reklama

Malofatranská hrebeňovka alebo 4-dňové sólo dobrodružstvo s ruksakom po horách

Na najčastejšie otázky, či som šla sama, či som sa nebála, či som nestretla medveďa, odpovedám: „Áno, nie, nie“...

Malofatranská hrebeňovka alebo 4-dňové sólo dobrodružstvo s ruksakom po horách
Na vrchole Veľkého Kriváňa (Zdroj: Monika Kusendová)
Písmo: A- | A+
Diskusia  (13)

Zmyslela som si v nedeľu, že idem a v pondelok ma už aj s 15-kilovým ruksakom pohltil les. Lebo, kto zaváha, nežerie a má potom zo života h.... a nie zážitky.

Mám rada, keď veci nie sú presne nalinkované a tak trochu mimo kontroly, s nádychom adrenalínu a dobrodružstva. Lebo potom som i v reálnom živote zmierená s tým, že človek mieni, Boh mení 😊 A presne taká bola i Malofatranská hrebeňovka, ktorú som absolvovala 9. až 12. mája. Vyčistila som si vďaka nej hlavu, zbytočne som to nehrotila s plánovaním ani kilometrážou. Prišla som si sem oddýchnuť. Od všetkého. Staviť na spontánnosť.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Začiatok tripu kúsok od Nezbudskej Lúčky
Začiatok tripu kúsok od Nezbudskej Lúčky (zdroj: Moniky Kusendová)

60 kilometrov od Strečna až po Terchovú

Deň prvý

Mojím prvým cieľom bola Chata pod Suchým, kde som mala zakotviť v pondelok večer. Napísala som im síce vopred (u mňa nikdy nie viac ako niekoľko hodín), že by som rada prespala, ale nepotvrdili. Tak som to riskla. Ako skoro vždy pri mojich tripoch. Dala som si načas. Autobus ma „vypľul“ na zastávke Strečno, lávka okolo piatej podvečer.

Starý hrad Strečno
Starý hrad Strečno (zdroj: Monika Kusendová)

Hore to bolo cca 7 kilometrov. I so 720 výškovými to malo trvať vyše 3 hodín. Do západu slnka som to však pri svižnom tempe hravo stihla. Aj s kvalitne naloženým ruksakom sme sa pomerne rýchlo skamarátili. Už tak po hodinke mi doslova zrástol s chrbtom. Pri Chate pod Suchým ma privítal milý zverinec. Prítulné kozy, psík, mačka...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Zverinec na Chate pod Suchým
Zverinec na Chate pod Suchým (zdroj: Monika Kusendová)

A vnútri i ľudská bytosť. V podobe pani kuchárky, ktorá, zdá sa, v týchto dňoch bačovala na chate sama. Chvíľu sme spolu pokecali, dala som si pivo s výhľadom, niečo pod zub a zložila sa do spacákovej časti základne. Na izbe bolo celkom dosť chladno, tak som sa poriadne zababušila a dúfala, že si vnútrajšok spacáka trošku vyhrejem. Vyplo ma tak okolo desiatej, aby ma ráno zaplo už o pol 7, nech mám z dňa maximum.

Deň druhý

A hor sa na prvý vrchol hrebeňovky. Áno, hádate správne, vrch Suchý (1468 m.n.m.). Hneď zrána, hneď strmo, hneď po výdatnej praženici. 2 kilometre so 400 výškovými som zdolala zhruba za hodinku. Hore trochu fúkalo, tak mi ani napriek strmému stúpaniu nebolo dlho teplo. Napila som sa a radšej rovno pokračovala. Veget si spravím, keď sa trošku vyletní počasie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Cesta na vrch Suchý
Cesta na vrch Suchý (zdroj: Monika Kusendová)

Následne mierne klesám na Biele skaly (1448 m.n.m.), pokračujem po hrebeni cez Stratenec (1513 m.n.m.), Priehyb (1462 m.n.m.) smerom k Malému Kriváňu (1671 m.n.m.). Teplota síce začína stúpať, slnko hreje a ja sa dávam do letného, ale súčasne mi na trati viac a viac pribúda sneh. Je fajn sa prepadnúť po kolená do stvrdnutého záveja, keď máte nízke ponožky a kraťasy. Ešteže celoročne otužujem, tak mi to nepríde až taký extrém. Len sneh v tejto forme trochu reže.

