Robert Fico sa vrátil z Washingtonu s dohodou o jadrovej spolupráci a veľkými slovami o energetickej bezpečnosti a suverenite. Znie to dobre, však? Pri jadrovej energetike však nerozhodujú príbehy, ale detaily a tie zatiaľ buď nepoznáme alebo sa o nich hovorí veľmi málo.
Vláda tvrdí, že ide len o rámcovú dohodu a že sme si ešte nič nekúpili. Formálne možno. Politicky však vlak už vyrazil. Keď sa štát naviaže na jednu jadrovú technológiu, jedného partnera a jednu lokalitu, vzniká silný tlak pokračovať bez ohľadu na cenu. Presne tak sa rodia projekty, ktoré sú príliš veľké na to, aby sa dali zastaviť.
Sumu 15 miliárd eur vláda opakuje ako zaklínadlo. Skúsenosti s jadrovými projektmi však ukazujú, že ide skôr o optimistický odhad než o reálny rozpočet. Mochovce 3 a 4 skončili viac než dvojnásobne drahšie a to nie je skepticizmus, ale história. A čím menej transparentnosti projekt má, tým vyššie je riziko, že sa história zopakuje.
O to problematickejšia je absencia verejnej súťaže. Argument, že jadrová energetika nefunguje ako bežný trh, je pravdivý no zároveň neospravedlňuje netransparentnosť. Ak je americká jadrová technológia naozaj najlepšou možnou voľbou, štát by to mal dokázať porovnaním alternatív, rizík a nákladov. Zatiaľ sa však máme uspokojiť s uistením vlády „dôverujte nám“ čo pri projekte, ktorý budú splácať aj naše deti, je nedostatočné.
Zároveň Fico zdôrazňuje stopercentné štátne vlastníctvo nového jadrového zdroja. Aj to má však svoju cenu všetko riziko zostáva na verejných financiách. Ak sa projekt predraží alebo sa zmenia podmienky na trhu s elektrinou, účet zaplatia daňovníci. Štátne vlastníctvo nie je zárukou úspechu, ale presunom zodpovednosti.
Argumenty o budúcej spotrebe energie, elektromobilite či dátových centrách dávajú zmysel. Neznamená to však automaticky potrebu jedného obrovského jadrového megaprojektu. Otázka nie je či energiu potrebujeme. Otázka je či ju potrebujeme bez ohľadu na cenu a s takou koncentráciou rizika, do akej sa štát chystá vstúpiť.
A to je presná definícia „bieleho slona“ inak povedané projektu, ktorý vyzerá strategicky a politicky príťažlivo no je extrémne drahý, ťažko kontrolovateľný a dlhodobo zaťažuje verejné financie. Tomu sa dá vyhnúť len vtedy ak štát ešte pred podpisom zmlúv otvorene ukáže čísla, riziká a poistky.
Robert Fico dnes na projekte trvá no je takmer isté, že jeho realizáciu a dokončenie bude riešiť iná vláda. Jadrové elektrárne sa nestavajú za jedno volebné obdobie, ale politický kredit sa zbiera dnes aj keď náklady a problémy prídu neskôr a Fico to vie.
Nezabúdajme, že toto všetko sa deje v čase konsolidácie, keď štát zvyšuje dane a žiada občanov, aby si uťahovali opasky. Presadzovať v takejto situácii megaprojekt za desiatky miliárd eur, keď vláda nedokáže dať do poriadku verejné financie, nepôsobí ako stratégia, ale ako politický amatérizmus a riadne sebectvo.
