Posledné dva roky sa venujem téme násilia a manipulácie v partnerských vzťahoch. Nie preto, že je to populárna téma, ale preto, že mi takmer každý deň píšu ženy, ktoré sa vo vlastnom vzťahu necítia bezpečne. Píšu mi o ponižovaní, kontrole, izolácii od blízkych, vyhrážkach či strachu odísť. Ich príbehy sú rôzne, no veľmi často sa končia rovnakou vetou: „Neviem, na koho sa mám obrátiť.“
A práve preto ma mrzí, že na Slovensku sa o domácom a partnerskom násilí začína hovoriť až po tragédiách. Niekoľko dní hľadáme odpovede, diskutujeme o zodpovednosti a vyjadrujeme sústrasť. Potom však príde ďalšia téma a verejná diskusia stíchne. Takto sa však systémové problémy neriešia. Stále máme tendenciu vnímať násilie vo vzťahoch ako súkromnú záležitosť lenže vo chvíli, keď je ohrozená dôstojnosť, zdravie alebo život človeka, už nejde len o súkromný problém. Je to vec verejného záujmu a zodpovednosti štátu.
No prekáža mi aj to, že mnohí ľudia sa tejto téme zámerne vyhýbajú. Nie preto, že by násilie schvaľovali, ale preto, že sa obávajú, že ak o ňom budú hovoriť, okolie si automaticky pomyslí, že ho sami zažívajú. A výsledkom je ticho. A práve to ticho dáva násiliu priestor.
Pretože čím menej sa o varovných signáloch hovorí, tým neskôr ich dokážeme rozpoznať a tým viac ľudí zostáva vo vzťahoch, v ktorých postupne strácajú pocit bezpečia, a tým menej z nich vie, kde hľadať pomoc.
A keď už sme pri pomoci, tak pomoc obetiam nemôže stáť len na práci neziskových organizácií, psychológov či dobrovoľníkov. Je to základná úloha štátu a práve preto potrebujeme jasnú a dlhodobú politiku ochrany obetí domáceho a partnerského násilia. Politiku s jasnou zodpovednosťou, ktorá prepojí políciu, súdy, sociálne služby, zdravotníctvo, školy aj krízové centrá. Nie systém, v ktorom každý robí svoju časť práce, ale nikto nenesie zodpovednosť za výsledok.
Úlohou štátu nie je iba reagovať po tragédiách. Jeho úlohou je vytvárať podmienky, aby k nim dochádzalo čo najmenej. To znamená investovať do prevencie, vzdelávania, dostupnej psychologickej a právnej pomoci aj do lepšej koordinácie všetkých inštitúcií, ktoré s obeťami prichádzajú do kontaktu.
O ochrane rodiny sa v politike hovorí často. Najmä pred voľbami. Lenže skutočná ochrana rodiny nezačína vyhláseniami ani billboardmi. Začína vtedy, keď človek, ktorý požiada o pomoc, nezostane na svoj problém sám a pomoc skutočne dostane. Štát sa totiž neukazuje v tom, čo sľubuje. Ukazuje sa v tom, koho dokáže ochrániť. Ak má byť ochrana rodiny viac než len politické heslo, potom musí byť ochrana obetí domáceho a partnerského násilia jednou z dlhodobých priorít štátu.






