Chôdza nie je užitočná pri love ani pri úteku. Kráčame k rastlinám. K priateľom. Vyjednávať k protivníkovi. Veľké myšlienky sú vychodené, nie vysedené. Už len krok chýba k ďalšiemu okamihu, k Bohu... ...tak ako sa Boh zjavuje vo vôni dusenej šunky, v dotykoch, víne, západe slnka, v ľúbostnom vyvrcholení, v chuti vody, tak je na rozhovor s Ním – Ňou (s Bohyňou – Bohom) vyčlenená chôdza.
Môžeme kráčať v kuželi – s pohľadom zapichnutom v zemi, uzavretí do seba, v pomyslenom plášti, kontrolujúc si blízky priestor v okolí. Môžeme kráčať prítomne a živým pohľadom kĺzať po horizonte, kontrolujúc celú Zem. Môžeme kráčať. A to je skvelé. S miechou smerujúcou nahor – až človekom sa živočíchy vyrovnali rastlinám.
Chôdza je tiež prechod od stromu k stromu. Primáty, s nimi aj človek, v priebehu vekov na rozdiel od iných zvierat stratili schopnosť sami si tvoriť vitamín C. Žili na stromoch, kde ho bol dostatok v podobe bobúľ, plodov. Nemôžeme žiť od stromov príliš ďaleko. Nemôžeme však žiť ani príliš blízko – na prales sme nemotorní, nevieme uchopiť konár chodidlami. Ideálna pre ľudí je záhrada, sad, lesostep. Trávnik s občasnými zhlukmi dreva.
V Afrike, ležiacej medzi obratníkmi, sa vyskytujú tri druhy krajiny. Kde prší najviac, rastie tropický prales. Savane (lesostepi) stačí stredné množstvo vlahy. A púšť je tam, kde prší najmenej. V čase pred 8-5 miliónmi rokov, kedy žil posledný spoločný predok človeka a šimpanza, pokrýval Afriku hustý prales. Potom prišli horúčavy a sucho. Na určité obdobie sa dokonca vyparilo Stredozemné more. Z pralesov ostal malý fliačik v okolí Pobrežia slonoviny a zvyšok Afriky pokryla lesostep a púšť. Ľudoop a leopard, dovtedajší spolukráli lesa, sa ocitli na lúke.
Ľudoopov savany - opoľudí (rody australopithecus, ramapithecus, sahelanthropus, ardipithecus, orrorin, paranthropus...) - bolo veľa. Jedli zdochliny, trstiny, korene, hľuzy, plody i ulovenú zver. Pre zlomkovitosť a rôznorodosť nálezov (hovoríme o úctyhodne dlhom období pred 6-2 miliónmi rokov) nevieme nakresliť ich presný vývojový strom. Nevieme ani, ktorý z týchto druhov viedol k rodu Homo.
Je ale jasné, že neskorší rod Homo, ako špecializácia na všežravosť, a neskôr čoraz viac aj na lov, vďačí za svoj rýchly rozvoj nie chôdzi, ale behu.
Chôdza nám zostala. Chodíme, skúmame svet, navštevujeme sa, prenášame veci. Veci prenášame v rukách – ak sú nám drahocenné. Veci prenášame zviazané na chrbte, čo je vždy lepšie – ruky tak pri kráčaní zostávajú voľné. Veci prenášame na hlave, čo je dokonalé celotelesné cvičenie – v minulosti formovalo atleticky vyzerajúcich ľudí.
Ešte pár krokov a sme tam... (pretože samotná cesta je už cieľ).
