Prípad korupcie ako mnohé ďalšie a predsa v niečom iný a výnimočný. Nie pre svoju skutkovú závažnosť, ani pre výšku údajne ponúkaného úplatku, ale pre spôsob, akým sa stal zrkadlom kvality súdneho rozhodovania Špecializovaného trestného súdu („ŠTS“) a hraníc, prekročením ktorých už nemožno skryť arbitrárnosť za pojem „voľné hodnotenie dôkazov“. K uvedenému prípadu sa najvyšší súd vrátil v súvislosti s inou trestnou vecou obvineného a opakovanou kritikou rozhodovacej činnosti sudcu ŠTS JUDr. Trubana.
Skutkový dej sa viaže k podozreniam z podplácania referenta na hraničnom prechode vo výške 400,- Eur za umožnenie nerušeného prejazdu autom a z pašovania tovaru z Ukrajiny. V trestnej veci vystupovali dvaja obžalovaní, ktorých procesné postavenie, ako aj obsah ich výpovedí sa od počiatku významne líšili. Kým jeden z nich skutok priznal a jeho výpoveď bola v podstatných rysoch konzistentná a podporená ďalšími nepriamymi dôkazmi, druhý obžalovaný vinu popieral a svoju obhajobu postupne prispôsoboval vyvíjajúcej sa dôkaznej situácii. Zatiaľ čo obžalovaný, ktorý ponúkol úplatok a ku skutku sa priznal bol uznaný vinným z prečinu podplácania podľa podplácania podľa § 333 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona, druhého obžalovaného samosudca ŠTS JUDr. Truban spod obžaloby oslobodil s poukazom na zásadu in dubio pro reo. Tento záver nielen že v odvolacom konaní pred Najvyšším súdom SR neobstál, ale tento identifikoval zásadné nedostatky v hodnotení dôkazov a v logickej konzistencii skutkových záverov súdu prvého stupňa a aj na svoje pomery sa senát 5T ostro vyjadril na adresu konajúceho samosudcu ŠTS JUDr. Trubana [1].
Pre záver o hodnovernosti obvineného nestačí, že obžalovaný zotrváva na svojej výpovedi a že obsah svojej predchádzajúcej výpovede potvrdil i po konfrontácii s iným spoluobžalovaným. Hodnotenie dôkazu podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku musí súd prevádzať tak, že uváži všetky okolnosti prípadu i v ich súhrne, teda skúma, či výpoveď obžalovaného je logická, či sa obžalovaný prípadne aj v okolnostiach menej podstatných neodchyľuje od svojej predchádzajúcej výpovede, pričom v prípade odchýlok musí súd dotazom zistiť, prečo k nim vo výpovedi obžalovaného dochádza. Pri hodnotení tohto dôkazu potom vychádza z celej výpovede obžalovaného, z rozsahu a závažnosti prípadných rozdielov v jeho výpovediach a z vysvetlení, prečo k týmto rozdielom došlo. Aby mohol spoľahlivo dôkaz zhodnotiť, musí vziať do úvahy i dôkazy ostatné, posúdiť prípadné rozpory medzi nimi, skúmať, prečo k nim dochádza a jedine takto môže získať bezpečný základ pre skutkové zistenia a pre záver o vine obžalovaného.
Dedukovať iné závery, než aké logicky vyplývajú z doposiaľ vykonaných výpovedí obžalovaných aj v kontexte iných nepriamych dôkazov na seba nadväzujúcich a vzájomne sa dopĺňajúcich, môže len samotný obžalovaný majúci právo brániť sa spôsobom, ktorý uzná za vhodný a samozrejme jeho zvolený obhajca, ale nikto iný, pokiaľ by nechcel prísť do rozporu s pravidlami logického úsudku a vyvodzovania.
