Bežky-pešky po Chorvátsku: Od Cresu, cez Krk, Rab až do Národného parku Velebit

Nazvať tento trip dovolenkou? Ani nie. Skôr top testovačka nôh na cca 250 kilometroch a vyžitie pre dobrodružnú dušičku.

Bežky-pešky po Chorvátsku: Od Cresu, cez Krk, Rab až do Národného parku Velebit
Backpacker´s life :) (Zdroj: Monika Kusendová)
Písmo: A- | A+
Diskusia  (6)

Via Apsyrtides – dobrodružný trail po ostrovoch Cres a Lošinj

Trip začal trailovým behom, ktorý bol tento rok len takou skúšobnou verziou preteku. A veru, poriadne preveril sily celkovo sedemnástich bežcov z desiatich krajín. Dokončili ju len desiati. Zvyšní siedmi dali DNF... Potrápil ich skalnatý terén, náročná orientácia i horúce počasie. Pre zaujímavosť, Cres a Lošinj boli kedysi spojené v jeden ostrov. Apsyrtides. Toto meno sa organizátori rozhodli dať i bežeckej výzve s limitom 28 hodín.

No nie, tu sa sedieť nebude, tu sa bude bežať :)
No nie, tu sa sedieť nebude, tu sa bude bežať :) (zdroj: Monika Kusendová)

Kamarátke som na 130-kilometrovej trati so 4500-metrovým prevýšením robila spolu s ďalšími dvoma odvážlivcami support. Našou úlohou bolo na kompletku prebehnúť ostrov zo severu  na juh. Na nej pretekárov čakalo množstvo prírodných i historických krás, no rovnako tak aj miest, kde si šťavnato ponadávali a zamysleli sa nad životom.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Popri tomto radosť bežať :)
Popri tomto radosť bežať :) (zdroj: Katarína Božíková)

Poviem vám, také kvalitné bolestivé behanie som ešte nezažila a to som zabehla z celej trasy len cca 75 kilometrov, keďže sme sa striedali v „službe“. Kombinácia drsných ostrých skál, na ktorých zahynuli nejedny topánky, suchých lesných prašných ciest, kde na vás číhali zjašené srnky, divé svine, vypasené ovce i rozťahovačné pavúky, prudkých výbehov a rovnako prudkých zbehov, pasáží pre turistov so samovraždenými sklonmi...

No všetko toto zjemnelo pri pohľade na panenské pláže a krásnu tyrkysovú farbu mora. Pri vôni borovicového lesa. Prípadne, keď ste sa dožili západu a východu slnka. Zrazu vám to celé prišlo také krásne. Po celej tej námahe sa na povrch drali už len čisté pocity a vy ste si ich užívali plnými dúškami.

SkryťVypnúť reklamu

Západ slnka počas trailu
Západ slnka počas trailu (zdroj: Monika Kusendová)

A pred koncom ste si zaslúžili aj pohodičkové promenády s kaviarničkami a podnikmi, ktoré vás chceli „vcucnúť“ dnu. Dali ste si jedno pivko cca 6 kilometrov pred cieľom. No to ste ešte netušili, že nástrahám neodzvonilo...

Jedno pivko nás po toľkých kilometroch nezabije :)
Jedno pivko nás po toľkých kilometroch nezabije :) (zdroj: Monika Kusendová)

Celým trailom nás sprevádzala značka v podobe modrého obráteného N s červeným kolieskom uprostred. Via Apsyrtides viedla cez dedinky Ivanje a Važminec. Pokračovala do malej turistickej obce Beli, ktorá nás očarila výhľadmi i členitosťou. Prebehli sme cez starobylý Cres dýchajúci časmi dávno minulými, potom cez Valun, patriaci k najmenším letoviskám, do ktorého sa dá dostať iba pešky. Ďalej cez jednu z najstarších obcí na ostrove – Lubenice na 380-metrovom skalnatom vrchole.

