takejto situácie, nasledovali vyhrážky, že ak „nebudú ticho“, nemusia dostať ani odmeny, ktoré im boli prisľúbené. Aj v tomto prípade sa tak ukazuje, že „transparentné reformy“ trestných služieb sa v praxi realizovali prostredníctvom personálneho chaosu, nátlaku a sankcionovania tých, ktorí si dovolili pomenovať realitu.
Spôsob, akým JUDr. Hrubala verejne kritizoval systém trestných služieb, tak kontrastuje s tým, ako v rovnakej funkcii narábal s vlastnou rozhodovacou mocou – selektívne, bez jednotných pravidiel a s dôrazom na osobnú lojalitu, a prejavil sa aj v spôsobe, akým JUDr. Hrubala narábal s verejným priestorom.
Etika ako diskurz, moc ako realita
Osobitným príkladom mediálnej sebaexponovanosti JUDr. Hrubalu bola tlačová konferencia zorganizovaná bezprostredne po vyhlásení oslobodzujúceho rozsudku v trestnej veci vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Zvolený formát, bol verejnosti prezentovaný ako prejav „väčšej otvorenosti súdu“. Hoci JUDr. Hrubala deklaroval, že rozhodnutie nemôže komentovať, jeho vystúpenie v skutočnosti obsahovalo hodnotiace súdy o kvalite práce senátu, o dôvodnosti rozhodnutia a o miere možnej sudcovskej omylnosti. Tým prekročil hranicu medzi všeobecným vysvetľovaním procesných princípov a nepriamym legitimizovaním konkrétneho rozsudku, a to v čase, keď vec ešte nebola právoplatne skončená. Následný vývoj pritom dodáva tomuto vystúpeniu osobitnú váhu. Najvyšší súd SR neskôr rozsudok zrušil, a vec bola napokon dokonca odňatá pôvodnému senátu. Predseda odvolacieho senátu JUDr. Paluda sa k pochybeniam vyjadril spôsobom, ktorý bol v zjavnom kontraste s pôvodnými uisťovaniami o kvalite a presvedčivosti rozhodnutia.
Napätie, ktoré sa po rozhodnutí v trestnej veci vraždy Jána Kuciaka koncentrovalo okolo fungovania senátu, sa naplno prejavilo po náhlej práceneschopnosti sudcu Mgr. Matela. Reakcia JUDr. Hrubalu však odhalila skôr deficit sebaobmedzenia moci než vecnú snahu o zákonné riešenie vzniknutej situácie. Namiesto striktne inštitucionálneho postupu sa objavili kroky, ktoré v prostredí súdu vyvolávali dojem osobného tlaku a nedôvery – vrátane snáh zisťovať zákulisné informácie o aktivitách sudcu prostredníctvom jeho pracovného okolia. Už samotná existencia takýchto snáh posúva výkon funkcie predsedu súdu za hranicu prípustného manažérskeho dohľadu i zákona.
Obzvlášť problematický bol spôsob, akým svoju frustráciu preniesol na podriadených. Vyššia súdna úradníčka sudcu Mgr. Matela, ktorá odmietla poskytnúť jeho súkromné kontaktné údaje bez jeho súhlasu, čelila kriku, ponižovaniu a následne aj finančnej sankcii v podobe odňatia koncoročných odmien – a to napriek tomu, že v danom období dlhodobo niesla zvýšené pracovné zaťaženie za kolegyňu na materskej dovolenke. Odôvodnenie tohto postupu nebolo vecné, ale spätne ospravedlňované „zúfalstvom“ a utkvelým pocitom, že mu okolie klame. Prostredníctvom svojich emócií JUDr. Hrubala legitimizoval nezákonný zásah do práv zamestnancov.
V tomto kontexte pôsobí postoj sudkyne Mgr. Záleskej nielen ako sudkyne ŠTS ale aj ako predsedníčky sudcovskej rady, redukujúci problém na formálne konštatovanie, že odmeny nie sú nárokovateľné, ako symptomatický: etika je opäť chápaná nie ako záväzok chrániť dôstojnosť a rovnosť, ale ako slovník vhodný iba na verejné vystúpenia.
