Bývala však na východe východného Slovenska a ja na západe západného. Vzdialenosť plus-mínus päťsto kilometrov. Internet ešte nebol tak dostupný a mobilné telefóny drahé a tak sme využívali klasickú poštu a klasickú pevnú linku. Písali sme si dlho, veľmi dlho. Každý týždeň ma čakal v poštovej schránke jeden krásny dlhý list a aj keď som si nič prehnané od nášho priateľstva nenahováral, každým listom vo mne niečo rástlo. Niečo, čo som dovtedy nepoznal, aspoň nie v takej sile.
Pamätám si ako som neuveriteľne rýchlo otváral obálku a keď to nešlo bol som schopný ju aj roztrhať od netrpezlivosti, len aby som sa dostal čo najrýchlejšie k jej obsahu. Kým ma výťah vyviezol na šieste poschodie, stihol som kus z listu prečítať. Akosi inštinktívne som vždy siahol po kľúčoch, otvoril dvere, vošiel do izby a jedných dychom prečítal celý dlhý list. Potom som dlho len tak sedel, list pevne držiac v ruke a myslel som na ňu, čo práve robí, ako sa má a sníval, že ...
Po čase však listy, ktorých sme si vymenili viac ako sto, boli pre mňa veľmi málo. Stále ma to ťahalo za ňou. Nevedel som čo to bolo, proste som len cítil, že musím ísť. Vymenili sme si pár telefonátov a ja som cítil, že nielen ten krásny pohľad z fotky, ktorú mi časom poslala, ale aj ten príjemný hlas z telefónu ma volá, ťahá ma, a ja ... ja som jedného dňa v práci nahlásil dovolenku, doma oznámil, že .... vlastne ani neviem ako som to doma vtedy odôvodnil, že idem na druhý koniec republiky.
Bol to zvláštny pocit cestovať tak ďaleko, kde som nikdy predtým nebol. Keď som vystúpil na konečnej stanici, pre mňa na ďalekom východe, na mape mesta pri železničnej stanici som si pozrel kadiaľ ísť a o pár minúť som už zvonil pri tých správnych dverách. Pamätám si ako som tam stál napätý a nedočkavý. Spoza dverí bolo počuť skladbu od Elánu a moja netrpezlivosť sa stupňovala.
Zrazu otvorila. Prekvapene som zostal na sekundu stáť, bola krajšia ako fotke, krajšia ako v mojej predstave, milo sa usmiala, jedna pusa na privítanie a pozvala ma dnu.
Boli sme spolu len pár dní a ona popri tom musela chodiť do práce, ale ja som mal neuveriteľne krásny pocit, keď som ju mohol chodiť čakať. Spolu sme obedovali, varili, spolu sme kráčali popri rieke, alebo len tak sedeli a rozprávali sa. Stále bolo o čom. Prišiel deň keď sme sa museli rozlúčiť, ona cestovala za sestrou do Čiech a ja domov. Každý sme nasadli do iného rýchlika a ... a bolo mi tak neuveriteľne smutno, ale zároveň krásne, lebo som v tých pár dňoch, ktoré síce tak rýchlo prebehli, prežil dovtedy tie najkrajšie dni v živote. A vôbec som si neuvedomoval, že som len na začiatku a takýchto krásnych a ešte krajších dní bude v mojom živote pribúdať.
Zasa sme si vymenili pár desiatok listov a ja som každým dňom hľadal spôsob a možnosť ako byť zasa spolu. A keď človek chce, nájde a dokáže všetko, hlavne ak ho ťahá taká sila, ako vo mne rástla.
Druhá návšteva už bola trošku iná, priznávam, už tam bol aj istý kus nervozity, možno trémy, pretože tentoraz som strávil pár dní nielen so svojou priateľkou ale aj spolu s jej rodičmi. Nevedel som ako zareagujú. Cudzí chlap, z druhého konca republiky, ... Veľmi milo ma však prijali a v ničom nebol ani ten najmenší problém. Dokonca som sa celkom rýchlo skamarátil aj s jej mladšou sestrou a keď som odchádzal, mal som pocit, akoby som všetkých poznal už veľmi dlho.
Tých stretnutí zrazu pribúdalo a bolo čoraz viac. Mne sa však stále „málilo“ a chcel som s ňou byť viac a častejšie. Veď to poznáte. Tá vzdialenosť bola obrovská a nedovoľovala nám byť spolu častejšie. Čoraz viac som však začínal mať pocit, že tých päťsto kilometrov, čo nás delilo, nie je až tak veľa. Rýchlik to zvládne za jednu noc a tá vzdialenosť akoby prestala byť problém.
Myslím, že už vtedy nás fyzicky síce delilo tých päťsto kilometrov ale naše srdcia už boli veľmi blízko seba. Zaľúbenosť je strašne krásna vec, dokáže človeka tak ovplyvniť, aj zmeniť. Dá mu toľko síl, že prekoná také prekážky, o ktorých ani nesníval. Vyrastie a naberie krídla a nie je nič, čo by nezvládol. A taký som bol aj ja.
Darmo mi vraveli, toto nemá šancu, taká láska nevydrží, vzdialenosť ju zadusí. Zaľúbenému človeku to hovorili úplne zbytočne. Práve naopak, ja som chcel všetkých, celému svetu dokázať, že to, čo cítim, je niečo skutočné, pravé a nekonečne silné. To, čo cítim nezadusí nič a už vzdialenosť vôbec nie. Možno som bol blázon, ale bolo to krásne. Ružová je najkrajšia farba na svete a pohľad sa na svet cez ružové okuliare, to je ten najkrajší pohľad na neho.
