Som mama a odkedy sa mi narodil syn, pozerám sa na Slovensko úplne inými očami. Už nerozmýšľam len nad tým, čo bude zajtra alebo o rok. Rozmýšľam nad tým, v akej krajine bude vyrastať moje dieťa. Či bude raz považovať Slovensko za miesto, kde sa oplatí žiť, pracovať a založiť si vlastnú rodinu, alebo bude mať pocit, že svoju budúcnosť bude musieť hľadať inde.
A práve preto ma vždy prekvapí, keď sa diskusia o podpore rodín zúži na jednu jedinú otázku a to koľko peňazí štát pridá. Bude vyšší daňový bonus? Zvýši sa rodičovský príspevok? Pribudne pomoc s bývaním? Budú lacnejšie hypotéky alebo vyššie náhradné výživné? Akoby sa budúcnosť slovenských rodín dala vyrátať jednou položkou v štátnom rozpočte.
Lenže rodina nie je položka v štátnom rozpočte. Nikdy nebola a nikdy nebude. Je to rozhodnutie dvoch ľudí priviesť na svet dieťa. Rozhodnutie, pri ktorom si nepoložia iba otázku, koľko dostanú od štátu budúci mesiac. Pýtajú sa oveľa dôležitejšie veci. Budeme si môcť dovoliť bývanie? Nájdeme miesto v materskej škole? Budeme mať stabilnú prácu? Budú pravidlá, podľa ktorých sa dnes rozhodujeme, platiť aj o päť rokov?
A práve tu podľa mňa robí štát najväčšiu chybu. Nie preto, že by rodinám nepomáhal. Pomoc existuje. Problém je, že sa jej podoba príliš často mení. Po každých voľbách sa nanovo otvára diskusia o tom, čo zrušiť, čo zmeniť a čo nahradiť novým riešením, akoby každá nová vláda musela začínať úplne od začiatku. Lenže život nezačína odznova každé štyri roky. Dieťa sa predsa nerodí na jedno volebné obdobie. Keď sa raz rozhodnete mať dieťa, neplánujete iba najbližšie štyri roky. Plánujete celý jeho život. Preto potrebujete vedieť, že štát nebude každých pár rokov meniť pravidlá hry.
Aj odborné analýzy upozorňujú, že samotné finančné príspevky majú na rozhodovanie o rodičovstve len obmedzený dlhodobý vplyv. Oveľa väčší význam má dostupné bývanie, kvalitné materské školy, možnosť zosúladiť prácu s rodinou a predovšetkým pocit, že krajina, v ktorej žijete, má jasný smer. Mladé rodiny nepotrebujú len peniaze. Potrebujú pokoj. Potrebujú vedieť, že keď si dnes vezmú hypotéku, štát o dva roky zásadne nezmení podmienky podpory, že budú mať dostupnú škôlku, že sa nebudú musieť pri každých voľbách znova obávať, čo všetko sa zmení.
Nechcem pre svojho syna dokonalú krajinu. Taká neexistuje. Chcem, aby raz nemusel odchádzať len preto, že nebude veriť, že si tu dokáže vybudovať dobrý život. Ak má rodinná politika naozaj fungovať, nemala by ľuďom ponúkať len pomoc na najbližší rok. Mala by im dať dôvod veriť, že svoju budúcnosť môžu plánovať práve tu.