SkryťVypnúť reklamu

Značka Via Apsyrtides
Značka Via Apsyrtides (zdroj: Facebook.com (Cres-Lošinj trail))

K opačnému pobrežiu sme sa priblížili cez mestečká Stivan Ustrine. Mal tu byť nejaký kopec s výhľadom Vela Straža, ale my a naše modrinové nohy si z tejto nočnej pasáže pamätáme iba uskakovanie na múrik pred srnkami rútiacimi sa dole kopcom na nás a svietiace oči zveri všade navôkol. Krásne mestečko Osor s antickými koreňmi a malebná dedinka Ćunski nás už zastihli na úsvite, čiže sme boli schopní aj čiastočných kochačiek. Minimálne niektorí z členov supportného tímu, ktorí práve neboli „nebohí“ z dobehu.

Starobylé mestečko Osor
Starobylé mestečko Osor (zdroj: Katarína Božíková)

Pokračovali sme cez obľúbený jachtársky prístav Mali Lošinj, hýriaci farbami a lákajúcim historickým centrom i bohatou zeleňou. Značka Via Apsyrtides nás ešte čakala na romantických plážach Veli Žal a Sv. Ivan. Trochu sme sa dali oklamať počiatočnou nenáročnosťou tohto úseku. Pred záverom v kempe Čikat, ktorý je najväčší na ostrove a má aj vlastný aquapark, nás čakalo ešte zopár skalnatých a lesných úsekov s prevýšením...

SkryťVypnúť reklamu

 

Po tomto už menej...
Po tomto už menej... (zdroj: Monika Kusendová)

samotný začiatok bol plný strastí, keďže sa štart posunul zo šiestej hodiny na tretiu. Čiže v plnej kráse „výpeku". Vonku bolo tak 35 stupňov. Fajne. Prvá občerstvovačka bola v Beli, kam ešte bežci po cca 10 kilometroch prichádzali svieži a vysmiati.

Výhľad na mestečko Beli
Výhľad na mestečko Beli (zdroj: Monika Kusendová)

To sa však už malo zmeniť na nadchádzajúcom úseku. Do Križiću po prudkom výbehu a následne zbehu, ktorý zrejme „odpálil" nielen kolená, už vyzerali viacerí celkom zmorení. Niektorí bežci odtiaľto prichádzali vracajúci, iní prestali močiť... Extrémne podmienky potrápili vnútornosti, dôležité orgány. Náš tím to však nemal v pláne vzdať. „DNF ani za Boha,“ vyhlásila Zuzka po tom, čo päť razy zvracala a chvíľu mala pochybnosti, či sa vôbec ešte poriadne rozbehne. Záchrana však prišla so západom slnka. Stačilo zopár minút v tieni, nejaké tie tabletky, voda, chvíľka chôdze a organizmus sa pomaličky dával dohromady. Bola v tom aj istá sila tímu, keď sme sa snažili potiahnuť bežecky, psychologicky, ľudsky…

Ach, tieto klamlivé pasáže, keď si myslíš, že bude už len dobre :)
Alebo úsmevy aj na 120. kilometri, lebo sila tímu :)
Ach, tieto klamlivé pasáže, keď si myslíš, že bude už len dobre :) Alebo úsmevy aj na 120. kilometri, lebo sila tímu :) (zdroj: Facebook.com (Cres-Lošinj trail))

Nočné a skoré ranné úseky sa nám šli celkom dobre, aj sme si ich užívali. I so zvieratkami a blúdením. Občas sme trafili trasu len tak random a značku videli len na začiatku alebo na konci. Zopár razy sme sa museli vracať. Najväčšia „sranda" však prišla na úseku z Osoru do dedinky Ćunski. Zvyšok nášho tímu pozoroval rýchlejších bežcov, ktorí sa vracali celkom dosť „nebohí". Ledva vliekli nohy za sebou. Aj zvyšok tela. 18-kilometrový úsek so skalami, prudkým výstupom i zostupom, navyše s reťazami, dal časovo zabrať. Dobré 3-4 hodiny…

Skús toto behať :)
Skús toto behať :) (zdroj: Facebook.com (Cres-Lošinj trail))

Naša Zuzka sa vrátila mierne „nasratá" a s „dosekanými" nohami. Padlo zopár nadávok, ale ani slovo o tom, že to nedokončíme… A tak sa i stalo. Do cieľa to bolo niečo okolo 25 kilometrov. No nejako sme ich spoločne dobehli, dokráčali, dokrivkali… 

Na záver už to bolo skôr o tom, ako nájsť konverzačné témy a niečo motivačné na odreagovanie. Možno tiež testovačka toho, či ostaneme všetci kamoši 😊 Keď sme prebrali všetko zo svojich životov a dojmov, schytal to organizátor. Čo nám to len pripravil za náročnú trasu *****😂🙉 Mali sme si na tom domnelom 6. kilometri pred cieľom dať tie pivá dve, veď už sme prešli asi 10 a cieľ stále v nedohľadne. Kolabuje celý supportný tím. Voláme organizátorovi, že nám došla voda i baterky.

