Skúste nezaplatiť daň, skúste ignorovať zákonnú povinnosť alebo zmeškať termín a potom štátu oznámiť, že ste mali iné priority a vybavíte to, keď sa vám to bude viac hodiť. Veľa pochopenia asi nenájdete. Však? A je to v poriadku pretože zákony sa majú dodržiavať.
Len by som rada vedela, prečo rovnaká samozrejmosť neplatí aj pre vládu. Rada pre rozpočtovú zodpovednosť na konci augusta zverejnila správu, ktorú by som na mieste Roberta Fica rozhodne neodkladala medzi nepodstatné ekonomické analýzy. Konštatuje v nej, že vláda nepredložila Národnej rade návrh opatrení na zníženie dlhu ani v roku 2025, ani v roku 2026, hoci tak mala urobiť bez zbytočného odkladu. A RRZ to nepomenovala diplomaticky. Vláda tým podľa nej naďalej porušuje ústavný zákon a „nezákonný stav“ pretrváva.
To už nie je politický názor opozície a nie je to ani status Michala Šimečku, tlačovka Igora Matoviča ani komentár novinára, ktorého môže premiér označiť za nepriateľa vlády. Je to oficiálne konštatovanie nezávislej Rozpočtovej rady.
A teraz si predstavme, že by sme rovnaký meter použili na občanov. Daňové priznanie som nepodala minulý rok ani tento rok, nezákonný stav teda pretrváva, ale budem sa tomu venovať neskôr. Absurdné? Samozrejme!
Lenže keď ide o vládu, zrazu dokážeme byť k porušovaniu povinností neuveriteľne tolerantní. Pritom nejde o žiadnu maličkosť. Slovenský verejný dlh dosiahol na konci roka 2025 podľa predbežných údajov 61,4 percenta HDP a nachádza sa v najvyššom, piatom sankčnom pásme dlhovej brzdy. Bez ďalších opatrení RRZ odhaduje jeho rast až na 74 percent HDP v roku 2029. Čiže nemáme nízky dlh, vláda nezabudla odovzdať bezvýznamnú prílohu a Rozpočtová rada nerieši administratívnu banalitu.
Máme vážny problém s verejnými financiami a zároveň vládu, ktorá podľa orgánu vytvoreného práve na kontrolu rozpočtovej zodpovednosti nesplnila povinnosť vyplývajúcu z ústavného zákona.
A to dokonca opakovane.
Robert Fico pritom nie je v politike od minulého utorka. Je premiérom štvrtýkrát. Slovenský štát pozná možno lepšie ako väčšina ľudí, ktorí v ňom dnes zastávajú verejné funkcie. Vie, čo je dlhová brzda, vie, aké sankcie sú s ňou spojené a veľmi dobre vie aj to, v akom stave sú verejné financie. Preto tu podľa mňa neexistuje priestor na rozprávku o tom, že vládu niečo prekvapilo.
Neprekvapilo.
RRZ dokonca výslovne upozorňuje, že vývoj dlhu nebol pre vládu novou ani nepredvídateľnou skutočnosťou a s prípravou opatrení mohla začať už na základe priebežných údajov. A to nie je všetko.
Po skončení 24-mesačnej výnimky z najprísnejších sankcií dlhovej brzdy mala vláda bezodkladne požiadať parlament o vyslovenie dôvery. Výnimka skončila 22. novembra 2025. Vláda požiadala o dôveru 17. júna 2026. Takmer o sedem mesiacov neskôr. Až v deň, keď Ústavný súd prijal nález, v ktorom podľa RRZ zdôraznil potrebu plniť povinnosti vyplývajúce z dlhovej brzdy bez zbytočného odkladu. Parlament vláde nasledujúci deň dôveru vyslovil.
Takže sa znovu pýtam. Čo presne znamená „bez zbytočného odkladu“? Sedem mesiacov? Rok? Alebo jednoducho dovtedy, kým už ďalšie čakanie nie je politicky pohodlné?
Pretože ak si vláda začne zákonné povinnosti vykladať podľa vlastného kalendára, potom by bolo fér vysvetliť občanom, prečo oni takúto výhodu nemajú. A tu sa podľa mňa dostávame k podstate celého problému.
Táto vláda veľmi rada hovorí o silnom štáte. Lenže silný štát nie je štát, ktorý je silný voči občanovi a mäkký voči vlastnej vláde. Silný štát nie je ten, ktorý dokáže od živnostníka vymôcť nedoplatok, človeku vyrubiť sankciu a podnikateľovi vysvetliť, že neznalosť zákona ho neospravedlňuje.
Silný štát je predovšetkým štát, v ktorom pravidlá platia aj pre tých, ktorí ho riadia. A ak neplatia, potom nemáme silný štát. Máme iba silnú moc.
A to je veľký rozdiel.
Robert Fico sa navyše už nemôže donekonečna schovávať za svojich predchodcov. Samozrejme, Matovičova, Hegerova aj Ódorova vláda nesú zodpovednosť za obdobie, počas ktorého vládli, a nikto im ju neberie. Lenže dnes máme september 2026. Robert Fico je premiérom takmer tri roky.
Chcel moc, získal ju a zostavil vládu. Od tej chvíle už nestačí pri každom nepríjemnom čísle vytiahnuť zo zásuvky Matoviča. Moc bez zodpovednosti je totiž veľmi príjemný politický model. Keď sa niečo podarí, je to úspech vlády. Keď sa niečo nepodarí, môže za to predchádzajúca vláda, Brusel, vojna, opozícia alebo ktokoľvek, kto je práve poruke.
Lenže štátny dlh sa na tlačových konferenciách nezmenší. A účet zaň nakoniec nezaplatí Robert Fico zo svojho súkromného účtu ani poslanci zo svojich platov. Zaplatíme ho my.
A ak bude dlh ďalej rásť, časť účtu zostane ľuďom, ktorí dnes ešte ani netušia, čo znamená HDP.
Našim deťom.
Práve preto je úplne neprijateľné tváriť sa, že povinnosti vyplývajúce z dlhovej brzdy sú akási nepríjemná formalita. Nie sú.
Ústavný zákon bol vytvorený práve preto, aby politici mali hranice aj vtedy, keď je pre nich politicky výhodnejšie ich nemať.
A keď vláda začne tieto hranice ignorovať alebo obchádzať, problém už nie je iba ekonomický. Je politický. Pretože od ľudí nemôžete vyžadovať rešpekt k štátu a súčasne im ukazovať, že čím vyššie v tom štáte sedíte, tým viac priestoru máte vysvetľovať, prečo ste vlastné povinnosti nesplnili.
Takto rešpekt nevzniká. Takto vzniká presvedčenie, že existujú jedny pravidlá pre obyčajných ľudí a druhé pre tých, ktorí majú moc. A presne toto je na celej veci najhoršie. Nie to, že vláda zmeškala termín. Nie jeden dokument. Ani jedna povinnosť. Ale samozrejmosť, s akou sa pri tom pokračuje ďalej.
Pretože keby dnes Rozpočtová rada napísala, že tisíce občanov „naďalej porušujú zákon“ a „nezákonný stav pretrváva“, štát by veľmi rýchlo hľadal spôsob, ako to napraviť. Keď však rovnaké slová smerujú k vláde, máme sa zrejme uspokojiť s tým, že politika je komplikovaná. Ja sa s tým uspokojiť nechcem.
Zákon nemôže byť bičom na občana a odporúčaním pre vládu.
Buď platí pre všetkých rovnako, alebo si prestaňme nahovárať, že pred ním sme si všetci rovní.
