Priznám sa, že už ma prestáva prekvapovať, čo všetko je na Slovensku schopné prejsť bez vyvodenia osobnej zodpovednosti. Ministerstvo obrany dostalo od Úradu pre verejné obstarávanie rekordnú pokutu 1,7 milióna eur za postup pri nákupe vládnych lietadiel. A viete, čo mi napadlo ako prvé? Nie výška pokuty. Ale otázka, či sa tentoraz niekto postaví pred verejnosť a povie: „Za toto nesiem zodpovednosť.“ Nie zodpovednosť vo forme tlačovej konferencie. Nie vyhlásenie na sociálnej sieti. Myslím skutočnú politickú zodpovednosť. Pretože tá mi na Slovensku chýba čoraz viac.
Mám pocit, že sme si vytvorili zvláštny štandard. Keď sa niečo podarí, úspechy majú svojich autorov. Keď sa niečo pokazí, zodpovednosť zrazu nemá nikoho. A práve to považujem za najväčší problém. Od občanov štát očakáva dodržiavanie zákonov do poslednej bodky. Ak pochybí podnikateľ, živnostník alebo obyčajný človek, následky prídu veľmi rýchlo. Keď však Úrad pre verejné obstarávanie dospeje k záveru, že ministerstvo pri verejnom obstarávaní nepostupovalo v súlade so zákonom, prirodzene sa pýtam, či bude vyvodená aj politická zodpovednosť alebo sa celá diskusia opäť skončí pri tom, že sa budú vysvetľovať procesy, hľadať právne argumenty a čakať, kým verejnosť začne riešiť inú tému? Nemyslím si, že dôvera v štát sa stráca preto, že sa objaví kauza alebo že úrad uloží pokutu. Chyby sa môžu stať v každej krajine. Dôvera sa stráca vtedy, keď po chybe nepríde zodpovednosť. Keď nikto nenesie politické dôsledky, občania nadobúdajú pocit, že pravidlá neplatia rovnako pre všetkých a to je oveľa nebezpečnejšie ako akákoľvek pokuta. Rekordná pokuta preto podľa mňa nie je hlavnou témou tejto kauzy. Tou hlavnou otázkou je, či na Slovensku ešte platí, že verejná funkcia so sebou prináša aj verejnú zodpovednosť alebo sme sa už zmierili s tým, že zodpovednosť bude vždy len slovom v politických prejavoch.
