Kajúcnika dnes premiér označuje za hrozbu pre demokraciu no práve tento nástroj v minulosti pomohol rozbiť štruktúry, ktoré fungovali na princípe strachu a mlčania. Rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky pozastaviť časť novely Trestného poriadku preto neotvára len právny spor. Otvára otázku či je skutočným problémom kajúcnik alebo to, že niekto z vnútra systému začal hovoriť.
Premiér Robert Fico dnes vykresľuje kajúcnika ako nedôveryhodného udavača, ktorý je schopný v snahe zachrániť seba samého obetovať kohokoľvek. Takto formulovaná kritika pôsobí morálne presvedčivo no zámerne zjednodušuje podstatu problému. Kajúcnika totiž nikto nepredstavuje ako morálnu autoritu je to procesný nástroj, nie etický vzor. Jeho výpoveď nie je automaticky pravdou, ale predmetom dokazovania a súdneho hodnotenia.
Podstata inštitútu spočíva práve v tom, že štát dokáže pracovať s motiváciou človeka, ktorý sa ocitol pod tlakom trestného stíhania. Bez tejto možnosti by sa uzavreté skupiny, postavené na vzájomnej lojalite a mlčaní, rozkladali len veľmi ťažko. Odmietať kajúcnika preto znamená odmietať mechanizmus, ktorý umožňuje dostať sa k informáciám, ku ktorým sa zvonku jednoducho dostať nedá.
Pripomína to aj bývalý policajný prezident Spišiak, že bez kajúcnika by sa v minulosti nepodarilo rozložiť skupiny ako boli napr. sýkorovci, takáčovci či sátorovci, teda organizované zločinecké siete, ktoré fungovali na princípe lojality, strachu a vzájomného krytia a ktorých vnútorné fungovanie by bez výpovede zvnútra ostalo pre vyšetrovateľov prakticky neprístupné. Tieto skupiny sa nerozpadli samé od seba a ani v dôsledku náhleho morálneho precitnutia, ale preto, že niekto zvnútra začal hovoriť a štát mal vytvorený mechanizmus, ako s takouto výpoveďou pracovať v rámci zákonných pravidiel.
Ak dnes politici opakovane signalizujú, že chcú postavenie kajúcnika zásadne obmedziť alebo „prekopať“, nemožno sa vyhnúť otázke, komu má takáto zmena v konečnom dôsledku poslúžiť. Určite nie občanom, ktorí očakávajú, že verejné peniaze budú pod kontrolou a že prepojenia medzi mocou, biznisom a zločinom nezostanú skryté za múrom mlčania. Oslabenie kajúcnika prospieva predovšetkým tým, ktorí ťažia z uzavretosti systému teda tým, ktorí vedia, že bez výpovede zvnútra sa k nim vyšetrovanie nedostane.
Nazývať kajúcnika hrozbou pre demokraciu preto pôsobí ako obrátenie logiky naruby. Demokracia nestojí na ochrane komfortu mocenských kruhov, ale na schopnosti štátu vyvodiť zodpovednosť aj voči tým, ktorí sa pohybujú v jej najvyšších poschodiach. Ak dnes počúvame, že kajúcnik je problém, je legitímne pýtať sa, či nejde skôr o problém pre konkrétnych ľudí než pre samotný demokratický systém. A práve tu sa ukazuje podstata problému: nejde o ochranu právneho štátu, ale o to či má zostať dostatočne silný na to, aby sa dotkol aj tých, ktorí si roky zvykli byť mimo jeho dosahu.