To sú hory v máji - zimu si stále pamätajú...
To sú hory v máji - zimu si stále pamätajú... (zdroj: Monika Kusendová)

Našťastie sa zimné pasáže striedajú i s tými takmer letnými. No občas sa mi stane, že mi zmizne chodník. Keď ho nemôžem trafiť už dobrých 10 minút, rozhodnem sa spraviť si radšej obednú pauzu na jednej zo suchých lúk za Malým Kriváňom. Odľahčím si ruksak o nejaké tie tyčinky a oriešky. Užívam si ten nekonečný pokoj a súkromný výhľad na celú Malú Fatru i Tatry obďaleč. Zatiaľ som nestretla žiadneho turistu. A ani medveďa. Som vďačná za oboje 😊 Po asi polhodinke sa zdvíham a pokračujem smerom k higlightu dnešného dňa. Oddýchnutá stratený chodník onedlho nájdem. Spokojne si pospevujem. Zase trošku klesnem, aby som mohla následne opäť stúpať. Prechádzam Koniarkami (1535 m.n.m.), mierne stúpam na Pekelník (1609 m.n.m.) – by ma zaujímalo, kto vymýšľal názvy týchto končiarov – pod Veľký Kriváň, kde je snehu mrte. Len tak z recesie sa do neho hodím a chvíľu si v ňom poležím, aby som sa schladila pred dosť prudkým výstupom na vrchol.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Snežná opaľovačka pri Kriváňoch :)
Snežná opaľovačka pri Kriváňoch :) (zdroj: Monika Kusendová)

Cestička sa na chvíľu vyrovná. Strieda sa blato s mäkkou trávnatou časťou. No a do takejto zeminy vnoril svoju „packu“ medvedík. Zastavím sa pred jeho stopou spolu s ďalším turistom, ktorý ide z opačného smeru. Je to trochu psychopat, lebo mi s nadšením rozpráva o ideálnej príležitosti stretnúť tu v jarnom období takmer bez turistov medvedicu s mladými. Nechám mu jeho samovražedné sny a poberiem sa ďalej. Mne stačí vydriapať sa hore na kopec a nestretnúť zvieratá ani ľudí. Tesne pred vrcholom nasleduje suchá kamenistá pasáž. No a na vrchu ma čaká teplučko odrážajúce sa od skál a krásny výhľad na celú Malú Fatru. Jej najvyšší končiar práve zdolaný (1709 m.n.m.). Opäť tu strávim zhruba polhodinku. Stretávam ďalších 3 turistov. Títo vyzerajú, že nie sú psychopati. Využijem ich na fotky a na prehodenie zopár slov, nech počas tohto tripu nezabudnem rozprávať.

Na vrchole Veľkého Kriváňa
Na vrchole Veľkého Kriváňa (zdroj: Monika Kusendová)

Teraz už len zísť ku dnešnej spacákovej základni. Hoci, tento večer to vyzerá, že strávim noc i v posteli na novučičkej, nedávno zrekonštruovanej chate. Pri zostupe k nej ma ešte neminú snežné, bahnité i zavodnené cesty. Zišli by sa bežky i gumáky. No nejako som už v tom leveli, že je mi to strašne jedno a trochu zvráteným spôsobom si užívam brodenie sa týmto všetkým.

Cesta dole z Kriváňa bola epická :)
Cesta dole z Kriváňa bola epická :) (zdroj: Monika Kusendová)