Vražedný záver
Vražedný záver (zdroj: Monika Kusendová)

Je celkom rýchly a cca za 10 minút je na mieste. S vodou. Vychladenou. Ďakujeme, Alan, si zlatý. Prezradí nám, koľkí to vzdali, a to je pre nás motiváciou, že musíme dožiť. Akurát, že nám jeden kilometer pred cieľom povie tiež to, že ešte treba zabehnúť dva. Voda nám zabehne a znova máme chuť zmeniť našu mienku o ňom. No už je to našťastie len po rovine a potom dole kopcom. Dobiehame celé šťastné do cieľa v centre mestečka Čikat a Zuzka končí ako 4. žena s cca 2-hodinovým predstihom pred časovým limitom. Sme nekonečne unavení, doriadení, ale i šťastní. Večer si v kempe otvoríme prosecco a spokojne zadrichmeme na pláži. Či by sme to šli znova? Opýtajte sa to akéhokoľvek bežca tak hodinu po dobehu, prípadne na druhý deň a uvidíte, čo vám odpovie. Zlé veci sa vytratia, dobré dojmy ostávajú. 😊

V kempe Čikat
V kempe Čikat (zdroj: Monika Kusendová)

Od pláže k pláži cez hory: čaro trekov na ostrove Krk

Doobeda sme sa pobrali z ostrova Cres preč. Ostatní domov, no ja som plánovala v Chorvátsku ešte zotrvať. Využiť ho na pochodenie, pobehanie, spoznanie nových miest a písanie o nich. Moje nohy mali možno iný názor, ale zatiaľ ma rešpektovali. Tak som sa po spoločnom prechode trajektom z prístavu Merag do prístavu Valbiska vybrala s mojím verným parťákom cca 15-20-kilovým ruksakom so všetkým, čo potrebujem k životu na bohviekoľko dní, vlastnou cestou po ostrove Krk.

Backpacker´s life :)
Backpacker´s life :) (zdroj: Monika Kusendová)

V autobuse smerom do Bašky som sa už stretla s ďalšou kamarátkou, Soňou, ktorú som sem zlanárila na treky. A ona sa vôbec nebránila. Boli sme na tom rovnako. Ona tiež neodpočinutá po maratóne. Tak sme sa aspoň chápali. Ale sľúbili sme si aspoň tento jeden deň len ľahký klus, kúpanie v mori a čo možno najviac spánku. Tak hor sa na útulné ubytko vo vilke, cca pol kilometra od pláže, odpočinúť si.

Baška je ideálnym východiskom na túry takpovediac z pláže na pláž. Ak sa nechcete na ozrutno pôsobiace hory v tejto časti Chorvátska len pozerať z deky, nechajte sa viesť turistickým rozcestníkom priamo z pláže v Baške. A potom už „len“ stále hore do kopca a ani sa nenazdáte, začali ste hrebeňovku. Tá vás zavedie do Starej Bašky a Punatu. 

Náročný to výstup...
Náročný to výstup... (zdroj: Monika Kusendová)

Pre touto túrou sa môžete ešte osviežiť v mori. Uschnete skôr než by ste sa nazdali. Vystúpite cez borovicové lesy do skalnatej pustatiny s pobehujúcimi ovcami a občasnými oázami so zakrpatenými stromčekmi i smradľavými žabokračinovými jazierkami. Na vrchole vás čaká kruhový výhľad na celé Chorvátsko – hory všade navôkol, pobrežie na dosah ruky, modrá vody bijúca sa s modrou oblohy. Horúci vietor vám fúka do tváre a vy pomaly zostupujete spečený ako taký zemiak z pahreby po skalnatej cestičke späť k pláži niekde na druhej strane.