V druhom rade odvolací senát 5T Najvyššieho súdu SR považuje za potrebné uviesť, že tu nie je na to, aby Špecializovanému trestnému súdu takmer opakovane robil analytický rozbor dôkaznej situácie vo veci, ktorá je z pohľadu zabezpečených dôkazov a ich logického hodnotenia v stave nevyvolávajúcom rozumné pochybnosti.
Okrem, v právnej vete zhrnutých záverov, sa najvyšší súd vyjadril kriticky aj na adresu „zarážajúcej pasivity“ prokurátorky Úradu špeciálnej prokuratúry.
Po zrušení oslobodzujúceho rozsudku a vrátení veci na nové prejednanie a rozhodnutie však nedošlo k očakávanej korekcii právneho posúdenia veci v zmysle záväzných záverov najvyššieho súdu a samosudca ŠTS JUDr. Truban opätovne obžalovaného oslobodil spod obžaloby s odôvodnením, že nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol obžalovaný stíhaný.[2]
Osobitnú pozornosť si zasluhuje skutočnosť, že tento opätovný oslobodzujúci rozsudok bol vyhotovený v režime zjednodušeného písomného rozsudku bez odôvodnenia, a to z dôvodu, že obžalovaný aj prokurátorka sa po jeho vyhlásení vzdali práva podať odvolanie. Procesná situácia tak vylúčila ďalšie preskúmanie veci v riadnom opravnom konaní, hoci k opätovnému oslobodeniu došlo po predchádzajúcom výslovnom zrušení rozsudku odvolacím súdom a po vyslovení záväzného právneho názoru k hodnoteniu dôkazov.
K predmetnej veci sa Najvyšší súd SR vrátil neskôr nepriamo, a to v súvislosti s trestnou vecou obžalovaného, ktorý bol po predchádzajúcom oslobodení právoplatne uznaný za vinného rozsudkom Okresného súdu Michalovce sp. zn. 4T/131/2019 z 11.06.2020 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8To/60/2020 zo 07.09.2020 zo zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami, zločinu brania rukojemníka prečinom poškodzovania cudzej, za čo mi bol uložený aj úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov a 4 mesiacov.
Uznesením zo dňa 18.06.2019 sp. zn. 5Tost/22/2019 najvyšší súd zrušil uznesenie ŠTS, pracovisko Banská Bystrica z 31.05.2019, sp. zn. 4 Tp 26/2017, ktorým JUDr. Truban ako sudca pre prípravné konanie obvinených prepustil z väzby z dôvodu údajnej nečinnosti orgánov činných v trestnom konaní. V odôvodnení sudcovi pre prípravné konanie vytkol, že „sekundoval“ obvinenému, keď na jednej strane ustálil, že „iný dôvod“ prípustnosti skôr podanej žiadosti nie je daný a na strane druhej, po analýze dvoj-trojtýždňovej aktivity orgánov činných v trestnom konaní uzavrel, že v konaní dochádza k prieťahom. Takýto postup podľa najvyššieho súdu vyvoláva vážne podozrenie z účelovosti, zo snahy v rozpore s § 194 ods. 5 Trestného poriadku „presadiť“ svoj dlhodobo pertraktovaný právny názor, podľa ktorého orgány činné v trestnom konaní nepostupujú v tejto trestnej veci bez zbytočných prieťahov. V tomto smere najvyšší súd dôrazne upozornil, že uznesenie, na ktoré sa sudca pre prípravné konanie odvolával, sa netýkali žiadneho z momentálne väzobne stíhaných obvinených, a preto je úplne evidentné, aký právny názor má samosudca povinnosť rešpektovať.
V ďalšom texte sa najvyšší súd vrátil k trestnej veci obžalovaného, keď zdôraznil, že to nie je prvýkrát, čo samosudca špecializovaného súdu nerešpektoval záväzný právny názor, nielen v tejto, ale aj v inej trestnej veci, v dôsledku čoho následne došlo k spáchaniu ďalšieho trestného činu, ktorého motivačné pozadie pramenilo zrejme aj z právoplatného oslobodzujúceho rozsudku samosudcu špecializovaného súdu[3].