Kult lojality v justičnom prostredí
V apríli 2023 bol na portáli Právne listy publikovaný článok o tzv. „korektnej šikane“ vyššej súdnej úradníčky na Špecializovanom trestnom súde. Text reagoval na vnútorné fungovanie justície a spôsob narábania s mocou v rámci ŠTS. Nezachytával však všetky okolnosti, ktoré tento obraz dopĺňajú a ktoré významne predchádzali môjmu disciplinárnemu stíhaniu.
Disciplinárne konanie úzko súviselo s mojou dlhodobou publikačnou činnosťou, ktorú JUDr. Hrubala toleroval, resp. podporoval dovtedy, kým sa kritické odborné názory netýkali jeho osoby alebo spôsobu riadenia súdu. Článok Quo vadis Špeciál II rozvíjal odbornú diskusiu o systémových otázkach trestnej justície. Vzhľadom na svoje postavenie vyššej súdnej úradníčky som si bola vedomá možných rizík a publikačnú činnosť som vedome obmedzovala na témy, ktoré sa netýkali aktuálnych trestných vecí, resp. na zverejňovanie rozhodnutí. Svoje názory som vždy verejne komunikovala a konzultovala.
Konkrétny článok, ktorý sa stal predmetom negatívnej reakcie vedenia súdu, bol pred jeho publikovaním konzultovaný s dvoma sudcami ŠTS, medzi nimi aj so sudkyňou Mgr. Záleskou. Tá mala článok k dispozícii v celom rozsahu a v rámci komunikácie zároveň uviedla, že text považuje za vecný, pravdivý a odborný, hoci si bola vedomá, že môže byť vnímaný ako kritický voči fungovaniu inštitúcie. Použité výroky, ktoré boli neskôr označené za problematické, neboli mojím autorským výstupom, ale citáciami sudcu – autora týchto myšlienok, ktorý ich použitie poznal a schválil.
Po publikovaní článku však došlo k zásadnej zmene postoja. V situácii, keď bolo zrejmé, že predseda súdu text nevníma s odborným nadhľadom, sudkyňa Mgr. Záleská pred vedením súdu poprela, že by bola s jeho obsahom oboznámená. Bola som prítomná rozhovoru medzi ňou, predsedom súdu a ďalším sudcom, v ktorom zazneli pochybnosti o mojej motivácii a o mojom ďalšom pôsobení na ŠTS.
Následne si ma predseda súdu JUDr. Hrubala predvolal na osobný pohovor. Vzhľadom na predchádzajúce skúsenosti a snahu predísť eskalácii konfliktu som ho odmietla. Reakciou bol jeho neohlásený príchod do mojej kancelárie, verbálny útok a spochybnenie môjho ďalšieho zotrvania na súde. Práve toto odmietnutie osobného pohovoru a následná situácia sa stali jedným z formálnych dôvodov disciplinárneho stíhania.
V rámci disciplinárneho konania som na svoju obhajobu predložila služobnú e-mailovú komunikáciu so sudkyňou Mgr. Záleskou, z ktorej jednoznačne vyplývalo, že o článku vedela a s jeho publikovaním súhlasila. Po tom, čo sa táto skutočnosť stala súčasťou disciplinárneho spisu, sudkyňa Mgr. Záleská reagovala až nepríčetne, keď mi vrazila do kancelárie a začala kričať ako som si dovolila predmetnú komunikáciu predložiť bez jej výslovného súhlasu a svoj výstup zakončila až teatrálnym vyhlásením, že som: „rovnaký dezolát ako Šamko a Erenová“.
Napriek tomu, že Mgr. Záleská je v niektorých kruhoch vnímaná ako „morálny a etický vzor“ osobne ju vnímam ako manipulatívnu a toxickú osobu, ktorá vám bez zaváhania do očí poprie to, čo ešte pred chvíľou skalopevne tvrdila, osobu, ktorej je lepšie sa vyhnúť a najlepšie nikdy nestretnúť.