Po kopcoch hlavne s úsmevom :)
Po kopcoch hlavne s úsmevom :) (zdroj: Soňa Struhárová)

No poďme pekne od začiatku. Začnite v turisticky čulej dedinke Baška od Vela Plaža Baška, pokračujte po modrej značke, ktorá vás zavedie na neďalekú zvonicu, odkiaľ sa môžete pokochať prvým výhľadom.

Pri zvonici nad Baškou
Pri zvonici nad Baškou (zdroj: Monika Kusendová)

Potom sa kúsok vráťte a nasmerujte sa na žltú, vedúcu na prvý vrchol trasy skalnatý kopec Zakam (194 m.n.m). Opäť sa treba kúsok vrátiť a napojiť sa na červenú, ktorá vás strmou kamenistou cestou dovedie na vrch Hlam (461 m.n.m) s krížom. Tento názov vrchu je tu jednoznačne najpopulárnejší. Cestou naďabíte na ďalšie dva.

Na Hlame
Na Hlame (zdroj: Soňa Struhárová)

Pokračujte stále po červenej až do dedinky Draga Baščanska. V nej si zásoby vody ani jedla podľa našich informácii nedoplníte, čiže treba byť dostatočne vybavení. Prejdite krížom cez cestu a na červenej trase na vás ešte čakajú vrchy Veliki Hlam (482 m.n.m) a Mali Hlam (448 m.n.m.). Potešíme vás, na začiatku výstupu do tejto časti nájdete dokonca aj vodný zdroj, dáte si tak liter vody na „ex“ a môžete o niečo pokojnejšie pokračovať v túre.

Presne tu sme našli ten zdroj vody :)
Presne tu sme našli ten zdroj vody :) (zdroj: Monika Kusendová)

Po náročných výstupoch treba na záver ešte zvládnuť aj pomerne prudký zostup do Starej Bašky. Priamo k pláži, kde sa môžete odmeniť za celý deň námahy. Osviežte sa v mori, vyjedzte pol jedálneho lístka v reštaurácii. Dedinka je to pokojnejšia než Baška, pláže sú tu väčšinou malebné a pre nudistov.

Stará Baška
Stará Baška (zdroj: Monika Kusendová)

Ak vo vás drieme dobrodružno-romantická duša, vybaľte si spacák s karimatkou a zložte sa napríklad na pláži Zala, kde si vychutnáte nádherný západ i východ slnka. Ak budete mať šťastie, v týchto hodinách tu okrem vás nik nebude. No ráno vás možno zobudia lietajúce mravce všade okolo...

Východ slnka na prespávačke na pláži Zala
Východ slnka na prespávačke na pláži Zala (zdroj: Monika Kusendová)

Táto časť treku vám zaberie približne 5 a pol hodiny, v celkovej dĺžke cca 21 kilometrov s prevýšením niečo nad 1000 metrov.

Na druhý deň pokračujte smerom na Punat. Stúpanie to bude prudké len v prvej časti. Na tejto trase vás čaká i najvyšší vrch Krku – Obzova (569 m.n.m.).

Najvyšší vrch Krku zdolaný :)
Najvyšší vrch Krku zdolaný :) (zdroj: Monika Kusendová)

V jeho okolí objavíte ešte ďalšie päťstovky – Zminja, Brestovica, či Veli Vrh. Posledné dve zmienené máte i na trase smerom na Punat. Potom už iba klesáte po kamenistom teréne, občas míňajúc nejaké to žabokračinové jazierko, obkolesené zakrpatenými borovicami, až pokiaľ sa vám postupne neodkryje záliv pri mestečku Punat.

Turistikové výhľady :)
Turistikové výhľady :) (zdroj: Monika Kusendová)

Približne 3 kilometre pred cieľom sa cesta rozšíri, vy prechádzate popri hustejšom borovicovom lese a terén je menej náročný. Zídete priamo do mestečka. Na promenádu, kde sa môžete odmeniť zmrzlinou, limonádou a nakoniec sa spokojne okúpete v mori. Táto časť vám zaberie približne 4 hodiny, v celkovej dĺžke okolo 14 kilometrov s prevýšením cca 600 metrov.