Až mi je ľúto, keď sa predo mnou zjaví Chata pod Chlebom. Ešte je len niečo okolo pol 5, ešte by som si dačo prešla. Vonku je tak krásne... Ale treba sa šetriť, nech mám čo pochodiť i ďalšie dni. Tak si aspoň na chvíľu sadnem na vyhriatu lúku pri chate, vyzujem sa a užívam si ten pocit, ako mi slnko suší ponožky. Až keď ma prepadne chuť na pivo a polievku, poberiem sa na chatu. Zvnútra vyzerá na pomery horských chát naozaj luxusne. A je tu i nejako teplejšie. Dokonca i v izbách. Vo väčšine chát mám totižto pocit, že ani nekúria, asi preto, aby to malo tie pravé „skautské grády“. Tuná ani nepotrebujem spacák a teplé oblečenie. Radiátor hreje na plné gule. Čistá pohodička 😊 To sa bude buvinkať. Na izbe nakoniec spíme dve. Z opačnej strany ide hrebeňovku ešte jedna Češka. Rovnaký dobrodruh samorast ako ja. Tak ešte chvíľu predtým, ako unavené odkväcneme, vzájomne preberáme dobrodružstvá a dojmy. Okrem nás sú na chate ešte jedna Holanďanka a Čech. Veselá dvojica, ktorých vravu i smiech počuť doďaleka a naše cesty sa ešte stretnú nasledujúci deň.

 

Tá pravá hrebeňovka so všetkým :)
Tá pravá hrebeňovka so všetkým :) (zdroj: Monika Kusendová)

Deň tretí

Ráno začnem klasicky zase vajíčkami, nejakým pečivom a pol litrom čaju, nech si doplním zásoby jedla i tekutín na niekoľko hodín. Trošku sa ešte zakecám s Češkou pri raňajkách, no okolo 8 už vyrážam. Začnem Chlebom (1645 m.n.m.), keď už som blízko neho. Nemôžem ho predsa minúť. No neprejdem ani 200 metrov a už sa začnem prebárať do snehu. Fajne to začína. Potom mi zase zmizne chodník. Tak ho podľa mapy nejako znovu trafím cez kosodreviny. Trošku sa dosekám, ale nevyvedie ma to z miery. Bez takýchto pasáží by to nebolo ono.

Na Chlebe
Na Chlebe (zdroj: Monika Kusendová)

Na Chlebe tiež trochu fučí, tak tam dlho nepobudnem a poberiem sa rovno smerom na Poludňový Grúň (1460 m.n.m.). Cestou míňam ešte Hromové (1636 m.n.m.), južný vrchol Steny (1625 m.n.m.) a severný vrchol Steny (1535 m.n.m). Stále klesám a sneh mi takmer úplne zmizne. Pred Poludňovým Grúňom je to už úplne letné. Tak si tu doprajem takú fajnú opaľovačku aj s občerstvovačkou. Znova ani jednej turistickej nohy. Parádička 😊

Niekde pri Poludňovom Grúni :)
Niekde pri Poludňovom Grúni :) (zdroj: Monika Kusendová)

Keď dosiahnem Poludňový Grúň a začnem z neho zostupovať na druhú stranu, už je tých nôh viac. Z druhého smeru sa sem vybrali nejakí výletníci. Nevadí, aspoň si zase raz precvičím ľudskú reč 😊 Moje kroky pokračujú na vrch Stoh (1607 m.n.m.).

Na vrchu Stoh
Na vrchu Stoh (zdroj: Monika Kusendová)

Namiesto Veľkého Rozsutca, ktorý je v máji ešte uzavretý. O tom, že to bol kvalitný výber kopca, ma presvedčilo už prvých 100 metrov stúpania. Blato-sneh taký šmykľavý, že som išla takmer stále štvornožky, alebo si pomáhala kameňmi či stromami. Párkrát som sa aj strepala, ale v snehu som sa vedela vždy očistiť, tak som ani nebola veľmi nasratá. Keď som mala ruky na chvíľu čisté, rozhodla som sa chvíľu si odpočinúť pri strome a vybaviť si zatiaľ nocľah. Tento večer by som sa rada zložila na Chate na Grúni. Tak som overovala, či majú voľné a ako je to u nich s jedlom. Stačila minútka a všetko bolo vybavené. Super, mám dnes kde spať i čo jesť 😊 Spokojná a s vidinou dobrého oddychu i paliva na chate som to dobojovala na vrchol Stohu, zahodila ťažký ruksak do trávy, na chvíľu si vyvalila „šunky“ a nechala sa v driemotách vyhrievať slnečnými lúčmi. Výhľad tu bol tiež čarovný. Videla som i na Rozsutce, ktoré mi túto hrebeňovku neboli súdené. Tak sa aspoň pokochám 😊