Vždy som si hľadal ako každý sympatickú, inteligentnú, milú ženu s dobrým srdiečkom. Možno som mal až prehnané predstavy o svojej budúcej priateľke a dlho som takú nikde nenachádzal. Zrazu však jedného dňa stála predo mnou žena, akoby zostúpila z mojich tajných snov, princezná, ktorá stála pri mne, ktorú som mohol držať za ruku, ktorú som mohol pobozkať. Žena, ktorá bola nielen taká, akú som vždy chcel, ale oveľa oveľa dokonalejšia. Žiadny sen, žiadna predstava ale skutočná žena.
Pamätám si ako sme raz spolu vyliezli na vysokú skalu. Postavil som sa a videl som celý svet. Bol taký maličký a nielen preto, že sme stáli tam vysoko na skale, ktorá vyčnievala nad okolím. Zrazu do mňa niečo vošlo a a ja som zakričal na celé to okolie, na celý ten svet, čo bol okolo. Zakričal som z plného hrdla, že ľúbim túto ženu. Zakričal som tak, aby to počul celý celučičký svet. Nešepkal som jej to do uška, kričal som na celý svet.
Potom prišiel okamih, keď aj ona pricestovala za mnou a poviem vám nebolo šťastnejšieho človeka na svete. Lietal som, vznášal som sa, bol som nekonečne šťastný. Bol som ochotný jej zniesť to modré z neba.
Trvalo to dobrých šesť rokov a mi sme si písali, telefonovali a navštevovali sa. Vydržali sme. Nič nás za ten pomerne dlhý čas nerozdelilo.
Medzitým mi zomrel otec a bolo mi vtedy veľmi ťažko. Ťažko som to znášal sám a moja mama, s ktorou som býval bola na tom fakt veľmi zle. Musel som pri nej aj spávať. Každý každučký deň som sa o ňu bál. Ani neviem kde som nabral toľko síl, aby som ju vedel udržať „nad hladinou“, keď sám som sa „topil“. Vlastne viem. Bola to moja priateľka. Keď som poobede zatelefonoval čo sa deň predtým stalo, všetko nechala tak, sadla na nočný rýchlik a ráno bola pri mne. Mal som sa o koho oprieť, komu skloniť hlavu na plece. Vlastne až vtedy bol čas na prvé slzy. Neuveriteľne mi pomohla, neviem akoby som to bol vtedy sám zvládol, keď som musel držať nielen seba ale i svoju mamu. A nielen to, potom celý rok cestovala ona za mnou. Ja som nemohol nechať svoju mamu samú a ona to chápala, cestovala za mnou a dávala mi silu, ktorú som potreboval. To dokážu urobiť len ozajstní priatelia.
Časom bolesť pomaly vytláčalo niečo krásne - pocit, že máte pri sebe takéhoto človeka. Čoraz viac som si uvedomoval, že toto je človek, ktorého potrebujem mať pri sebe, nie raz za čas, ale každý deň, každú minútku, každú sekundu. Pochopil som, že toto je človek, s ktorým chcem byť stále, s ktorým chcem zostarnúť a myslím, že v jedno poobedie, keď sme spolu sedeli na streche malého domčeka v strede veľkej lúky, kam sme spolu vyliezli, sme si uvedomili, možno aj obaja, že chceme viac ako máme. Vtedy som pochopil, že držať a nosiť ju v náručí by som vedel a chcel celý život, že byť s ňou je to, po čom túžim. Pochopil som, že sa chcem ráno pri nej prebúdzať a večer pri nej zaspávať. Uvedomil som si, že toto je tá pravá, že chcem byť s ňou a viac mi netreba.
Po pár spolu strávených dňoch znovu klasické lúčenie pri rýchliku a veľká a nekonečná pusa, až ma musel výpravca upozorňovať, že vlak už odchádza.
O pár dní som cestoval do letného tábora, kde som bol vedúcim oddielu. Keďže to bolo pri Ružomberku a teda niekde v strede Slovenska, dohodli sme sa, že príde za mnou aspoň na deň, dva. Neuveriteľne som sa tešil, lebo naše stretnutia boli čoraz častejšie.
Vtedy a tam prišiel ten krásny okamih. Boli sme sa len tak prejsť. Zašli sme do blízkeho lesíka, sadli si na skalu a ... chceli sme sa možno rozprávať, možno .... ale ja som si kľakol pred ňu a požiadal ju o ruku. Následne som počul od nej tie najkrajšie slová. Súhlasila a povedala, že veľmi rada sa za mňa vydá. Viete si predstaviť ako som zrazu „narástol“ ako zrazu ..... svet bol gombička, bol som kráľ, nikto nebol a nemal viac ako ja. Zasa som lietal.
O ďalší rok sme sa na jeseň vzali, bolo to najkrajšie ÁNO aké som kedy počul. Môj pocit šťastia sa stupňoval, stále narastal a ja som si myslel, že už viac šťastný sa ani nedá byť, ale dalo sa. O necelý rok sa nám narodilo dieťatko, dievčatko ako som si vysníval. Zdravé, krásne, najkrajšie na svete. Zrazu som mal doma dve princezničky a znovu som lietal od šťastia.
Ďakujem ti Aďa, že som mohol toto všetko zažiť, že som mohol spoznať niečo tak krásne, ako je byť zaľúbený, ďakujem ti za všetku lásku, ďakujem za slovíčka „ľúbim ťa“. Ďakujem za každú spoločne prežitú sekundu.
Ďakujem že si.