Kúpanda v Punate
Kúpanda v Punate (zdroj: Monika Kusendová)

Po tomto všetkom sa rozhodneme si na chvíľu dopriať. Predtým, ako sa zase „rozbijeme“. Vezieme sa autobusom do hlavného mesta ostrova Krk. Volá sa rovnako. Našli sme si tu krásny rozľahlý apartmán cca 600 metrov od mora, s veľkým balkónom a vlastným bazénom. Paráda. Vyzeralo to tak, že bol určený pre rodiny alebo skupiny priateľov. No v tomto preddovolenkovom období sme tu boli samučičké sami. Nik pred nami. Ani v deň nášho odchodu. Takže sme si mohli všetky vymoženosti užívať bez časových obmedzení.

Ubytko Villa Beganović
Ubytko Villa Beganović (zdroj: Monika Kusendová)

Večer sme sa ešte šli prebehnúť na Ježevac Beach, cez tamojší borovicový lesík, kde sme naďabili na párty hard miestnych pubertiakov. Niektorí tam už „otrundžení“ ležali na ceste, tak sme ich museli preskakovať.

Na bežeckých potulkách po Krku
Na bežeckých potulkách po Krku (zdroj: Monika Kusendová)

Po návrate sme si dali bazén a „leháro“ s knihou. Prvý raz a naposledy počas tohto tripu si civilizovane oprali veci a potom si išli užiť komfort v podobe mäkkej postele a klimatizácie. Až okolo obeda sme sa odtiaľto vybrali k moru. Poslniť sa. Potom do centra na niečo pod zub a zo tri razy do obchodu, kým sme sa konečne rozhodli, kam to presne pôjdeme a čo všetko budeme potrebovať.

Veget na ostrove Krk
Veget na ostrove Krk (zdroj: Monika Kusendová)

 

Dobrodružná cesta z Krku, cez Rab až pod Národný park Velebit

Ešte ráno sme úplne presne nevedeli, kde to stočíme s trajektom. Pôjdeme až úplne dole smerom na Zadar? Alebo pochodíme niečo na ostrove Rab a na druhý deň sa vyberieme odtiaľ na pevninu? Okolo obeda sme už boli rozhodnuté. Ideme na Rab a odtiaľ ešte v ten večer do Stinice v pevninskej časti Chorvátska. Bol tam však jeden „zádrhel“. Trajekt nás v Rabe vyhodí v centre asi 12 kilometrov od prístavu, z ktorého nám vypláva ďalší trajekt do Stinice. Z Mišnjaku však chodili trajekty asi každú polhodinu až do neskorého večera, čiže sme mali dostatok času niečo vymyslieť. Kúsok sme sa prešli a potom sme stopli jednu domácu pani, ktorá mala pre nás pochopenie. Vraj bola kedysi taká istá tuláčka 😊 V Mišnjaku si dávame pred odjazdom jedno pivo a hor sa na pevninu, kde na nás čakajú ešte ozrutnejšie skalnaté hory ako na ostrovoch. Cesta tam trvá len niečo okolo hodinky.

Cesta z Mišnjaku do Stinice
Cesta z Mišnjaku do Stinice (zdroj: Monika Kusendová)

Stinica sa javí ako celkom zapadákov. V prístave majú len zo tri stánky s občerstvením, do obchodu musíte ísť ďalší kilometer a pol, reštauráciu sme objavili len jednu... No to ešte netušíme, že smerujeme do ešte väčšieho. Cca trištvrte hodinku šlapeme hore do kopca, aby sme potom mohli posledný kilometer zísť dole kopcom do dedinky Jablanac. Prvý pohľad na ňu ma chytí za srdce. Za žalúdok až neskôr, keď zistím, že si budem celé dva dni vyžierať len suché zásoby z ruksaka, kalkulovať, čo si mám ešte nechať na horšie časy a utešovať sa, že aspoň zase čosi schudnem. Dedinke s len približne 80 obyvateľmi dominuje kamenný kostolík so špicatou vežou, za ktorým sa vynímajú majestátne kopčiská. Jablanac je akoby posadený v mini dolinke, kde sa už nič viac okrem neho nezmestilo.