K trestnej veci sa opätovne najvyšší súd vrátil aj v súvislosti s dovolacím konaním tohto obžalovaného v inej trestnej veci a následne podanou ústavnou sťažnosťou,[4] v ktorej obžalovaný, práve na podklade spochybnenia predchádzajúceho oslobodzujúceho rozsudku, namietal nestrannosť dovolacieho senátu.
V rámci svojho vyjadrenia k ústavnej sťažnosti obžalovaného najvyšší súd zdôraznil, že išlo výslovne o námietku smerujúcu proti procesnému postupu samosudcu ŠTS JUDr. Trubana, ktorý konal v rozpore s ustanoveniami Trestného poriadku. V konkrétnostiach trestnej veci uviedol, že kým iný obžalovaný bol uznaný za vinného z prečinu podplácania, tak sťažovateľ bol na základe takmer totožných okolností oslobodený spod obžaloby. Po zrušení rozsudku v oslobodzujúcej časti, samosudca ŠTS, nerešpektujúc právny názor nadriadeného súdu, sťažovateľa oslobodil. Keďže sa prokurátorka na hlavnom pojednávaní výslovne vzdala odvolania, senát 5T v predmetnej veci už nekonal. Vo väzobnej trestnej veci pod sp. zn. 5Tost/22/2019 menovaný sudca ŠTS opakovane nerešpektoval právny názor nadriadeného súdu a vzhľadom na to dal konajúcemu sudcovi do pozornosti, kam až môže viesť nerešpektovanie právneho názoru, pričom takéto „rozhodovanie“ v podstate predstavuje bezpečnostné riziko pre občanov tohto štátu. Z obsahu uvedených článkov totiž vyplývalo, že poškodenou osobou (rukojemníčkou) bola manželka druhého obžalovaného, ktorý sťažovateľa usvedčoval.
Selektívne právo názor – kto nejde s nami, ide proti nám
Istým paradoxom zostáva, že práve sudca JUDr. Truban, ktorému Najvyšší súd SR opakovane vytýkal nerešpektovanie záväzného právneho názoru nadriadeného súdu, akúkoľvek odbornú kritickú reflexiu vnímal ako neprípustný zásah.
Počas môjho pôsobenia na ŠTS som si v rámci prípravy konceptu vyjadrenia pre konajúcu sudkyňu – ktorý napokon ani nebol použitý – po podrobnej niekoľkostranovej analýze judikatúry Najvyššieho súdu SR, Ústavného súdu SR a ESĽP dovolila v závere formulovať názor, že postup odvolacieho súdu môže v konkrétnych okolnostiach viesť k sudcovskej svojvôli. Zároveň som zdôraznila, že viazanosť súdu prvého stupňa právnym názorom odvolacieho súdu, hoci predstavuje významný garančný mechanizmus práva na spravodlivý proces, nemožno vnímať absolútne, pokiaľ by takýto právny názor bol zjavne v rozpore so zákonom, medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky alebo ustálenou judikatúrou.
Prostredníctvom JUDr. Hrubalu sa tento interný pracovný materiál dostal do dispozície vtedajšieho vedenia ŠTS. Reakcia zo strany sudcu JUDr. Trubana ako predsedu súdu, ako aj podpredsedu súdu JUDr. Púchovského, mala podobu osobného a neprimerane konfrontačného telefonického vystúpenia, ktorého obsah nesmeroval k vecnej polemike s právnymi argumentmi, ale k samotnej legitimite ich vyslovenia.
K záverom, ktoré som si v rámci odbornej analýzy dovolila vysloviť a ktoré sa stali impulzom pre osobne vedené útoky zo strany vedenia ŠTS, sa s odstupom času výslovne prihlásil aj Ústavný súd SR. Sudca ústavného súdu JUDr. Lajos Mászáros, v oznámení o odložení podania z 12.02.2019 pod č. Rvp 120/2019-6, keď uviedol: „...Je preto vhodné sa zamyslieť nad tým, do akej miery právny názor idúci proti jednoznačnému výkladu prijatému v zjednocujúcom stanovisku, zaväzuje súd nižšej inštancie, a to predovšetkým s ohľadom na jeho možné hodnotenie ako aktu ultra vires. Zásada vylúčenia svojvôle z rozhodovania je jednou zo základných zásad, ktorými sú všeobecné súdy pri svojej rozhodovacej činnosti viazané.“
Táto následná reflexia zo strany ústavného sudcu potvrdzuje, že odborná kritika viazanosti právnym názorom odvolacieho súdu nepredstavuje útok na nezávislosť justície, ale legitímnu súčasť diskusie o hraniciach súdnej moci v právnom štáte. Vzhľadom na uvedené súvislosti by bolo iluzórne predpokladať, že by neskoršie potvrdenie týchto záverov zo strany Ústavného súdu vyvolalo spätnú reflexiu alebo korekciu postoja zo strany vedenia ŠTS.
V kontexte aktuálnych rokovaní Súdnej rady SR, v ktorých sa opakovane zdôrazňuje potreba konštruktívnej a vecnej kritiky rozhodovacej činnosti súdov a varuje pred útokmi na nezávislosť justície, sa preto legitímne vynára otázka, či sú samotní sudcovia vždy pripravení akceptovať rovnaký štandard vecnej a odbornej kritiky, ktorého sa dovolávajú vo vzťahu k verejnosti.
Záverom
„Kto nevie, na čo nám je špeciálny súd, nech si pozrie posledné rozsudky“[5] bol názov stĺpčeka v jednom z mienkotvorných denníkov uverejnenom v reakcii na kritické postrehy sudcu JUDr. Šamka v rámci diskusie k zrušeniu ŠTS[6]. Podľa autorky o opodstatnenosti existencie ŠTS „hovoria rozsudky“. S odstupom času 2,5 roka nemožno inak než s týmto vyhlásením výnimočne súhlasiť. Jedným z autorkou menovaných rozsudkov bola aj trestná vec verejne známa ako „Judáš“, ktorá je po zrušujúcom uznesení najvyššieho súdu[7] a takmer 5 rokoch od podania obžaloby na úplnom začiatku a nie je predpoklad jej právoplatného skončenia v dohľadnej dobe. Za sudcov ŠTS naozaj hovoria ich rozsudky a hovoria výrazne v prospech jeho zrušenia. Parafrázujúc autorku stĺpčeka: „Kto nevie, prečo nepotrebujeme špeciálny súd, nech si pozrie posledné rozhodnutia najvyššieho súdu”.
Tento príspevok predstavuje východiskovú prípadovú štúdiu na príklade jednej trestnej veci, ktorá si pre svoju osobitosť zaslúžila vlastný priestor, a prológ k pripravovanému rozsiahlejšiemu článku, ktorý sa bude venovať systémovým aspektom kvality rozhodovacej činnosti ŠTS a súčasne pokračovať v diskusii na tému „Prečo nepotrebujeme Špecializovaný trestný súd“.
[1] uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18.01.2018 sp. zn. 5To/10/2017
[2] rozsudok Špecializovaného trestného súdu z 04.04.2018 sp. zn. 5T/11/2017
[3] https://www.aktuality.sk/clanok/687634/obvinili-muza-ktory-uniesol-zenu-na-vychode-slovenska/
[4] uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 27.11.2024 sp. zn. I. ÚS 529/2024
[5] https://dennikn.sk/3501466/newsfilter-kto-nevie-na-co-nam-je-specialny-sud-nech-si-pozrie-posledne-rozsudky/
[6] https://www.pravnelisty.sk/clanky/a1255-strucne-o-privatizacii-policie-a-k-diskusii-o-zruseni-specializovaneho-trestneho-sudu-a-uradu-specialnej-prokuratury
[7] uznesenie Najvyššieho súdu SR z 05.03.2024 sp. zn. 2To/2/2024
