V poštovej schránke som si našiel lístoček, že na si mám prísť na poštu prevziať doporučenú zásielku. Dôvod bol označený – adresát nezastihnutý. Trošku som zapochyboval, či sa pracovníčka pošty vôbec unúvala na šieste poschodie, alebo bolo jednoduchšie iba nechať odkaz v schránke na prízemí. Manželka bola totiž dopoludia doma a možno aj kedy zásielku nemohla prevziať, vedela by aspoň o tom, že sa pracovníčka pošty pokúšala zásielku doručiť. Nekomentujem to, už som si na niečo podobné zvykol.
Poobede, idúc z práce, vravím si zastavím sa na pošte a vyzdvihnem si tú doporučenú zasielku. Žiaľ lístoček o nedoručení som zo sebou nemal. Pracovníčka pošty sa však napriek tomu ochotne pustila do hľadania. Keď som však videl ako kdesi z pod pulta vytiahla niečo, čo sa podobalo na škatuľu od topánok a začala sa prehrabávať v obálkach v nej, oči mi takmer vyliezli až za prepážku. Prehľadala celú škatuľu a keď nič nenašla, spýtala sa na dátum, kedy zásielka nebola doručená. Znovu prehrabala štatuľu a znovu nič. Zohla sa, odložila ju a vytiahľa druhú, trochu väčšiu. Hľadala, hľadala, ... ale nič nenašla.
„Asi budete musieť prísť aj s tým oznámením o nedoručení“, poznamenala.
„Ale veď tam nič iné okrem môjho mena a dátumu nie je, a to som vám už povedal“, nútil som ju hľadať ďalej. Už trochu menej ochotne znovu vytiahla prvú škatuľu a prehrabávala ju od znovu.
„Pozerala som daný deň, aj deň pred, aj deň po..., nič tu nie je. Budete musieť naozaj prísť aj s tým oznámením.“
Keď som sa z hlboka nadýchol, prekontrolovala druhýkrat aj tú druhú škatuľu. Ľudia stojaci za mnou, netrpezlivo presľapovali.
„Nehnevajte sa, ale naozaj to nemôžem nájsť, skúste prísť aj s tým oznámením“, uzavrela výsledok svojho dlhého a musím uznať, že aj snaživého a dosť trpezvivého hľadania.
Pozdravil som, veď bola celkom milá a ochotná a odišiel domov. No nič, zajtra sa budem musieť vrátiť.
Pracovníčka bola skutočne milá a trpezlivá, všetky škatule prehľadala asi dvakrát a nič nenašla. Nehnevám sa na ňu, nemôže za to a určite jej plat nie je tak vysoký, aby robila ešte aj stopovacieho psa po mojej doporučenej zásielke.
Napriek všetkému tlačí sa mi však otázka, prečo v dnešnej dobe, keď svetom vládne výpočtová technika, musia pracovníčky pošty triediť doručené zásielky podľa dňa nedoručenia ručne a ukladať ich do akýchsi škatuľ od topánok? Omlúvam sa, pravdepodobne to neboli škatule od topánok, ale vyzerali tak. Prečo musia každú zásielku tak zložito potom hľadať, skúšať trpezlivosť zákazníka a strácať kopu drahocenného času, ako svojho pracovného tak aj zákazníkovho?
Keď si uvedomím koľko ľudí stálo ešte za mnou a keď sa pokaždé musela čo i len raz prehrabať kopou tých zásielok, hoci možno pekne vytriedených ale predsa len uložených v škatuli, tak to sa teda za celý deň naprehrabáva. Hádam by si zaslúžila aj „prehrabávací“ príplatok.
Na ďalší deň som tak bol zasa. Už bolo všetko v poriadku, moja doporučená zasielka sa našla, ale aj tento raz až na druhý pokus. Nečudujem sa, že pri prvom prehrabávaní zásielok v škatuli ju pracovníčka prehliadla. Stane sa, a pri takom systéme ... Nechcem však videt, keď sa im tá škatuľa raz vysype a zásielky sa pomiešajú. Stratí sa aj utriedenie podľa dátumu a to potom bude ešte zaujímavejšie hľadanie.
Slovenská pošta predsa nie je najchudobnejšia organizácia, počítače majú značkové, prestavba budovy tiež nebola najlacnejšia. Čo tak investovať do niečoho rozumnejšieho, čo uľahčí život nielen zákazníkovi ale určite aj zamestnancom. Veď uchovávať a triediť doporučené zásielky, ktorých obsahom sú veľmi dôležité veci v škatuli od topánok, to je na dnešnú dobu predsa len ...