V malebnej dedinke Jablanac
V malebnej dedinke Jablanac (zdroj: Monika Kusendová)

No dosť rozjímania. Čochvíľa bude tma, ideme zistiť, kde sa tu dá prespať. Pláž príliš bezpečne nevyzerá, niečo sa prerába a povaľujú sa tam podgurážení robotníci. Keďže nechceme nocovať s nožíkom pod hlavou, jeden z turistov nám odporučí veľmi originálne miestečko. Ide o najnižšie položenú vysokohorskú chatu. Len niekoľko schodov nad morom (možno 20 metrov). Priamo od nej vedie chodník do Národného parku Velebit. Máte tu za facku nielen lôžko so strechou nad hlavou, pitnú vodu, vybavenú kuchynku, ale i otvorenú sprchu s výhľadom na more a hlavne veľmi milých ľudí. Prekecáme s nimi celý večer. Nájdu pre nás i pivo, poradia nám, kam sa v okolí ešte vybrať a pani majiteľka nám dokonca podaruje chlieb, aby sme v tých horách nezahynuli od hladu. Okolo západu slnka si ešte ideme zabehať. Rovina tu neexistuje, tak samozrejme, že do kopca. Ale už je to aspoň po asfalte a nie po skalách. Dáme si ešte nejakú večernú jogu a hor sa spinkať, zajtra to bude dobrodružstvo.

Vstávame skôr, lebo si chceme pred túrou ešte behnúť do zátoky zvanej Zavratnica. A zase to je beh rôznorodý. Do kopca, po schodoch, skalách. Ale stojí to za to. Sme v tejto turistami vyhľadávanej oblasti prví. Kocháme sa pohľadom na tyrkysovú priezračnú vodu, v ktorej sa na jednom mieste črtajú zvyšky potopeného člna ešte z druhej svetovej vojny.

Potopený čln z druhej svetovej vojny v zátoke Zavratnica
Potopený čln z druhej svetovej vojny v zátoke Zavratnica (zdroj: Monika Kusendová)

Navôkol dotvárajú atmosféru skaly, útesy. Neodoláme, z jedného menšieho si musíme skočiť. Prežijeme to. Tak si skočíme i druhý a tretí raz. Nechce sa nám odtiaľto ísť. Je tu nádherne. Avšak, začínajú prichádzať prví turisti. Miesto trochu stráca na prvotnom čare. Tak bežíme naspäť. Na chate si pobalíme ruksaky. Dáme si skromné raňajky, vypijeme tak liter vody, zvyšné dva až tri nabalíme do ruksakov. Trať máme pozretú. Mala by tam byť chata, kde by sme si mohli doplniť zásoby. No realita, ako inak, aj teraz zase raz prekvapí...

V zátoke Zavratnica
V zátoke Zavratnica (zdroj: Monika Kusendová)

Do Národného parku Velebit

O všeobecných odporúčaniach, ako treba tieto treky začínať skoro ráno a mať pri sebe aspoň 3 litre vody radšej písať nejdem, lebo sme sa ani jedného nedržali. Rovnako tak aj dnes. Kým sme vyrazili bolo tak desať hodín, ak nie viac. Vďaka tomu sme sa opäť kvalitne pripiekli a skúšali svoje telo v extrémoch. Nuž čo, každý tak ako má Boha pri sebe, alebo ako veľmi sa mu chce si privstať a mať batoh ťažší o ďalšie tri kilá. No príroda tu bola čarovná od samého začiatku. Rovnako tak stúpanie. Bolo to síce len niečo okolo 11 kilometrov, ale trvanie 6 hodín hovorilo samo za seba.

Výstup do Národného parku Velebit
Výstup do Národného parku Velebit (zdroj: Monika Kusendová)

Cieľom bol vrch Alančić (1611 m.n.m.). V slovenských podmienkach by ste si povedali, že čo to je. No tuná šlapete priamo od mora. Z úplnej nuly. Tak sú z vás už na 500 metroch tiež úplné nuly. Unavené, vypotené, smädné, chýba cukor... No odhodlanie stále zostáva.