Tieto kroky neostali bez ďalších následkov v pracovnoprávnej rovine. Po publikovaní článku a po eskalácii konfliktu mi predseda súdu JUDr. Hrubala nepredĺžil nájomnú zmluvu k služobnému bytu, ktorý som dovtedy riadne užívala v súvislosti s výkonom práce na ŠTS. Zároveň mi neboli priznané odmeny a nedošlo ani k zvýšeniu osobného ohodnotenia, narozdiel od ostatných zamestnancov, hoci dlhodobo som patrila medzi najviac pracovnoprávne vyťažených zamestnancov a plnila som úlohy nad rámec bežnej agendy.
Tieto rozhodnutia neboli sprevádzané vecným hodnotením pracovného výkonu ani identifikáciou konkrétnych pochybení. V časovej aj obsahovej súvislosti s disciplinárnym konaním však vytvárajú obraz súboru opatrení, ktorými sa odborný nesúhlas a publikačná činnosť transformovali na faktické zhoršenie pracovných a sociálnych podmienok. Takýto postup nemožno vnímať izolovane, ale ako súčasť širšieho kontextu, v ktorom sa formálne legitímne manažérske rozhodnutia kumulatívne používajú ako nástroj tlaku voči osobe, ktorá prestala byť vnímaná ako „lojálna“.
Zákonnosť nie je kolegiálnosť
Právo na zákonného sudcu patrí medzi základné ústavné garancie spravodlivého procesu a jeho podstatou je vylúčenie akejkoľvek svojvôle pri prideľovaní a prerozdeľovaní vecí tak, aby rozhodoval sudca určený podľa vopred jasných, transparentných a všeobecne záväzných pravidiel Rozvrh práce sa tak stáva dôležitým predpokladem sudcovské nezávislosti a kľúčovým nástrojom v boji s korupciou v justícii.
Spor o zákonnosť prideľovania a prerozdeľovania spisov medzi mnou a JUDr. Hrubala mal dlhodobý charakter a vyvrcholil po preložení sudcu JUDr. Klemanič na Najvyšší súd SR. Čím vecnejšia, presnejšia a právne podloženejšia bola moja argumentácia, tým ostrejšie, nervóznejšie a menej racionálne boli reakcie predsedu súdu. Zákonné limity ani systematika rozvrhu práce neboli predmetom záujmu – „v súlade so zákonom“ bolo vždy to riešenie, ktoré zodpovedalo jeho aktuálnej vôli.
Nešlo o marginálne výkladové nejasnosti či technické detaily, ale o rozsiahle a opakované porušovanie princípu náhodného výberu sudcu. Spisy sa ku mne presúvali podľa neformálneho pravidla „ty to vieš, ty to sprav“, pričom výklad ustanovení rozvrhu práce sa flexibilne prispôsoboval tak, aby legitimizoval už prijaté rozhodnutie. Výsledkom bolo, že u mňa končila podstatná časť agendy, nie na základe zákonného mechanizmu, ale v dôsledku účelového zásahu do systému prideľovania vecí.
V momente, keď som odmietla ďalej fungovať ako „zberný kôš“ na riešenie dôsledkov dlhodobého organizačného chaosu a nezákonných postupov, bola som náhle označená za arogantnú, nekolegiálnu a konfliktnú. Tému zákonného sudcu som opakovane otvárala aj so Mgr. Záleská. V súkromných rozhovoroch so mnou vecne súhlasila, no v okamihu, keď mala zaujať verejné alebo inštitucionálne stanovisko, postavila sa na stranu predsedu súdu. . Jej reakcie mali presne opačný charakter: „Dobre si rozmysli, či tie spisy spravíš a porozmýšľaj, čo všetko ti Hrubala môže spraviť a vyhodenie zo služobného bytu môže byť to najmenej.“ Namiesto ochrany ústavného princípu nasledovali výhrady, nátlak a vyhrážky – čo len potvrdilo, že spor nebol o právo, ale o moc a ochotu ju nekontrolovane vykonávať.
