Podľa zákona mám nárok na stravu ak odpracujem v daný deň minimálne štyri hodiny. Inak nie.
Ak odchádzam na pracovnú cestu (za predpokladu, že som v práci nestrávil v daný deň viac ako štyri hodiny), síce nárok na stravu nemám, ale zasa mám nárok na stravné. Tento nárok mi však vzniká len za predpokladu, že moja pracovná cesta je dlhšia ako päť hodín. Ale čo ak nie je?
Z toho mi vyplýva, že ak v práci strávim menej ako štyri hodiny (napr. tri hodiny a štyridsať minút) a zvyšok pracovnej doby som na služobnej ceste, na ktorej však strávim menej ako päť hodín, (napr. štyri hodiny a päťdesiat minút ), musím zostať podľa zákonov a predpisov hladný, lebo nemám nárok na stravu ani stravné.
Zamestnávateľ mi stravu neposkytne, keďže som nestrávil na pracovisku viac ako štyri hodiny (ale napr. len tri hodiny a štyridsať minút) a stravné na služobnej ceste nedostanem, lebo netrvala dlhšie ako päť hodín (ale len napr. štyri hodiny a päťdesiat minút). Výklad predpisu hovorí, že ak zamestnanec ide na pracovnú cestu, čas, ktorý na pracovisku strávi, treba posúdiť samostatne a čas, ktorý strávi na pracovnej ceste, treba takisto posúdiť samostatne.
Možno je to len teoretický príklad a hranie sa s minútami, ale myslím, že sa to môže celkom reálne stať.
Je síce pravda, že ak nastane takýto prípad môže zamestnávateľ poskytnúť stravné ako pri služobnej ceste v rozsahu 5 až 12 hodín, ale ...
... ale v tejto vetičke je jedno veľmi „slabé“ slovko môže. Takže je na zamestnávateľovi, či mi stravné vyplatí alebo nie. Tu je snáď ešte jedna možnosť. Treba to mať spomenuté v kolektívnej zmluve. Ak sa to pri kolektívnom vyjednávaní podarí, pre zamestnávateľa sa slovíčko „môže“ zmení na „musí“.
... teraz ma napadá ešte jedno, asi najjednoduchšie riešenie. Treba zostať na pracovisku viac ako štyri hodiny a potom služobne odísť, alebo odísť tak, aby ste služobne boli vzdialený viac ako päť hodín.
Jednoduché, len netreba na to zabudnúť. Inak zostanete hladný a všetko bude v súlade so zákonom.