Stojí to za to, keďže hore čakajú takéto výhľady :)
Stojí to za to, keďže hore čakajú takéto výhľady :) (zdroj: Soňa Struhárová)

Doplníme, čo máme, chvíľkami sa natiahneme v chládku a potom sa odvažujeme kráčať ďalej. Čím ďalej, tým viac sa okolo nás mení les a kosodrevina na skalnaté mestečko. Národný park Velebit nás oficiálne privíta drevenou tabuľkou.

V Národnom parku Velebit
V Národnom parku Velebit (zdroj: Monika Kusendová)

A nás to takým zvráteným spôsobom baví. Ten pocit, keď sa po toľkých náročných dňoch stále vieš prekonávať a potom si o to viac vychutnať tie výhľady, ktoré si si maximálne zaslúžil, je taký, že by ti aj slzička vybehla. No nerev, šetri tekutiny. Všetky 😊

Pure joy :)
Pure joy :) (zdroj: Monika Kusendová)

Na samotnú chatu na vrchu Alančić sa viete dostať i autom. No pitnú vodu vám tu len tak nedajú. Skôr vás „skasírujú“, že ste tam vôbec došli. Ak chcete pokračovať v ceste a nevracať sa po tej istej ceste naspäť, neďaleko je nocľaháreň, odkiaľ môžete pokračovať po červenej až po dedinku Velike Brisnice. Avšak ani v blízkosti nej nenájdete pitnú vodu. Je to dosť na hrane, radšej si sem fakt „vyvaľte“ všetko, čo vám ruksak a chrbát znesie. My to tak nabudúce spravíme tiež. Na prvých trekoch nám ešte šťastie s vodou prialo, tuná vôbec nie... Aspoň že s výstupom do určitej nadmorskej výšky začala ustupovať teplota a pofukovať príjemný vánok. Taká čiastočná záchrana. Človek to vďaka tomu a eufórií z krásnych výhľadov prežil aj zostup dole bez väčšej ujmy.

Na utúlni blízko Alančiću
Na utúlni blízko Alančiću (zdroj: Soňa Struhárová)

 

Strastiplná cesta domov

Chorvátsko je poprepájané autobusovou sieťou Arriva. Tuná však majú v niektorých miestach problém s tým, že nik nevie, kedy presne a odkiaľ chodia. Napríklad na Krku je to ešte celkom v pohode. No v okolí mesta Senj a malých mestečkách ako sú Stinica a Jablanac je to bieda. Systém vám ochotne predá lístok z autobusovej zastávky, ktorá dva mesiace neexistuje. Prídem na miesto, kde mi Google Maps ukazuje, že by mala stáť a ona tam už hold nie je. Som z toho celkom v prdeli, tak sa vraciam späť do dedinky a pýtam sa domácich, ako to teda je. Vysvetlia mi, že boli zmeny, rušilo sa a mám vraj skúsiť ďalšiu autobusovú zastávku zhruba 4 kilometre ďalej. Na tú mi však internet nenájde žiadne časy odchodov. Domáci hovoria, vraj nie sú si istí, či tam ten autobus stojí, ale ide tým smerom. Tak mi povedia približný čas a idem skúsiť. Som tam v predstihu 15 minút, ale prd mi to pomôže, lebo ďalšiu hodinu nejde nič. V blízkosti je našťastie ďalšia dedina, kde je aj miesto, kde sa môžem zložiť so spacákom. Už mi je celkom všetko jedno. Poviem si, že ráno dám tomu autobusu ešte poslednú šancu. Ak to nevyjde, vraciam sa späť na trajekt a nejako sa ním doplavím až do Rijeky, odkiaľ chcem ísť domov. Zložím sa v blízkosti nejakej vodárničky. Mám krásny výhľad na hory i more. Dokonca mám pod sebou nejakú drevenú paletu, ktorá mi nahrádza karimatku, ktorú som nechala u Soni. Tá v Chorvátsku zotrvá ešte o deň dlhšie, keďže letí domov z iného mesta. No a ja som chcela cestovať už dnes večer. Neplánovala som už spať pod holým nebom. Ale má to svoje čaro. Raz budem na to so sentimentálnym úsmevom spomínať. Ako mi pavúky v kríkoch nad hlavou neúnavne spriadali pavučiny a ja som si zavesila nad hlavu tričko, aby mi v noci nepopadali do ksichtu. Ako som premýšľala, či sa budem potiť v spacáku, alebo sa nechám zožrať komármi. Ako som sa zmierila s tým, že si večer ani ráno zuby neumyjem, lebo musím šetriť vodu...

