Na Slovensku sa blížia voľby a spolu s nimi prichádza jav, ktorý poznáme z každej predvolebnej sezóny. Starostovia, primátori, župani, ministri či iní verejní funkcionári zrazu výrazne zintenzívnia komunikáciu. Sociálne siete sa plnia fotografiami z otvorení stavieb, tlačové správy pribúdajú v rekordnom tempe a verejnosť sa dozvedá o každom projekte, každom pláne a každom úspechu, ktorý sa možno ešte len kreslí na výkres.
Kde teda končí informovanie o práci a kde začína skrytá predvolebná kampaň?
Informovať je povinnosť
Verejní funkcionári majú nielen právo, ale aj povinnosť informovať občanov o tom, čo robia. Ak župa opraví cestu, obec zrekonštruuje školu alebo ministerstvo spustí nový projekt, verejnosť má právo vedieť, na čo boli použité verejné financie.
Je pravda, že nikto nemôže očakávať, že sa politik rok pred voľbami prestane vyjadrovať alebo prezentovať výsledky svojej práce.
Problém vzniká vtedy, keď sa z informovania stane systematické budovanie osobnej značky kandidáta za peniaze daňových poplatníkov.
Skrytá kampaň často neobsahuje výzvu „voľte ma“. Práve naopak.
Môže mať podobu:
sérií profesionálnych videí s politikom v hlavnej úlohe,
nadmernej prezentácie osoby namiesto samotného projektu,
komunikácie, ktorá vytvára dojem, že všetko pozitívne je zásluha jedného človeka.
Ak sa pri každom projekte objavuje tvár konkrétneho politika väčšmi než samotný výsledok, verejnosť má právo pýtať sa, či ide ešte o informovanie alebo už o kampaň.
Prečo je to problematické?
Predstavme si dvoch kandidátov.
Jeden má k dispozícii iba vlastné finančné zdroje a zákonné limity kampane.
Druhý okrem toho disponuje silou svojho úradu, komunikačným oddelením, obecnými novinami, webovou stránkou, sociálnymi sieťami, tlačovým servisom a rozpočtom svojej inštitúcie.
Formálne môžu obaja kandidovať za rovnakých podmienok. V praxi však štartujú z úplne odlišnej pozície.
Práve preto demokratické štáty venujú veľkú pozornosť tomu, aby sa výkon verejnej funkcie nezneužíval na získanie neprimeranej volebnej výhody.
Otázka, ktorú by si mali klásť občania
Pri každom videu, billboarde alebo príspevku verejného funkcionára si možno položiť jednoduchú otázku:
Ak by o rok neboli voľby, vznikol by tento obsah tiež?
Ak je odpoveď áno, pravdepodobne ide o bežnú komunikáciu úradu.
Ak je odpoveď nie, možno sa už nepozeráme na informovanie o práci, ale na predvolebnú kampaň financovanú z pozície verejnej moci.
Zázraky pred voľbami
Slovenský volič už pozná aj zvláštny politický jav. Odborne by sa mohol nazývať predvolebná akcelerácia verejných prác.
Počas troch rokov sa "nič mimoriadne nedeje."
Potom sa zrazu začnú diať malé zázraky.
Asfaltuje sa.
Strihajú sa pásky.
Sadia sa stromčeky.
Otvárajú sa ihriská.
Objavujú sa nové vizualizácie projektov.
Každý druhý deň pribudne fotografia na stavenisku.
A niekedy má človek pocit, že keby voľby boli každé tri mesiace, Slovensko by malo najlepšie cesty v Európe.
Niektoré projekty sa pritom prezentujú tak intenzívne, že občan nadobudne dojem, že ich financoval konkrétny politik zo svojho osobného účtu.
„Postavili sme most.“
„Opravili sme cestu.“
„Priniesli sme investíciu.“
Akoby župa, mesto alebo štát boli súkromná firma jedného človeka.
Realita je však jednoduchšia. Väčšinu týchto projektov financujú daňoví poplatníci, eurofondy alebo verejné rozpočty. Politik ich má spravovať, nie si ich privlastňovať.
Stretli ste sa s tým aj vy? Napíšte do komentára konkrétny príklad z vašej obce alebo mesta, napr. „nový asfalt tesne pred voľbami“, „billboardy s úspechmi starostu“, „videá o projektoch na sociálnych sieťach“.
👉 Podeľte sa o reálne skúsenosti, u nás by sa teda dalo nájsť niekoľko príkladov.
