Slovensko sa opäť ocitlo v situácii, kde namiesto rozumných riešení prichádzajú skratky. Namiesto systémových krokov improvizácia a namiesto zodpovednosti rozhodnutia, ktoré síce na prvý pohľad vyzerajú „proľudovo“ no v skutočnosti nás dostávajú do konfliktu s realitou.
Najnovším príkladom je zavedenie dvojakých cien nafty. Lacnejšie pre domácich, drahšie pre cudzincov. Politicky to znie jednoducho, dokonca až lákavo. Vláda si zrejme myslí, že tým vysiela jasný signál: chránime vlastných. Lenže práve tu sa začína problém.
Slovensko je súčasťou Európskej únie a tá stojí na princípe rovnakého zaobchádzania. Nie je to detail. Je to základ. Ak začneme rozlišovať medzi ľuďmi podľa štátnej príslušnosti pri bežnej službe, ako je tankovanie paliva, nevytvárame „ochranu“, ale diskrimináciu. A tá je v priamom rozpore s pravidlami, ku ktorým sme sa sami zaviazali. Dobrovoľne.
Vláda Roberta Fica dnes argumentuje krízou, nedostatkom a potrebou chrániť slovenských vodičov. Lenže kríza neospravedlňuje všetko. Práve naopak v kríze sa ukazuje či má štát pripravené riešenia alebo len reaguje pod tlakom.
A dnes to, žiaľ, vyzerá skôr na tú druhú možnosť.
Európska komisia už naznačila, že takéto opatrenia sú neprípustné. Slovensku tak reálne hrozí právny spor, možno sankcie a určite strata dôvery. V čase, keď potrebujeme spoluprácu a stabilitu, si sami vytvárame ďalší problém. A to kvôli rozhodnutiu, ktoré odhaľuje niečo oveľa hlbšie a to nepripravenosť štátu.
Najhoršie na tom však nie je samotné opatrenie. Najhoršie je to, čo normalizuje. Ak dnes prijmeme, že je v poriadku rozlišovať medzi „našimi“ a „cudzími“ pri cenách paliva čo bude nabudúce? Kde sa tá hranica zastaví? A kto ju bude určovať?
Takáto politika je vždy jednoduchšia. Funguje rýchlo, pôsobí rozhodne a zbiera body. No zároveň oslabuje to najdôležitejšie dôveru v systém a pravidlá, ktoré majú platiť pre všetkých rovnako.
Slovensko dnes nestojí len pred problémom s naftou. Stojí pred rozhodnutím, akou krajinou chce byť. Krajinou, ktorá rešpektuje pravidlá, alebo krajinou, ktorá si ich prispôsobuje podľa momentálnej potreby a rozdiel medzi týmito dvoma prístupmi je zásadný. Jeden vedie k stabilite a dôvere, druhý k chaosu, konfliktom a postupnej izolácii.
A práve tu sa naplno ukazuje Ficova politika na všetky štyri svetové strany. Navonok balansovanie, doma chaos. Na jednej strane snaha tváriť sa ako súčasť Európy, na druhej strane rozhodnutia, ktoré idú proti jej základným princípom.
Lenže politika nie je marketing. Nedá sa robiť na všetky strany naraz bez následkov. Buď rešpektujeme pravidlá, alebo ich porušujeme. Oboje naraz neexistuje.
A dnešné rozhodnutia ukazujú, že Slovensko sa nebezpečne približuje k tomu druhému. Nie kvôli kríze. Nie kvôli nafte. Ale kvôli politike, ktorá namiesto riešení ponúka rozdeľovanie.
A politika, ktorá delí ľudí, nikdy nekončí silnejšou krajinou. Končí slabším štátom. A slabší štát vždy zaplatia jeho vlastní ľudia.