Veget na vrchu Stoh s výhľadom na Veľký Rozsutec
Veget na vrchu Stoh s výhľadom na Veľký Rozsutec (zdroj: Monika Kusendová)

Po oddychu som sa pobrala naspäť cez Poludňový Grúň smerom ku chate. To prudké záverečné klesanie po lúke mi celkom otestovalo kolená a tesne pred chatou som ešte neustála jeden blatový šmyk. Ešte dobre, že pri nej bola studnička, kde som sa mohla dať trošku dokopy. Zase sa mi nechcelo ísť ešte na dnu na chatu, tak som sa chvíľu vyhrievala pri potôčiku.

Studnička pri Chate na Grúni
Studnička pri Chate na Grúni (zdroj: Monika Kusendová)

Slnko teda pieklo kvalitne. Pri chate však bolo celkom príjemné posedenie, tak som si tam potom šla sadnúť. Opäť s mojím tradičným pivom a polievkou. Zase som tu stretla Holanďanku s Čechom. Tiež na pive a polievke. Okrem nich ešte dve ženy, ktoré prišli zo Štefanovej len tak na posed. Personál chaty tvorili celkom srandisti, no a po pol dni takmer bez ľudí som sa na túto vlnu celkom chytila 😊

Výhľad na Chatu na Grúni
Výhľad na Chatu na Grúni (zdroj: Monika Kusendová)

Je vtipné pozorovať, ako človeku prospieva krátkodobé vyhýbanie sa spoločnosti, následne už sa mu ľudia nezdajú takí neznesiteľní bezohľadní debili, skôr sa presviedča o tom, že fajn jedinci nevymreli. Žeby to bolo tým horským prostredím? Vraciame sa tam preto, aby sme boli lepšími ľuďmi? A tak prirodzene sa tam lepšími i stávame? Ťažká to chvíľka filozofie za nami, poďme sa dať dokopy na chatu, vysušiť topánky, naplniť žalúdok večerou a potom sa vyvaliť na posteli. Tuná opäť využijem i spacák, aby som nahradila funkciu radiátora. Ale inak je fajne. Chata v nádhernom prostredí. Na veľkej zelenej lúke, kde je zážitkom sledovať západ slnka. Ani ráno sa mi odtiaľto nechce, ešte dobrých pätnásť minút sa kochám okolím a stojím na tráve ako priklincovaná...

Západ slnka na Chate na Grúni
Západ slnka na Chate na Grúni (zdroj: Monika Kusendová)

 

Deň štvrtý

Zostáva mi zísť dole do Štefanovej (osada vo Vrátnej doline), pozrieť si Diery a potom si naplánovať niečo, aby som to stihla do obeda, lebo popoludní hlásia búrky. No, Malý Rozsutec to asi nebude. Dajme si Boboty, tam som ešte nebola... Zostup do Štefanovej je celkom prudký. Po toľkých dňoch so záťažou cítim kolená o niečo viac. No keď sledujem ľudí, ako sa sem štverajú z opačnej strany, asi som aj rada, že nejdem hore...

Zostup do Štefanovej s výhľadom
Zostup do Štefanovej s výhľadom (zdroj: Monika Kusendová)

V dedine sa na chvíľu zastavím, aby som sa zorientovala pred rozcestníkom. Asfaltka sa čochvíľa zmení na lesnú cestičku a ja sa vnorím do čarovného sveta tiesňav a potôčikov s názvom Diery. Zvuky tunajšej prírody pôsobia ako balzam na dušu. Aj keď po 4 dňoch v lone prírody mám pocit, že už som úplne vyliečená a šťastná. Len tak... Pokračujem ku turistickej križovatke Podžiar. A idem sa „lápať“ na posledný vrch tohto tripu. Boboty (1086 m.n.m.). Na záver som si naordinovala vyšľap ako do neba (a následne i zostup ako do pekla). Niečo vyše kilometra šliapem asi 40 minút. Už cítim nohy i chrbát. Ale užívam si to. Výhľad kúsok za vrcholom, ktorý chvíľu rozmýšľam, kde vlastne je. Označenie chýba. Je tu len lavička. No o pár krokov ďalej sa odmením pohľadom na všetky končiare Malej Fatry, ktoré som za tieto dni prešla. Suchý, Malý i Veľký Kriváň, Chleb, Poludňový Grúň...