Pri spaní vonku funguje ten prirodzený biorytmus, že viete zaspať so západom slnka a s východom sa zobudiť. Celkom sa mi to hodilo. Mám celý deň na to, aby som sa nejakým spôsobom dostala domov. A hádajte, čo sa mi stalo tentokrát? Autobus išiel. Ale proste mi nezastavil. V plnej rýchlosti si na úsvite nevšimol mávajúcu turistku, ktorá už bola za niekoľko hodín tretíkrát v prdeli. No dobre, dala som si na nervy nejaké tie keksíky z ruksaka a pobrala sa zmierená s osudom päť kilometrov pešo do prístavu na trajekt. Čakala ma dlhá cesta späť na ostrov Rab, stopovačka z Mišnjaku do centra, kde som natrafila na milého Slovinca, s ktorým sme pokecali o horách, trailoch a Chorvátsku celkovo. Na Rabe som mala tak dve hodiny do odchodu katamaránu smerom na Rijeku, tak som si ešte aspoň užila jeho krásne centrum s malebnými uličkami a prístav.

Centrum ostrova Rab
Centrum ostrova Rab (zdroj: Monika Kusendová)

Ďalšie dve hodiny cesty katamaránom som využila na prácu. Noťas som so sebou vláčila všade. Ťukala do neho večer zo spacáku na pláži, či niekde pod horami. Rovnako tak aj teraz. To je tak, keď sa váš životný štýl veľmi silno prepojil s prácou. 😊

Keď sme dorazili do Rijeky, môj prvotný dojem bol, že je to dosť špinavé a smradľavé mesto. No našťastie bol taký iba prístav a najbližšie uličky. Stačilo prejsť kilometer až dva a ono sa to zlepšilo. Nachádzalo sa tu pri sebe viacero pomenších pláží. Keďže už ma celkom dosť boleli nohy, zamierila som si to na tú najbližšiu. Sablićevo beach.

Sablicevo beach v Rijeke
Sablicevo beach v Rijeke (zdroj: Monika Kusendová)

No práve pre tento dôvod bola aj veľmi zaplnená. No mne už bolo všetko jedno. Toto ma po tom všetkom nevyvedie z miery. Svoje miesto som si tu našla. A v mori bolo miesta na plávanie až-až. Keď ma to tu omrzelo, objavila som ešte štadión, kde som si mohla pekne v chládku pocvičiť a na dráhe si dať po dňoch v kopcoch niečo pekne po rovine. Áno, šibe mi, viem, veď ma pred chvíľkou ešte boleli nohy. Ale beh je proste môj životný štýl. Niečo ako umývanie zubov. Počas týchto dní som asi aj behala viac než si čistila zuby... O sprche radšej hovoriť nejdem 😊 Na záver dňa som sa ešte stihla prejsť po centre. Pozrieť si nejaké tie kostolíky, univerzitu, uličky.

Centrum mesta Rijeka
Centrum mesta Rijeka (zdroj: Monika Kusendová)

V noci som už sedela vo FlixBuse, ktorý ma bezpečne zaviezol až do Bratislavy. Uf, bol to namáhavý trip, ale tak neskutočne krásny. Asi si pár týždňov od cestovania odpočiniem a potom ma zase moje túlavé topánky a dobrodružná duša niekam zavedú. 😊

Monika Kusendová

Monika Kusendová

Bloger 
  • Počet článkov:  33
  •  | 
  • Páči sa:  100x

Som nezastaviteľný optimista, ktorý žije písaním, dobrodružným cestovaním, históriou a športom, najmä behom. Práve písanie je môj spôsob, ako spraviť svet krajším, zaujímavejším, zábavnejším a motivovať aj ďalších ľudí, aby si život užívali na 200 percent :) Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

56 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

278 článkov
Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

43 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
SkryťZatvoriť reklamu