Posledné slová, ktoré som mala možnosť si vypočuť od JUDr. Králika ako podpredsedu ŠTS bola „Nestaráj sa, zničím ti život. Dám ti také hodnotenie, že ťa nikto nikdy nezamestná.“, po tom, čo som opakovane upozorňovala na nezákonné prerozdeľovanie spisov a manipuláciu so zložením senátov. Nešlo o ojedinelý exces ani o emotívnu výmenu názorov, ale o otvorenú hrozbu, vyslovenú v pozícii moci, ktorá nezostala len vo verbálnej rovine.
Rozsah a závažnosť nezákonného postupu vedenia súdu, ktorému sudcovská rada nielenže nebránila, ale ho fakticky legitimizovala, vysvetľuje aj intenzitu týchto reakcií. Obava z vyvodenia zodpovednosti však nemá – a ani nemôže mať – právne ospravedlnenie. Vyhrážanie je trestné v každom právnom štáte a skutočnosť, že nešlo o prázdne slová, ale o reálne následky, ukázal čas.
Ilustratívnym príkladom bola trestná vec verejne známa ako „Takáčovci“. V kontexte opakovaných upozornení na nezákonné prerozdeľovanie spisov reagovala JUDr. Renáta Radovčičová nie vecnou argumentáciou, ale verbálnymi útokmi, vrátane kriku a výziev, aby som „konečne vypadla“. Neskôr pritom prevzala argumentáciu, ktorú dovtedy odmietala – nie však ako otázku princípu, ale ako účelový nástroj. Tento spôsob správania neprekvapuje ani v svetle záverov jej psychologického posúdenia z výberového konania, v ktorom boli identifikované výrazné limity vo vzťahu k empatii, tímovej spolupráci a náchylnosť k autoritatívnemu, sankčnému prístupu. Vlastnosti, pred ktorými posudok výslovne varoval, sa po jej vymenovaní do funkcie sudkyne prejavili naplno – už bez potreby akejkoľvek korekcie či predstierania.
ŠTS je tým modelom nežiadúcej justície, v ktorej je poslušnosť cennejšia než zákonnosť a ticho bezpečnejšie než odborný nesúhlas.
Záverom
Tento text nie je obhajobou politických útokov na súdnictvo a rovnako odmietnuť zastávanie sa JUDr. Hrubalu neznamená schvaľovať politické útoky na sudcov. Znamená to odmietnuť predstavu, že nezávislosť justície je hodnotou len vtedy, keď sa týka konkrétnych mien. Je výzvou k autenticite a morálnej konzistentnosti tých, ktorí sa pasujú do role ochrancov právneho štátu. Právny štát sa nezačína pri tlačových vyhláseniach, ale pri tom, ako sa narába s mocou vo vnútri systému. Verejné výzvy na ochranu sudcu pôsobia presvedčivo len vtedy, ak ich sprevádza aj schopnosť sebareflexie. Bez nej sa z obrany právneho štátu stáva selektívny nástroj na ochranu vlastného postavenia. Je otázkou, prečo sa dnes vyzýva na ochranu sudcu, ktorý v minulosti nielen nechránil slobodu prejavu, odbornú diskusiu ale ani dôstojnosť vlastných podriadených.
Tento príbeh preto nie je sporom o jednu osobu ani o jeden rozsudok. Je výpoveďou o justičnom prostredí, v ktorom sa ochrana nezávislosti sudcu uplatňuje selektívne, etické princípy slúžia skôr ako verejný diskurz než vnútorný záväzok a odborný nesúhlas sa ľahko prekvalifikuje na disciplinárny problém. Obrana JUDr. Hrubalu v tomto kontexte zlyháva preto, že tí, ktorí sa dnes dovolávajú dodržiavania etiky, dlhodobo zlyhávali tam, kde mala etika začínať – pri nich samotných.