Výhľad na Malú Fatru za Bobotami
Výhľad na Malú Fatru za Bobotami (zdroj: Monika Kusendová)

Bola to parádna jazda. Začínam troška sentimentálničiť 😊 No o chvíľu sa ukáže, že nie všetko mám ešte za sebou. Čaká ma jedna výdatná zostupová časť s rebríkmi, schodmi i reťazami. Navyše, cestička je veľmi prudká a prašná. Ustojím pár takých všelijakých šmykov. Ruksak ma občas nakloní zrovna do tej nebezpečnejšej strany, kde podo mnou nič nie je. Respektíve je, ale veľmi nízko. Dúfam, že tam na záver výletu neskončím. No dávam si extra pozor, i keď niekedy je dávka adrenalínu privysoká a trochu sa mi roztrasú nohy. Chvíľami teda radšej postojím. Nikam sa neponáhľam.

Adrenalínový zostup z Bobôt cez Tiesňavy do Terchovej
Adrenalínový zostup z Bobôt cez Tiesňavy do Terchovej (zdroj: Monika Kusendová)

Hlavnú cestu pri Tiesňavách, pred Terchovou dosiahnem s nerozbitými kolenami i so všetkými zubami. Super. Dá sa povedať, že výlet je úspešne za mnou. Opálená som ako z letnej dovolenky. Alebo som iba taká zaprášená a špinavá? 😊 Oddýchnutá na duši, mierne zničená na tele. Vyrovnaná so všetkým, odhodlaná, plná pokoja, nadhľadu a zážitkov. Znovu som sa naučila niečo viac o horách i o sebe. O tom, že čo si na svoj chrbát naložím, to si musím aj niesť a nejako sa s tým vysporiadať.

Aj na životných cestách býva občas trochu bordelu, no aj tak majú svoje čaro :)
Aj na životných cestách býva občas trochu bordelu, no aj tak majú svoje čaro :) (zdroj: Monika Kusendová)

Na záver ma ešte čakal socializačný obed s kamarátkou bežkyňou v centre Terchovej. Prvý človek, ktorému som v skratke zdelila svoje zážitky z hrebeňovky.

Bolo to štveračiek i zliezačiek. Cez skaly, blato, sneh, kosodreviny, lúky, prašné cesty, reťaze i rebríky. Neviem, čo z toho bolo s 15-kilovým batohom náročnejšie. Šla som sem trochu vyhoretá, unavená z nákladu, ktorý sa nejako posledné 2-3 mesiace na mňa nasypal v pracovnom, športovom i osobnom živote. A vraciam sa späť do civilizácie plná životnej energie a optimizmu, že všetko bude fajn a všetko sa dá.

Hory a takéto pohľady liečia :)
Hory a takéto pohľady liečia :) (zdroj: Monika Kusendová)

Niekedy len stačí zbaliť si batoh a ujsť do hôr. Preč od všetkého a všetkých. Byť sám so sebou. Vyvetrať si hlavu. Liečiť sa slobodou a tým nekonečným pokojom, ktorý ponúka len príroda. Nechať tam niekde medzi stromami to, čo vás trápi. Nájsť opäť radosť z toho, čo robíte. A vrátiť sa späť medzi ľudí šťastný. Len tak. To bol cieľ tejto hrebeňovky. Vyšiel 😊

Monika Kusendová

Monika Kusendová

Bloger 
  • Počet článkov:  37
  •  | 
  • Páči sa:  145x

Som nezastaviteľný optimista, ktorý žije písaním, dobrodružným cestovaním, históriou a športom, najmä behom. Práve písanie je môj spôsob, ako spraviť svet krajším, zaujímavejším, zábavnejším a motivovať aj ďalších ľudí, aby si život užívali na 200 percent :) Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu