Trvalo to len minútu alebo dve. Prišli naozaj veľmi rýchlo. Kým dorazili, pes sa naozaj zobudil. Ledva sa síce postavil, aby si hneď na to zasa na chvíľku ľahol. Tackal sa a nevedel sa udržať na nohách. Deti sa s ním chceli hrať. Nie som veterinár a nikdy som psa ani nemal, ale toto jeho správanie sa mi teda nepozdávalo. Mal som problém udržať decká stranou od toho psa. Môj argument, že ten pes je možno chorý akosi nezaberal. Jeho chovanie sa mi zdalo čím ďalej, tým viac podozrivejšie. Decká ho hladkali, skúšali mu ňufák, ťahali ho za nohy i uši ale nezobudil sa. Až po chvíľke sa horko ťažko postavil a zasa padol. Bál som sa, či naozaj nemá nejakú chorobu.
Za tú minútku, čo sme čakali na políciu som si spomenul, že ešte doobeda tu pobehoval jeden pes. Nevenoval som mu síce pozornosť ale myslím, že to bol tento. Predpokladal som, že niekomu patrí. Dve staršie dievčatá si kopali loptu a on pobehoval medzi nimi a naháňal ju. Zdalo sa mi, že sa s ním hrajú ako so svojim. Raz som ich aj okrýkol, aby toho psa nepúšťali do pieskoviska, lebo on behal všade za nimi.
Nakoniec to teda nebol ich pes. Už vtedy sa mi zdal taký prehnane prítulný a dôverčivý ale hlavne hravý. Behal neúnavne hore dolu cez celé ihrisko, bláznil sa s tými dievčatami.
Spomenul som si aj ako od neho odťahoval svojho psa jeden pán, lebo na seba vrčali. Až teraz som si uvedomil, či sa aj nehrýzli a či náhodou nie je zranený.
Policajti vystúpili z auta. Hneď ako som na psa ukázal, skonštatovali, že ide o „starého známeho“. Poznali ho. Vraveli, že sa tu už pár dní túla a vraj už volali veterinára aj odborníka, ale zatiaľ neprišiel. Povedal som im, že ten pes je nejaký čudný, jeho správanie nie je prirodzené. Behá medzi deťmi a teraz nejako zvláštne spal v pieskovisku. Povedal som im ako ho deti ťahali za nohy, uši a on sa nielenže nevládal postaviť ale sa ani nezobudil. Na to poznamenali, že kto vie, kedy naposledy jedol, a že s tým nevedia nič teraz urobiť, no hneď budú volať ešte raz veterinára. Znovu som im pripomenul, že ten pes je možno chorý, správa sa zvláštne a podozrivo a hlavne, je natoľko prítulný, že decká chodia za ním, hladkajú ho, naťahujú ho a hrajú sa s ním. Povedali mi, že skôr ako zajtra (bola nedeľa) s tým nič nemôžu urobiť. No neviem na vyhodeného a opusteného psa sa mi zdal až príliš prítulný, človeku dôverčivý a hravý.
Policajti nasadli do auta a odišli. Pes sa zatiaľ vybral ku kontajnerom. Ja som zakázal deckám, aby ho chytali a tak ho nechali odísť. Chvíľu sa motal pri kontajneroch a potom sa vybral cez parčík zasa o kúsok ďalej.
Odchádzal som domov zo zlým pocitom. Asi som mal naivnú predstavu, že sa telefonátom na Mestskú políciu niečo reálne vyrieši. Možno to bolo príliš naivné, veď túlavých psom je asi viac ako tento. Nezdá sa mi však vhodné čakať, kým sa nájde nejaký veterinár, ktorý bude mať čas na túlavého psa. Máme naozaj toľko veľa času? Čo ak ten pes bol predsa len chorý? Len ja osobne som videl päť až sedem detí, ktoré sa s ním hrali, naťahovali ho, hladkali. Treba riskovať a čakať kým niektoré z tých detí ochorie? Potom budeme vedieť konať rýchlejšie?
Možno.
