Do slovenských ulíc vyrazili prvé žandárske hliadky. Sedem z nich slúži v Malackách, Bánovciach nad Bebravou, Kapušanoch a Slovenskej Ľupči. Vláda ich predstavila ako odpoveď na nedostatok policajtov.
Na prvý pohľad to znie rozumne. Keby tu nebolo jedno podstatné ALE.
Tieto jednotky mohli dostať akýkoľvek názov napríklad záložné sily, krízová podpora polície, posilnené hliadky. Niečo súčasné, technické, bez emócií. Vláda sa však rozhodla oprášiť slovo, ktoré má na Slovensku veľmi konkrétnu historickú stopu a to žandári.
A práve tu to začína byť zaujímavé.
Žandári tu už raz boli. A rozhodne na nich ľudia nespomínajú v dobrom. V minulosti potláčali štrajky, demonštrácie a sociálne protesty. Neboli symbolom služby verejnosti, ale symbolom moci, ktorá stála nad ňou. Po roku 1989 tento pojem z verejného priestoru zmizol a nie náhodou, ale zámerne. Demokratický štát sa vedome rozhodol nepoužívať jazyk, ktorý evokuje autoritu, disciplínu a strach.
No dnes sa tento jazyk vracia. A nevracia sa sám.
Popri žandároch sledujeme snahy vlády regulovať používanie angličtiny vo verejnom priestore akoby práve cudzie slová ohrozovali budúcnosť našej krajiny. Premiér hovorí o Európskej únii jazykom, ktorý z nej robí skôr problém než priestor spolupráce. Slovensko sa stavia bokom pri niektorých medzinárodných dohodách a verejnú debatu čoraz častejšie zapĺňajú kultúrne a symbolické spory.
Do tohto obrazu zapadá aj spôsob, akým premiér komunikuje s médiami. S niektorými sa odmieta rozprávať, označuje ich za nepriateľské a na tlačových konferenciách útočí na novinársku prácu. Dialóg sa čoraz častejšie mení na monológ. A to nie je detail.
Začína sa črtať vzorec. Malé témy sa riešia nahlas, veľké potichu. Navonok tým vzniká dojem, že krajinu treba chrániť pred Bruselom, pred cudzími slovami, pred moderným svetom. Nie reformami, ale návratom k starým symbolom a jednoduchým vysvetleniam.
Objektívne vzaté, podobné jednotky fungujú aj v iných európskych krajinách a sú súčasťou demokratického systému. Rozdiel je však v tom, že u nás má slovo žandár inú históriu a evokuje v ľuďoch iné pocity. A vláda o tom vie.
Je prirodzené, že keď sa v politike začne hovoriť o poriadku, autorite a obrane pred vonkajšími vplyvmi, mení sa atmosféra v spoločnosti. Nenápadne a bez veľkých vyhlásení sa občan postupne prestáva vnímať ako partner a čoraz viac ako niekto, koho treba usmerňovať.
Žandári možno budú chrániť poriadok, no otázne je či má ísť o bezpečnosť občanov alebo o symboliku kontroly nad nimi. Lebo keď sa do verejného priestoru vracajú staré slová moci, nie je to náhoda. Je to vtedy, keď sa to niekomu znovu hodí.
